Koruna Turca za 7 dní

0 Shares

Tento blog pre #hikemates napísal nový blogger Viktor Mandalík.

Koruna Turca je 210 km dlhá trasa hrebeňom Malej a Veľkej Fatry, Kremnickými vrchmi a Žiaru. Náš prechod koruny sa pôvodne začal 17. mája. Prúser však bol, že nikto z nás štyroch si ani za svet nechcel pripustiť, že predpoveď počasia, ktorá hlási dva týždne dážď by sa mohla naplniť. Cestu sme si plánovali tak dlho a tak veľmi sa na ňu všetci tešili…  V Bratislave sme teda o 6.13 sadli na rýchlik smer Žilina a približne o deviatej nás taxík v daždi vyložil na Nezbudskej lúčke, priamo pod hradom Strečno.

Dážď a zúfalstvo

V skratke… deväť hodín na daždi, nastúpaných približne 1600 výškových metrov a približne  rovnako veľa prejdených smerom nadol nebola túra, na akú sme sa tešili. Neviem ani poriadne opísať to zúfalstvo, ktoré sme pociťovali, keď sme sa ocitli na hrebeni pred Malým Kriváňom. Chata Pod Suchým bola niekoľko hodín za nami a Medziholie, cieľ našej cesty zase niekoľko hodín pred nami. Všetci štyria do nitky premočení, na hrebeni, kde boli pocitovo asi tri stupne a s tak silným vetrom, že nás skoro odfúklo, aj keď sme na chrbte mali každý minimálne desinku. Kvôli hustému dažďu sme jeden druhého poriadne nepočuli a ani nevideli pred seba na viac ako niekoľko desiatok metrov, vietor taký, že sa vám zaryje až na kosť. Vôbec tomu nepridávali ani úseky, na ktorých sme sa museli štverať smerom nahor po takmer zvislých kamenných stenách, ktoré sme museli následne zliezať. Skúste si predstaviť človeka, ktorý zlieza kamennú stenu smerom dole po všetkých štyroch, ale chrbtom dole… bolo to ako na akejsi kamennej šmykľavke, ale namiesto po zadku sme šli po štyroch. Nehovoriac o tom, že po hodinách na daždi nám ruky namokli asi ako keď ste príliš dlho vo vani a tie sa na ostrých kameňoch rezali jedna radosť. No proste celé zle…

Keď už sme si mysleli, že to ďalej nedáme a bude treba volať helikoptéru, predsa len sa nám podarilo doraziť k malému Kriváňu, kde sme urobili rozhodnutie, na ktoré sme všetci mysleli, no nechceli ho povedať nahlas. Musíme zliezť z hrebeňa a celé to prehodnotiť! Za Malým Kriváňom, v Sedle Bublen sme preto odbočili na žltú a zliezli až na parkovisko pod Vrátnou. Odtiaľ sme si zavolali taxi do Štefanovej, kde sme prenocovali a ako zmoknuté mačence sme sa na druhý deň vrátili domov… Malá Fatra nás porazila a poslala domov. Odchod sa nakoniec ukázal ako správne rozhodnutie, pretože dážď trval ešte týždeň. Iba na zamyslenie ešte doplním, že 17.5 bol deň, kedy sa do Rudna nad Hronom privalila obrovská potopa, ktorá zmiatla pól dediny a tragicky pri nej zomrel človek…

Necelé dva mesiace po našom prvom neúspešnom pokuse sme sa opäť vrátili na Nezbudskú Lúčku. Tento krát iba vo dvojici, ja s Kristym. Rozhodli sme sa držať pôvodného plánu a Korunu prejsť za sedem dní a šesť nocí. Oproti pôvodnej výbave ktorú sme si so sebou brali sme tento krát namiesto stanov brali Tarp-Poncho, vďaka čomu sme sa odľahčili približne o kilo a pol, keďže sme ním okrem stanu nahradili aj nepremokavé bundy.

