Blog

Hrebeňovka Malej Fatry

0 zdieľaní

Tento blog o hrebeňovke Malej Fatry z Kraľovian do Strečna pre #hikemates napísal odvážny blogger Andrej Jancík.

Nápad a nástup

,,Marek, ale táto trasa bude čistý mordor!”

,,Nevadí, Aďo, na konci si ponadávame, no o pár mesiacov budeme na túru s láskou nostalgicky spomínať!” 

Asi takto nejako sme začali s naším nápadom prejsť hrebeňom Malej Fatry. O druhej v noci väčšina z vás už dávno spí, prinajhoršom refreshuje stránku ministerstva zdravotníctva, aby ste registrovali starých rodičov na očkovanie, no tento príbeh je z dávnych čias mýtov a legiend, keď opatrenia neboli malicherné a kruté a cestovanie neznamenalo vzoprenie sa moci nariadení. Aspoň tak sa mi javí rok 2019, konkrétne august.

Plán bol jasný: vystúpiť z nočného rýchlika v Kraľovanoch, predrať sa lesom na Stoh a z neho následne po hrebeni do Nezbudskej Lúčky. Na papieri to vyzerá krásne a jednoducho, realita je ždibec iná. Poďme na to. 

Úsmevy na tvárach, netušiac, čo nás čaká. Krásna nostalgia. Nasadili sme čelovky a vydali sa v ústrety nočnému dobrodružstvu. 

Prvé varovanie je podchod, ktorým vedie zelená trasa pri železničnej stanici Kraľovany. Nebudem klamať, zimomriavky som mal riadne. Nie, fotku nemám, môj príspevok má byť pekné čítanie, nechcem nikoho strašiť, no hlavou sa mi premietli spomienky na všelijaké horory. Za dňa môže pripomínať len stavbu v polčase rozpadu, za tmy sa premení na nočnú moru bdenia. Vtedy sme netušili, že nám ešte poriadne lepiť bude, ale k tomu sa dostaneme. 

Tempo sme zvolili výrazne svižné a tu prichádza druhé varovanie. Bola to naša prvá nočná eskapáda, takže sme nemali poňatia, do čoho ideme a ráno sme aj ľutovali. Keby ste dostali podobný nápad, choďte prechádzkovým, vlažným tempom. Nič nepokazíte, práve naopak. Tak sme sa vybrali lesom a občas sa poobzerali, keď pomedzi lesy vykukli svetlá neďalekého Martina a iných obcí. Nočný pohľad na okolitú krajinu má niečo do seba, ale najlepšie sa ešte malo len dostaviť.

Výbava a výstraha

Vrelo odporúčam a zdôrazňujem, určite si stiahnite aplikáciu mapy.cz alebo čokoľvek, čo vás dokáže nájsť a ukáže vám, či sa nachádzate na trase alebo mimo nej. Nebyť spomínanej appky, ešte teraz by sme blúdili zrejme v okolí Šútovského vodopádu. Chvalabohu som sa na toto pripravil, čiže blúdenie sa nekonalo, aspoň nie vo veľkom. Vykračovali sme si spokojne nočným lesíkom a zrazu sme natrafili na prekvapenie:

Iste ste si všimli, že sám traktor ostal v šoku z našej prítomnosti. Na naše šťastie sa v ňom nijaký opitý traktorista neskrýval, tak sme nerušene pokračovali. Okolo vrchu Žobrák sme vyšli na menšiu lúku, a tak spätne si uvedomujem, aká by túra mohla byť pekná za svetla, no okolo tohto bodu sme zažili adrenalínovú bombu.

Začuli sme zvuk, ktorého sa turista na Slovensku najviac obáva. Nie, nie, nie, nehovorím o hlučnej skupinke našich západných susedov, ty šovinista ale o medveďovi. Tma ako v rohu, prekračujete padnuté stromy, a vtom z čista- jasna začujete hlasné zabručanie. Ozaj nemám dobrý odhad na vzdialenosť a vonkoncom nie som odborník na Dopplerov jav, ostanem preto pri špecifikácii: dosť blízko, aby som oľutoval, že som si nedal hnedé nohavice.

Medveď

Aj na portáli Hikemates ste si mohli ešte minulý rok (pozn. 2020) pozrieť rozhovor s Erikom Balážom, kde vysvetľoval ako sa máte správať pri strete s medveďom. Mne sa páči rada:

Nič, medveď urobí všetko za vás.

