Patrí jej najvyšší počet rekordov aj víťazstiev na Sherpa rallye. Okrem toho beháva na ultramaratónoch, venuje sa karate, a je profesionálnou hasičkou. Rada sa fyzicky vytrápi a popritom má čas premýšľať. Rozhovor s najúspešnejšou účastníčkou Sherpa rallye, Lenkou Hiklovou, o nosičstve, športe, hasičoch a o tom, či sa na to všetko hodia aj ženy.
Si najúspešnejšou pretekárkou v histórii Sherpa rallye. Nastúpila si dokopy 19-krát a zakaždým si vyhrala. To z teba robí jedinú pretekárku, ktorá na Sherpa rallye nikdy neprehrala. Myslíš si, že sa niekedy niekomu podarí ťa prekonať?
Myslím si, že áno. Pokiaľ to bude niekto, komu to zaťaženie sadne a bude mať dostatok nadšenia, tak si myslím, že je to prekonateľné. Uvidíme, ktorým smerom sa posunú preteky a ako to bude ďalej fungovať.
Zo svojich devätnástich víťazstiev si trikrát finišovala naraz s inou súťažiacou. Myslíš si, že medzi pretekárkami na tomto preteku sú nejaké potenciálne talenty, ktoré by mohli pokračovať v tých výkonoch, ktoré si nastavila ty?
Finišovala som spolu s Kristínkou na Chatu pod Ďumbierom, s Miškou na Kamienku a s Laurou na Térynku. Sherpa rallye je o kamarátstve, keď ideme ako dievčatá zhruba narovnako, tak prídeme spolu. Ale tak dobre, je to aj o súperení. Napríklad naposledy na Térynke to bolo veľmi tesné. Rozdiel medzi mnou a druhou Silviou bol iba päť sekúnd.
Ty si zároveň aj pretekárka s najvyšším počtom rekordov. Z celkovo trinástich chát, kde sa doposiaľ Sherpa rallye konala, držíš rekord na desiatich. Vieš povedať, ktorý ročník bol pre teba najťažší?
Teraz na Téryho chatu to bolo fakt ťažké, tam som musela ísť naplno až do konca. Silvia šla perfektne. A aj tretia Aďa šla veľmi dobre, všetky tri sme prekonali ženský rekord. Veľmi rýchle to bolo aj na Rysoch. Bol to rok 2014, tam som šla s Alenkou Rücklovou. A ešte moja prvá Sherpa rallye. To bolo v roku 1997 na Garibaldiho chate, tam som sa naháňala s Ankou. Vtedy som bola úplný nováčik a vôbec som netušila, kto to je. Keby som vedela, že to je veľká Anna Pažitná z Kamienky, tak by som sa do toho asi tak odvážne nepustila. Boli to moje prvé preteky a sama som bola prekvapená, ako to vyšlo.
Takže keby si mala vybrať jeden najťažší ročník, úplne zo všetkých, vedela by si to povedať?
Asi Garibaldiho chata. Bolo to prvýkrát a Anka bola naozaj ťažký súper. Pred pretekmi na Pforzheimer hütte sa mi stala zvláštna vec. My dievčatá vždy pred štartom tancujeme Kankán. Je to tradícia. Už nás zvolávali na štart, ostatné dievčatá už boli zoradené, keď som zistila, že nevládzem zodvihnúť svoj batoh. Nechápala som prečo nezvládam 20 kíl. Veď to bežne nosím. V tom strese som si nevšimla, že som si stojím na popruhu od batoha
Venovala si sa nosičstvu, všeobecne noseniu nákladov na horské chaty, aj mimo pretekov?
V roku 1997, to som mala 17 rokov, som začala brigádovať na Štefánikovej chate ako stredoškolská študentka. A tam, vo voľnom čase, sme aj my dievčatá niekedy zbehli po vynášku, aby sme sa prebehli, vyčistili si hlavu. A zistila som, vlastne chalani mi povedali, že to, ako rýchlo a s akou ľahkosťou to robím je zaujímavé, a že by som mala skúsiť Sherpa rallye.