Deň 1 – Strečno

Deň 1: Nezbudská Lúčka – Medziholie: 25,8 km plus 4km k chate. 2168 m hore, 1348 m dole

Náš prvý deň začíname priamo pod hradom Strečno, pri ktorom sa napojíme na červenú značku a takmer celý deň sa nesie v znamení stúpania. Behom prvých dvoch hodín vystúpime do výšky približne 1000 metrov a naša prvá zastávka je Chata pod Suchým, kde si obaja doprajeme kapustnicu a doplníme vodu. Pokračujeme v stúpaní do výšky približne 1500 metrov smer Malý Kriváň, ktorý je pre nás oboch akési memento. Na chvíľu si zaspomíname na beznádej, ktorú sme na tomto mieste zažili naposledy, urobíme si fotku, pošleme ju chalanom do skupiny a pokračujeme ďalej smer Vrátna. Na Veľkom Kriváni vystúpime na najvyšší bod dnešného dňa, 1709 metrov. Ani jeden z nás na ňom ešte nebol a tak si na moment užívame výhľady, ktoré sa nám naskytnú. Pozrieme sa smerom z ktorého sme prišli a vidíme nádherný hrebeň. Suchý, Stratenec, Priehyb – všetky tieto vrchy sme už dnes zdolali.

Deň 1 – Hrebeň
Ani voda, ani spanie

Z Veľkého Kriváňa zbehneme na vrchnú lanovku vo Vrátnej, kde si dáme obed a ja si kúpim zvonček, ktorý skončí na mojom batohu. Odtiaľ pokračujeme po červenej smer Chleb, Poludňový Grúň až po Chrbát Stohu. Tam sa na chvíľu zastavíme a užívame si nádhernú scenériu pred sebou. Po pravej strane Stoh, naľavo Veľký Rozsutec. Ako tam tak sedíme, rozhodujeme sa – vybehnúť na záver dňa ešte tristovku na Stoh, alebo si ho obísť po žltej? Idzem nejdzem? Nakoniec sa rozhodneme obísť si to po žltej a ušetriť sily na ďalší deň a tiež, aby sme mali dôvod sa sem vrátiť. Ako sa neskôr ukázalo, bolo to správne rozhodnutie. Na Medziholie sme totiž dorazili iba s niečo vyše litrom vody, z ktorého by sme pri výstupe na Stoh ešte určite kus odpili. Prúser bol, že oba pramene na Medziholí boli vyschnuté…

Deň 1 – Rozsutec

Po prvotnom strese, čo s nami bude a ako to vymyslíme sme si uvedomili, že bez vody môžeme nocovať aj inde. Otvárame teda mapy.cz a pozeráme trasu, ktorú sme mali naplánovanú na druhý deň. Približne štyri kilometre po zelenej vidíme vyznačený altánok. Zlezieme teda z Medziholia na príjemnú lesnú cestičku a popri Bystričke sa pomaly blížime k altánku. Pred altánkom vidíme už z diaľky odparkované auto, čo nám obom zdvihne náladu, pretože nám to dáva nádej, že od niekoho možno vyzgúňame vodu. Keď však prídeme až k altánku, naše nadšenie sa vytratí… Auto je prázdne, naokolo nikoho a čo je najhoršie, altánok sa používa skôr ako skládka než čokoľvek iné. Pokračujeme teda po zelenej ešte približne kilometer, kým nenarazíme na opustenú chatu. Obaja unavení a demotivovaní už viac nemáme chuť pokračovať, tak sa pri nej zložíme. V chate nikoho a tak sa zložíme na betónovej terase, na ktorú zrejme toto leto pribudne podlaha. Obaja si po prvý krát rozložíme svoje Tarp-Poncho, dáme si rýchlu “sprchu” v Bystričke a po večeri sa uložíme spať.