Preto je vždy dobré mať so sebou v partii niekoho, kto rád melie pántom (ehm, to som ja-autor článku) prípadne niekoho, kto si rád spieva (tiež ja a môj spev by aj Beethoven určite ocenil… po tom, ako ohluchol). Čo sme spravili my? Začali sme sa nahlas rozprávať. My sme vlastne skoro kričali a obaja sa tvárili, že takto rozprávame bežne a ani jeden z nás nepoukázal na zvuk, ktorý sa ozval obďaleč.

Utekať nemalo zmysel, to nám bolo jasné, tak sme proste išli ďalej a udržiavali rozhovor s decibelovou hladinou rovnou pristávajúcemu lietadlu. Sranda bokom, nebolo mi všetko jedno, ale súhlasím s vyhlásením Erika Baláža v spomínanom videu, že medveď človeka stretnúť nechce.

Treba si pamätať; to my sme na návšteve uňho a ako každá návšteva by sme sa mali ohlásiť. Naozaj stačí viesť normálny rozhovor a ak je vás menej, alebo nemáte chuť do reči, majte so sebou paličky. Výhody v stručnosti predostriem:

  1. pri zostupoch sa vám kolená odvďačia,
  2. pri výstupoch vám to ide ľahšie,
  3. ak ste milovník diét, s paličkami spálite viac kalórií,
  4. plašička.

Posledný bod je úzko spätý s mojou príhodou. Jednoducho čas od času buchnite paličkami o seba. Síce to nemusí znieť najúčinnejšie, pamätajme si, že zvieratá sú na zvuky citlivejšie než ľudia. 

Panoráma a plahočenie

Keď sme vyšli z pásma lesa, naskytli sa nám nádherné výhľady, dokonca pri poslednom stúpaní sa ponad nás prehnalo menšia stádo laní, na čele s mohutným jeleňom. Tiež som stuhol a začal rozmýšľať, či ešte nie je ruja, no samec nás zjavne nepovažoval za nebezpečenstvo. Na Stohu sme boli ráno cca okolo pol šiestej. Poviem vám, ten východ slnka tam vidieť aj s výhľadmi navôkol stáli za prebdenú noc aj ,,stret” s medveďom. Posúďte sami.

Zvyšok cesty (hovorím, ako keby to bol kilometer) bol ťažký, lebo sa únava a nevyspatosť dostavili. Ak by ste mali podobne zvrátené nápady ako ja a Marek, nezabudnite, napríklad, na starý dobrý Red Bull (pozdravujem Jakuba Ptačina ako milovníka tohto nápoja). Je to drobnosť, ale určite vás nakopne. My sme sa doslova plahočili. Aj by som vám popísal trasu, no v danom prípade sú fotky ako Raffaello- viac než tisíc slov. V skratke, počasie krásne, bolo ráno, takže ani ľudí sme veľa nestretli, proste ideál pre turistu. 

Záver a zadosťučinenie

Do cieľa sme sa dostali okolo pol tretej poobede. Mali sme toho dosť, nohy nás boleli, slnko pražilo, no spokojnosť s výkonom a krásnym zážitkom prevážila všetko. Podotkol  by som ešte úkaz z Nezbudskej Lúčky, ktorým by sa mohli podnikania-chtiví jedinci inšpirovať. V tejto dedine, ako skoro v každej, je na vlakovej stanici krčma. Na tomto mieste sa však aj kupujú lístky. Naozaj ma prekvapilo, že toto ešte nikomu inde nenapadlo, minimálne som sa s tým nestretol.

Objednať si pivo spolu s lístkom na vlak, to je krásny pocit, odporúčam každému. Rovnako, ba oveľa náruživejšie odporúčam hrebeň Malej Fatry. Neoľutujete. Išli sme do túry s heslom: ,,po túre sa človek musí neznášať” a do bodky sme ho splnili. Po tejto adventúre sme si povedali, že by sa oplatilo prejsť aj hrebeň Lúčanskej Malej Fatry, ale o tom, ak tak, nabudúce… 

Umorené úsmevy

Tento blog pre vás napísal odvážny blogger Andrej Jancík. Pridaj sa aj ty k #hikemates bloggerom a podeľ sa o svoje zážitky, inšpiruj ostatných svojim príbehom! Stačí, ak pošleš email s tvojou predstavou na zuzka@hikemates.com. Tešíme sa na tvoje príbehy.

0 zdieľaní

Napíš komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*