Vieš povedať, aký najťažší náklad si kedy vyniesla?
36 kg na Štefánikovu chatu. Ale vtedy mi chatár povedal, nech neblbnem. Nemala som vtedy tuším ani osemnásť rokov, dával na nás dosť veľký pozor, aby sme si neublížili, za čo som mu vďačná. Vtedy mi povedal, že to už nemám opakovať, že to vôbec nie je dobrý nápad.
Ako dlho trvalo tvoje aktívne nosenie? Koľko sezón si absolvovala?
Dve intenzívne, a potom ešte ďalšie dve na Kamennú chatu pod Chopkom. To boli roky, kedy nefungovala lanovka. Vtedy sa na Chopok nosilo z Kosodreviny.
Ako by si opísala svoj vzťah nosičstvu? Čo na tom vidíš, a prečo si nosila?
Veľmi ma to baví. Pre niekoho to môže znieť zvláštne, niekto bude vedieť presne, o čom hovorím, ale je mi veľmi príjemné fyzicky sa unaviť, a popritom mať čas byť sama. Rozmýšľať si o svojich veciach. Človek je vtedy schopný akoby sa stiahnuť viac do vnútra. Vtedy zistí, či je so sebou kamarát. Keď mu nie je vždy ľahko, keď prekonáva prekážky, vtedy je schopný vidieť v sebe niektoré veci, ku ktorým sa nedostane, keď má komfort a všetko funguje ako má. A potom samozrejme kamaráti. Je to nádherná komunita ľudí, s ktorými je na kopcoch výborne.
Okrem nosičstva sa venuješ aj iným fyzickým aktivitám a športovým disciplínam. Si napríklad profesionálnou hasičkou v Považskej Bystrici, ultramaratónkyňou, alebo skialpinistkou. A mnoho ďalšieho. Ak by si si mala vybrať jeden šport, ktorý ti je úplne najbližší, ktorý by to bol?
Momentálne ultra beh. Skialpinizmus mám ako doplnkový šport.
Čo považuješ za najlepší športový výkon svojej kariéry?
Nad týmto som nikdy nerozmýšľala. Určite to budú nejaké preteky Sherpa rallye, ale zaujímavé momenty boli aj v skialpinizme. A ešte som hrdá na dobehnutie svojej prvej stovky a zvládnutie Everestingu na Vápennej…
Nosičstvu sa nepomerne častejšie venujú muži, než ženy. Povedala by si, že nosičstvo je mužskou záležitosťou?
Áno. Muži sú stavaní na to, aby uniesli väčšie váhy. Ale je zase fajn, že sa okolo nich trošku motáme aj my dievčatá. Na pretekoch plníme dôležitú úlohu motivátoriek.
Ako nosička si sa stretávala alebo stretáváš s nejakými stereotypmi, že by to napríklad žena robiť nemala, pretože vynesie menej ako muž, prípadne menej vydrží a podobne?
Nestretávam, pretože vždy chatu primárne zásobovali nosiči. My sme to mali len tak, že keď mám voľno, tak niečo málo vynesiem. Keď sa dalo, pár z nás dievčat na vynášku išlo, pretože nás to lákalo, bolo to príjemné. Ale žiadne predsudky tam neboli, chalani nás vždy podržali a boli zlatí. Raz bolo treba na chatu urýchlene vyniesť plastový riad, servítky a iné ľahké veci. Bola som rýchla, tak chatár poslal mňa. Môj batoh nemal snáď ani sedem kíl, ale bol obrovský. Celú cestu som sa bavila na reakciách turistov, keď nechápali, ako sa dá s tak veľkým (vyzeralo to tak, že aj ťažkým) batohom bežať hore dolinou.
