Hikemates & madebythe: opäť spojili svoje sily. Po vypredaní prvej knihy o horských chatách TAM HORE prinášame jej voľné pokračovanie! Prečítaj si úvodnú kapitolu najnovšej knihy NA CHRBTE, ktorá ťa pútavými príbehmi vovedie priamo do „kuchyne“ horských nosičov a nosičiek. Tú svoju si vieš predobjednať na našom eshope!
Autor textu: Gréta Čandová Autor fotografií: Jakub Čaprnka
Pišta Bačkor. Žula vo Veľkej Studenej svieti a vďaka mesačnému svitu naberá onú magickú modrastú farbu. V toto skoré júnové ráno stretávame Pištu, ktorý sa chystá na niekoľkohodinovú vynášku na Zbojnícku chatu. S čelovkou práve nabaľuje náklad pri „bunkách“ na Hrebienku. Sála z neho tá živá, zároveň upokojujúca energia. Ešte rýchlo zje jogurt a nedojedené desiaty po synoch, pribalí tyčinku, hydrovak, do ruky izolepou opravené bambusové palice a na seba oblečenie z merino vlny. Lebo, ako vraví, príroda, ovca a Severania to majú už dávno vymyslené.
Dnes to vraj bude taký light: 60 kíl, teda 20 kofôl a plechovky radlera. Keď začínal, v prvú zimu zle stúpil a lečo v 5 litrovej sklenenej fľaši sa rozbilo, vyzeralo to, akoby niekomu rozpáralo črevá: „Raz som aj ‚zamiesil‘, keď som spadol s múkou a vajcami. S krabicovým vínom som zas skončil zapichnutý v snehu, s nohami nahor. Vyzeralo to ako tepné krvácanie! Šiel za mnou Gazda, a celkom sa vyľakal. Jeden perspektívny chalan ale rozbil vajcia, a hneď dvakrát po sebe, okamžite tak dostal prezývku Vajcobijec,“ smeje sa.
JEDINÝ CHATÁR V SMOKOVCI
V Sherpa caffe, komunitnom centre v Starom Smokovci, ktorého súčasťou je nosičské múzeum, robí Pišta osvetu tejto subkultúre, mapuje osudy aktívnych aj bývalých nosičov: „Sherpa caffe práve prerábame a chcel by som pracovať s kontrastom toho starého úžasného domu a SMART technológií. Ešte nedávno som po každej búrke vylieval na lane vodu zo strechy. Potom získalo mesto Vysoké
Tatry peniaze na rekonštrukciu, malý zázrak. Skelet Švajčiarskeho domu má 130 až 150 rokov, je to teda jeden zo štyroch najstarších objektov v Tatrách. Expozícia sa stále vyvíja, noví chalani prinášajú ďalšie fotky a materiály. Teraz zväčšujeme múzeum, pripravujeme prednáškovú miestnosť, lepšie ubytovanie, aj kaviareň.
Bol by som rád, keby bola prehliadka múzea kontaktná, interaktívna, aby si to decká opáčili.“ Pišta vie, čo majú deti rady. Nielen, že je sám otcom dvoch chlapcov, ale často žiakom prednáša. Aj tým zo Sobraniec a odinakiaľ a z rôznych pomerov, niektoré v živote v Tatrách neboli. No privítal tu už aj anglickú kráľovnú a prednášal i pre účastníkov Globsecu v Kempinskom. Po 5-chodovom luxusnom obede nie je úplne ľahké niekoho zaujať. Minule preto skúsil zatemniť všetky okná a premietol niekoľkominútovú sekvenciu nosiča vo víchrici od filmára Paľa Barabáša.
