Tento blog pre #hikemates napísala šikovná nová bloggerka Blažena Sedrovičová.
Môj ocko nás ťahal do hôr aj proti našej vôli. Každú sobotu sme pol dňa trávili v našich Slanských vrchoch, ktoré sme mali doslova “za zadkom”. Žiadne ohromujúce výšky, no pre mňa doteraz jedny z najkrajších lesov. Vtedy to pre mňa bola len tráva, stromy, kamene, a úplne som nerozumela tomu, prečo by som tam mala chodiť.
A tak bolo pre všetkých veľkým prekvapením, keď som v roku 2011 zahlásila, že idem do Nepálu a skoro 2 týždne strávim v Himalájach. Rodičia tomu až do poslednej chvíle neverili, a úprimne, ja tiež veľmi nie. No prišlo mi to ako skvelé dobrodružstvo.
Začiatkom februára sme pristáli v Kathmandu. Dokúpili výbavu, dali si poslednú poriadnu sprchu a šup ho k Everestu.
Nie je letisko ako letisko
Prvý zaujímavý okamih nastal už v lietadle. Náš let sa niekoľkokrát odkladal kvôli počasiu. Asi na tretíkrát sa nám podarilo nastúpiť do maličkého lietadla, kde bol kokpit od nás, cestujúcich, oddelený len niečím, čo pripomínalo kuchynský záves. Keď zrazu prišla letuška s táckou, na ktorej bola kopa vaty, len som číhala na to, čo spravia domáci. Každý z nich si odtrhol dva kúsky a dal ich do uší. Urobila som to isté, veď domáci predsa vedia, čo robia. A veru vedeli.
Cieľom nášho letu bolo letisko Lukla, ktoré postavil ešte Sir Hillary, a patrí medzi najnebezpečnejšie letiská na svete. Začiatok pristávacej plochy je v podstate nad priepasťou, je extrémne krátky a do kopca. Nemám strach z lietania, ale zažiť turbulencie v tejto malej škatuľke nad Himalájami je niečo úplne iné, ako zažiť turbulencie v Boingu. Domáci plakali, my sme mali srdce až v hrdle, hádzalo nás to hore a dole a človek by sa aj tešil na pristátie, akurát keby aj to nebolo dosť riskantné. No zvládli sme to, veď sme tu.
Samotná Lukla sa nachádza v 2860 m.n.m. Na Slovensku pri takýchto výškach končíme, v Nepále len začíname. Naozaj nesmierne dôležitá je aklimatizácia, pretože výšková choroba nie je žiadna sranda. A tak sme v Lukle zotrvali jeden deň. Dali si skvelý dahl, noodle soup, ktorými sme vtedy boli ešte všetci nadšení. Po týždni v horách, keď stále dookola jete to isté noodle soup, dahl a momo, už to nadšenie také veľké nie je.
Prvú noc som vôbec nespala a nonstop sa pozorovala. Keď vám povedia, že príznakmi výškovej choroby sú nespavosť, nechutenstvo, bolesť hlavy a dýchavičnosť – bola som si istá, že v tú prvú noc som mala určite všetko.
Z Lukly až na miesto modrých striech
Náš prvý presun z Lukly do Namche Bazaru (3660 m.n.m.) sme si rozdelili na polovicu. Nebudem sa tváriť, že sme to všetko zvládli sami. Nezvládli, mali sme sherpov a vďaka za nich. Kým oni niesli naše veľké batohy (nie so všetkou výbavou, letnú časť sme nechali v hoteli v Kathmandu), my sme si niesli naše malé batôžky.
Každý zo sherpov zvládol niesť dva naše veľké batohy, pričom mali na nohách obyčajné číňany. My statní, trénovaní Európania s parádnou výbavou, sme im vôbec nestačili. Kým sme my prišli z bodu A do bodu Boni tam boli o 1,5 hodiny skôr a už mali za sebou polievkou a pivo. Veľká lekcia pokory to bola.
Ako som spomínala, šli sme trek okolo Everestu, no mnoho ľudí v Nepále si zvolí jednu z Annapurien. Ten náš sa niesol krásnymi údoliami, kde hučala horská rieka s priezračnou vodou, v ktorej miestni prali šaty alebo si umývali vlasy. Na viacerých úsekoch sme museli využiť “lanové” mosty – napriek tomu, že sú už teraz kovové, je to tiež veľký adrenalín a zážitok. Obzvlášť, keď celá skupina zvolí ten istý krok, a most si krásne rozhúpete. Zradnosť treku do Namche Bazaru bola v tom, že sme vedeli, koľko výškových metrov máme vystúpiť, no aj keď sme chvíľu šli hore, potom sme o riadny kus zišli dole. A tak sa človek sám seba pýta, kedy tie výškové metre prídu?