Deň 2: Chata za Medziholím – Sedlo Príslop: 30 km, 2288 metrov hore, 1944 metrov dole

Budíček!

Druhý deň sa pre nás začal menším šokom. Zobudili sme sa až o ôsmej, kedy už sme zvyčajne dobrú hodinu dve na ceste. Rýchlo sa teda zbalíme a po zelenej zlezieme až do Kraľovan k železničnej stanici. Tam sa napojíme na žltú značku, ktorá nás zavedie k prameňu s medokýšom. Naša vodná kríza je tým konečne zažehnaná a my si na chvíľu užívame bezstarostné pitie z úžasného minerálneho prameňa, ktorého voda nám príjemne tancuje na jazyku. Iba kúsok nad prameňom sa nachádza schátraný detský tábor Bystrička, pri ktorom si dávame raňajky.

Po raňajkách pokračujeme po žltej smer Stankovany, kde nás čaká prvé stúpanie na Šíp. Plní energie z raňajok sa do neho s chuťou zahryzneme. Najprv Zadný Šíp a po ňom 1170ka Šíp. Čím bližšie sme k vrcholu, o to krajšími skalnými útvarmi prechádzame. Zostup zo Šípu bol celkom nepríjemný, pretože prudké klesanie bolo našikmo, navyše po dosť úzkom chodníčku. Po zostupe si urobíme menšiu prestávku a Kristy vyťahuje prvýkrát svoj Aero Press, s ktorým si môžeme aj priamo na trase dopriať čerstvú kávu. Odpočinutí po kratšej prestávke a nakopnutí kofeínom sa rovno púšťame do ďaľšieho výstupu na Havrana, za ktorým nás čakala zaslúžená obedová prestávka v Ľubochni.

Deň 2 – Skaly

V Ľubochni zastavujem prvého človeka, ktorý prechádza okolo a zisťujem, kde sa môžeme najesť. Odporúčaná je nám Reštaurácia Eden, vraj najlepší burger v dedine. Ani nie desať minúť na to už v Edene objednávame dva. Po tom, čo sa obaja preberieme z kómy, do ktorej nás obed poslal dáme hlavy dohromady a pozeráme, čo nás dnes ešte čaká. Aj keď sme včera prešli o štyri kilometre viac a dnešok si tak skrátili, stále sme ešte len v polovici dnešnej trasy a pred sebou máme Kopu, 1187 metrov vysoký vrch. Za Ľubochňou teda opúšťame žltú značku, napojíme sa na červenú a púšťame sa do výstupu, o ktorom sme vtedy ešte netušili, že bude najťažším na celej trase.

Hybaj hore!

Možno to bolo aj tým, že už sme v ten deň mali v nohách výstup na Šíp a Havrana. Stúpanie na Kopu by som ale opísal asi takto: prudké stúpanie po totálne suchej zemi, na ktorej sa to šmýka, takže ste vždy spravili tri kroky vpred a jeden vzad, polamy kam sa pozriete, takže máte vždy čo podliezať, alebo naopak preliezať a chodník prakticky neexistoval. Museli sme sa teda predierať cez kríky a každú chvíľu vyťahovať mapy.cz, aby sme sa uistili, že sme neodbočili z cesty, pretože zachádzky boli v týchto podmienkach neprípustné. Po takej malej večnosti sa konečne ocitáme na vrchole Kopy a ja zo seba od radosti vypustím na celý les víťazný výkrik. Hneď na to sa zahanbene zarazím a došuchtám k ukazovateľu s tabuľkou Kopa, pod ktorou sedí asi päťdesiat ročný Čech, ktorý nás sleduje prichádzať, a s ktorým na chvíľu pokecáme. Zisťujeme, že pánko je už ôsmy deň na ceste, že začínal v Telgárte a minulú noc strávil na Príslope. Hneď od neho teda zisťujeme ako to tam vyzerá a hlavne, či je tam voda. Upokojí nás, že spanie na Príslope je luxusné s tečúcou vodou a strechou nad hlavou. Spokojní teda pokračujeme po červenej a zastavíme sa až na Grúni.