Zároveň si ale aj profesionálnou hasičkou. Hasičmi sú tiež častejšie muži než ženy. Myslíš si, že môže byť žena rovnako dobrou hasičkou ako muž?
Čo sa týka silových vecí, je to problém. Pokiaľ treba vyniesť zranenú osobu, tak muži sú omnoho lepšie disponovaní. Stretla som sa párkrát aj s tým, že muži by boli schopní obetovať seba, len aby zachránili ženu. Alebo aby ju ochránili pred nejakým nebezpečenstvom. Toto som zažila napríklad pri ultra, keď sme šli v družstve s Andrejom okolo Mont Blancu. Bol schopný sa o nás dievčatá starať viac, než o seba. Napríklad, kým sme my pár minút driemali alebo si ošetrovali nohy, on zatiaľ študoval mapy. Vyzerá to ako drobnosť, ale pri náročných niekoľkodňových akciách môžu vzniknúť tak veľké problémy, že on sám na záver nemá dosť síl, aby dokončil preteky.
Myslíš si, že je to tým, že je muž, alebo je to priamo jeho povahovými vlastnosťami?
Ja si myslím, že v tomto prípade je Andrej proste muž so všetkým, čo k tomu patrí, a radšej ochránil kamarátky ako seba. Stretla som sa s názormi, že baby nemajú čo robiť na výjazde. Ďalší názor bol, že chalani by nás ochránili, a tým pádom by seba vystavili väčšiemu riziku. Iný pohľad bol, že bez problémov môžeme ísť, sme parťáčky, a bolo by to dobré. Takže tie názory sú rôzne.
A tvoj názor je aký?
Keď som skončila školu, veľmi som chcela ísť do výjazdu. Ale teraz to vidím tak, že vôbec nie je jednoduché vykonávať túto prácu ani z emocionálneho hľadiska. Stáva sa, že hasiči mnohokrát zachraňujú svojich známych, že zachraňujú deti, psychicky sú vystavení veľmi náročným situáciám. A aj fyzicky, ja fakt nie som schopná odniesť tak veľké bremeno ako chalani, proste sú silnejší. Takže teraz už by som do toho s takým nadšením ako po škole nešla. Dávam dole klobúk pred prácou hasičov v zásahu.
A čo šport? Myslíš si, že sú výlučne mužské alebo ženské športy? Napríklad mužské športy, ktoré by ženy robiť nemali?
Myslím si, že nie. Každý šport sa dá robiť rôznou formou. Je to ako skialpinizmus. Môžem ísť ako turista na zjazdovku a môžem robiť také extrémy, ktoré zvládne len pár ľudí na svete. Ide o to, akou formou to človek robí. Vo všeobecnosti si nemyslím, že by boli vyslovene mužské alebo vyslovene ženské športy.
Stretla si sa pri športoch, ktorým si sa venovala alebo sa im venuješ s názormi, že sa na ne nehodíš, alebo že by ich mali robiť len muži?
Nie. Venujem sa karate a vytrvalostným športom v horách a skôr by som povedala, že sa na nás ako na dievčatá berú ohľady. Stretávam sa s naozaj príjemným prístupom zo strany mužov.
Existuje podľa teba šport, v ktorom sú ženy lepšie ako muži?
Myslím si že v športoch, kde dominuje jemnosť a záleží na prejave, môžu ženy pôsobiť lepšie ako muži. A zase pri vyslovene silových športoch je to asi skôr o mužoch. Takže si myslím, že sú športy, kde sú lepší muži, a športy, kde sú lepšie ženy. Tak to proste je.
ĎAKUJEME za rozhovor Lenka!
NA CHRBTE kniha zo sveta horských nosičov a nosičiek
Ak chceš vedieť ešte viac o nosení na horách, určite si nenechaj ujsť našu najnovšiu unikátnu knihu, ktorá ťa ponorí do sveta hoských nosičov a nosičiek. Nájdeš ju tu!
Pridaj komentár