A oni prišli. V podstate posledné 2 hodiny idete len strmo do kopca. A kým my sme do seba hádzali hroznový cukor ako lentilky, predbiehali nás domáci s kreslami či inými veľkými bremenami, ktoré niesli na svojich chrbtoch, tí šťastnejší mali yaka.
Po vystúpení do Namche Bazaru sa vám ukážu jedny z najkrajších výhľadov. Pre mňa je práve Namche Bazar to naj z tejto trasy. Mestečko vystavané kaskádovito do kopca, s nádhernými modrými strechami, internetovou kaviarňou, odkiaľ môžete poslať email a dokonca tam dostanete aj celkom slušnú kávu. A práve tu sme vyskúšali spoľahlivosť nepálskej pošty. Odtiaľ sme poslali domov pohľadnicu. My sme boli v Nepále niečo viac ako 3 týždne a pohľadnica dorazila, keď som už bola 2 týždne doma. Ale dorazila!
Tu sme ostali 2 dni, keďže to bol ďalší aklimatizačný stupeň.
Počas celého treku sme nocovali v guest housoch. Tie fungujú tak, že v tých lepších dostanete normálnu posteľ, v tých skromnejších vo vyšších výškach je to v podstate len drevená konštrukcia, na ktorú si položíte svoj spacák. Ak sa nespí, tak sa sedí, je alebo rozpráva v jednej spoločnej miestnosti s kachľami. Jedlo je skromné, no naozaj chutné a výživné. A to na týchto trekoch naozaj potrebujete. Aj keď musím povedať, že po pár dňoch som už dahl nemohla ani vidieť.
Himalájske kláštory, alebo doma v kostole sa mi to nikdy nestalo
Ďalšia časť smerovala do Tyangboche (cca 4000 m.n.m). Je to malá dedinka vystavaná okolo kláštora, čo je v Himalájach úplne štandardná veca aj to krásne. Všade je cítiť vôňu kadilda a usmievajú sa na vás tváre ošľahané himalájskym vetrom. Pre mňa osobne to bola naozaj náročná časť a siahla som až na dno mojich síl. Keď sme tam dorazili, išli sme hneď do chrámu, kde bolo príjemne chladno a mnísi sa práve spoločne modlili aj s ich známym OHMMM. A tak, ako som tam sedela vyčerpaná, tak som pri ich modlitbe zaspala na ramene môjho kamaráta. Strhla som sa až o neviem aký čas. Tak príjemne mi tam bolo.
O kláštoroch v Himalájach by sa dala napísať samostatná kapitola, no vo mne zanechal najväčší dojem ten čisto ženský, odkiaľ som si odniesla posvätené vlajočky a niekoľko desiatok úsmevov na fotografiách.
Vyjsť hore je len polovica „úspechu“
Tu sme boli len na polceste, pretože nás čakal ešte zostup dole. A ten nikdy netreba podceňovať. Aj nám zasnežilo, aj slnko vyšlo, aj som si užívala každý jeden krok na tomto krásnom mieste. Visuté mosty, ktoré sa pod synchronizovaným rytmom našich topánok rozkolísali tak, že nám nebolo všetko jedno, azúrovo čisté vody himalájskych riek. Bola som iná.
Himalájam sa podarilo to, čo dovtedy nikomu. Skrotiť moju ctižiadostivosť, preveriť moje odhodlanie, nastaviť zrkadlo mojej tvrdohlavosti. Ony ma zlomili. A to počas treku niekoľkokrát. Ale tiež zo mňa vystavali, dovolím si povedať, lepšieho človeka. Človeka, ktorý má úctu k prírode a jej veľkosti. Človeka, ktorý si povedal, že asi nie je OK, keď cudzie hory budem poznať lepšie, ako tie naše vlastné. Človeka, v ktorom sa prebudila chuť objavovať, a to nielen svet, ale aj samého seba.
A za to Vám, Himaláje, navždy budem vďačná.
PS: Keď sme odleteli z Lukly v podobne adrenalínovom móde, 2 týždne po nás už neodletelo žiadne lietadlo. Tak krásne sa s nami rozlúčili a utvrdili nás, že tu rozhodujú ony, nie my.
Tento blog pre vás napísala naša nová bloggerka Blažena Sedrovičová. Pridaj sa aj ty k #hikemates bloggerom a podeľ sa o svoje zážitky, inšpiruj ostatných svojim príbehom! Stačí, ak pošleš email s tvojou predstavou na zuzka@hikemates.com. Tešíme sa na tvoje príbehy.
Pridaj komentár