Deň 2 – Západ

S pocitom, že to najhoršie už je za nami sa približne sedem kilometrov od cieľa na chvíľu posadíme a odpočinieme si. Po doplnení tekutín sa pozrieme na hodinky a zisťujeme, že je čosi po siedmej a tak hneď vyrážame smer Príslop. Keď už sme si mysleli, že máme na dnes výstupov dosť, do cesty sa nám postavil vrch Vyšné Rudno. Vyčerpaní sa teda púšťame do posledného približne dvesto metrového stúpania. Po tom, čo sme ho zdolali sme vstúpili priamo do hory a keďže na hodinách ukazovalo takmer pol deviatej, v hore nás privíta šero. To sa asi do dvadsiatich minút zmenilo na tmu, tak sme si obaja nasadili čelovky a začali nočnú smenu.

Blízke stretnutie

Čím väčšia tma bola v lese, tým viac zveri sme okolo seba počuli. Občas si teda zakričíme, alebo pobúchame paličkami. Po asi kilometri vyjdeme z lesa na prvú lúčku, ktorá nás ale zase hneď zavedie do lesa. Krátky lesný úsek a znova sa ocitáme na lúčke. Obaja zamyslení, v hlave už niekde na Príslope zrazu vbehneme do rodinky diviakov, ktorá sa prišla rochniť na čistinku. Zmrzneme a rodičia so štyrmi mladými prebehnú asi dvadsať metrov od nás. Chvíľu toto stretnutie rozdýchavame a pokračujeme v ceste, tento krát pre istotu v hlasnom rozhovore, s občasným písknutím na píšťalku, ktorú mám na batohu.

Po tom, čo sme z lesa vyšli asi na štvrtú lúčku sme sa konečne ocitli na mieste, kde červenú značku križuje zelená, čo znamenalo, že sme sa konečne dostali do Sedla Príslop. V totálnej tme sme sa teda došuchtali k zamknutej chate (aj keď iba niekoľko sto metrov od nej bola útulňa, ktorú sme v tme nenašli, alebo už nemali silu hľadať), ktorej súčasťou bol obrovský prístrešok s veľkými krčmovými stolmi. Keď sme ich zbadali, akoby sme videli hotelové postele ovešané baldachýnom a keď sme za chatou našli studničku s korytom, pri ktorej bola tabuľka Jelenie slzy, boli sme ako v raji. Bolo 22:15 a Kristy konečne ukončil aktivitu na svojich športových hodinkách. Takmer pätnásť hodín šlapania s prevýšeniami, aké sme doteraz nikdy nešli bolo totálne zničujúcich a my sa obaja zhodneme, že toto bol bez debaty najnáročnejší deň, aký sme doposiaľ na túre zažili. 

Deň 3: Sedlo Príslop – Hotel Kráľova studňa: 31 km, 2173 metrov hore, 1808 metrov dole

Je nedeľa, 5:30 ráno a Andrea sa budí na zvuk zvoniaceho budíka. Rýchlo sa opláchne, naraňajkuje sa, vezme si zbalený batoh a 6:30 nasadá do auta k trom kamarátom. Dnes ich čaká túra z Vyšnej Revúcej cez Ploskú na Ostredok, Krížnu a zbeh naspäť k autu. Vyšlo im nádherné počasie a tak si užívajú každý moment na lúčnom hrebeni, ktorý sa im ťahá takmer po celej trase. Po výstupe na Ploskú prejdú ešte kúsok a ocitnú sa na Ostredku. Andrea sa postaví priamo pod ukazovateľ, tak aby stála čelom k Ostrému brdu a odráta desať krokov. Na tomto mieste vytiahne z batohu malý balíček, odhrnie zo zeme trávu a balíček v nej prikryje veľkým kameňom. “Tri dni. Toľko tu snáď vydržíš” hovorí si, keď odchádza z Ostredku.