Použil na to 25 reproduktorov. Fungovalo to. Tiroláci vstali a tlieskali. Víchrica na slučke sa najviac páči aj tínedžerom hľadajúcim heslo na wifi: „Pohyblivé senzory pri dverách, dotykové obrazovky, hologramy. Je ale dôležité nepreplácať to, preto sa v tomto spolieham na ‚starých psov‘ nosičov, strážcov brány. Očakávam, že mi povedia, ak by to už bolo príliš.“
NOSIČI ZÁSOBUJÚ ŠESŤ CHÁT NA SLOVENSKU
„Teraz zažívame silnú éru externých nosičov. Niektorí nosiči dajú jednu, niektorí osem vynášok za mesiac. Jeden vynesie na viackrát aj 200 kg za deň, ďalší nedá pod 100 kíl žiadnu vynášku. Lacko Chudík, ak sa dobre cíti, chodí vo svojom veku 82 rokov aj 3 krát po 50 kíl. Čo sa týka vyváženia vynášky a ťažiska, každý nosič má svoj bod G. Ťažisko a nabalenie sa dá prispôsobovať aj polystyrénovými kvádrami, tými, ktoré turistov povzbudia k otázke, načo im to je, a nosičov zas k odpovedi o zatepľovaní.“
Len pár oblakov, hic, a druhý štand v tieni. Ak sa pýtate čo je štand, najľahšie si to predstavíte ako miesto, kde nosiči a nosičky posediačky oddychujú – najčastejšie na skale alebo inej vyvýšenine. Tento má Pišta rád. A tak, ako si obľúbite svoj štand, máte aj obľúbenú dolinu. Každého viaže láska k tej svojej (i keď sú, pravda, aj fluktuanti): „Tá moja bola Malá Studená, no potom Maťka – moja budúca žena – začala robiť na Zbojníčke. A zrazu som sa pristihol, že sa vyskytujem viac vo Veľkej Studenej doline ako v Malej. A tak sa srdiečko preklopilo do Veľkej.“
A ako sa k noseniu dostal? Pred 20 rokmi mal ísť jeho brat Ďuro liezť s kamarátom, no nebolo dobré počasie. Plán preto zmenili, pôjdu nosiť. Pridal sa k nim aj Pišta: „Bolo to 45 kíl na Térynku a štandoval som aj na miestach, kde sa vôbec neštanduje. Už som sa chytal všetkého.“ Zlomový okamih nastal po prvej vynáške. Tmolíš sa, vyzeráš chatu, krížová cesta, a potom príde tá ľahkosť bytia, ktorá je, ako vraví, nákazlivá.
„Miro, vtedajší chatár, ešte nemal vyskladaný personál a ja som sa tam motal. Študoval som ekológiu a tu v Tatrách som bol štyri dni. Ako obyčajného sídliskového chalana ma pohyb bavil, moja mama liezla v oddiele, s rodičmi sme boli stále na hrade, v jaskyni alebo v Tatrách. Vždy som bol súťaživý typ a keď som videl, ako iní upaľujú dolinou, bola to pre mňa výzva. Motivovala ma chuť dostať sa na ich úroveň.“
CESTOU DO KINA I NA SLONIE CHRBTY
Pišta nám počas trasy pomenúva jednotlivé štandy, na ktorých oddychuje, ako napríklad dvojbalvanie: „Aha, toto je jeden z mála kultúrnych štandov, kde môžeš aj s niekým ďalším posedieť a o kus ďalej máme zas vitamínový štand. Ten je obklopený borievkami, aj keď všetci vieme, že sú pravidelne zavlažované turistami.
Ale kto je nosič? To je otázka! Definícia vlastne neexistuje. Je ním ten, kto prežije prvú letnú a prvú zimnú sezónu? Alebo ten, kto vytrvalo nosí 10 rokov? Na popud Viktora Beránka a Jara Švorca sme si kedysi dávali aj odznaky podľa odnosených ton, to je už ale história… Aha, tento štand voláme Kino. Pozrite na ten výhľad! Dole sú ešte Varhany a Slonie chrbty.“
Počas svojich prvých dvochtroch týždňov si Pišta dával na chrbát 40 až 45 kíl. Keď však dievčatá z chaty niekoho vyzerali a pýtali sa „Kde je ten poštár?“, hrozilo, že si to hovoria o ňom. Hecol sa a na chatu vyniesol svoj prvý sud piva. Teraz pokladá na váhu na Zbojníčke dnešnú vynášku. Ako býva zvykom, počkáme, kým ju niekto príde skontrolovať. Ak krošňa nezmokne, má 8 kíl. Za kilo nákladu sa platí jedno euro, hore aj dole. Avšak znáška, teda cesta dole do doliny, sa už váži bez krošne.
PRO NEHYNOUCÍ SLÁVU A NEKONEČNÝ OBDIV ŽEN
„Práca, škola, krúžky, všetko, čo riešime dole, treba napasovať na to s tým hore, a má to aj svoju cenu. Ale musíš sa na to hlavne tešiť, nedá sa do toho nútiť. Môžeš ísť aj päťkrát za sebou, no každý deň to bude iné. Páči sa mi odpoveď Viktora Beránka na to, prečo to robí, prečo nosí. Pro nehynoucí slávu a nekonečný obdiv žen. A taky pro peníze. Jasné, že to zaberá aj na ženy, ale príroda ti rýchlo ukáže, aký si malinký. A to je dobre. Snažím sa, aby mi to nestúplo do hlavy. Netreba v tom hľadať hlbokú filozofiu, treba byť von a hýbať sa.
Čím viac som von, tým som lepší. Tým som lepší na ženu, na deti. Veľa chalanov sa sem chodí ventilovať. Žiadne extra výkony, len byť von.
Chceš si prečítať viac? Objednaj si svoju knihu Na chrbte a ponor sa do sveta horských nosičov a nosičiek kdekoľvek práve budeš.
Pridaj komentár