O tri dni neskôr sa zobudím na Príslope a sieťku na boku svojho batohu nájdem ohryzenú od myší… Jediné čo som tam mal boli vlhčené vreckovky na detskú prdelku, tak hádam, že aj hlodavce si potrpia na hygienu. Zo stolov, na ktorých sme spali zložíme karimatky so spacákmi a premeníme ich na raňajkové stoly, na ktorých sa podáva ovsená kaša s nugátom od POWERLOGY. Zo studničky doplníme každý jeden a pól litra vody a vyrazíme do horúceho rána.

Vodná kríza

Dnešný profil nám ukazuje stúpania a klesania po celý deň, čo v podstate vystihuje minimálne prvú polovicu tohto dňa. Po raňajkách nás čakal úvodný výstup na Kľak do výšky 1394 metrov, z ktorého sme pokračovali príjemnou cestou na Vyšnú Lipovú, Jarabinú, Malý Lysec a Javorinu. Každý z týchto kopcov sme si museli vyjsť a zase zísť, čo nebolo v tom teple vôbec jednoduché. Niekde pri Jarabinej som už mal vypitú takmer polovicu vody a prameňa nikde… Vodná kríza bola teda opäť aktuálna a od Štefanovej som si prepočítaval každý hlt vody, popri tom, čo som na mapy.cz aktualizoval svoju polohu a vzdialenosť od Chaty pod Borišovom. Za Javorinou sme vyšľapali ešte Šoproň a keď sme z jeho vrcholu konečne uvideli Chatu pod Borišovom, od radosti som dopil tie tri deci vody, čo mi vo fľaši ešte ostávali a posledné približne dva kilometre po lúke sme preleteli s vedomím, že už bude dobre.   

Deň 3 – Chata pod Borišovom na dohľad

Na Chatu pod Borišovom sme teda dorazili šťastní, že si máme kde doplniť vodu a že si môžeme zajesť čosi dobré. Po dvoch kapustniciach a s fľašami plnými vody sa opäť vyberieme na cestu. Priamo z chaty sme videli, čo nás čaká hneď po obede. Výstup na Ploskú (1535 m) bol rozhodne jeden z príjemnejších na tejto trase, hlavne vďaka príjemnému trávnatému povrchu a schodíkom, ktoré vás zavedú až na vrchol, z ktorého je nádherný výhľad na okolie. Úsek z Ploskej až po Kráľovu studňu hodnotím asi ako ten najkrajší na celej Korune, nielen kvôli tomu, čo ma čakalo na Ostredku, ale aj preto, že sa jedná o nádhernú hrebeňovku po príjemných lúčkach, z ktorých vidieť na kilometre ďaleko. Trochu mi to pripomínalo výstup na Kráľovu hoľu, taký ten lúčny úsek tesne pod hoľou. Z Ploskej teda pokračujeme smer Krížna a Kráľova studňa, najprv cez Chyžky a po nich o kúsok vyšší Suchý vrch.

Časová kapsula

O tri dni neskôr sa smerom zo Suchého Vrchu na Ostredok blíži Viktor. Po ceste minie Ostredok rázcestie, až konečne dorazí na Ostredok. Tesne pod vrcholom sa mu na ruke rozvibrujú jeho športové hodinky a na displeji vyskočí upozornenie na zvýšený srdcový tep. Nejedná sa však o žiadnu srdcovú arytmiu, či dôsledok únavy. Je to čistá radosť a adrenalín, pretože Viktor vie, že na vrchole na neho čosi čaká. Upozornenie na hodinkách teda odklikne a dobojuje výstup na vrchol. Na Ostredku si zhodí batoh a podľa presných inštrukcií sa postaví pod ukazovateľ. Postaví sa čelom k Ostrému brdu a odráta desať krokov. Chvíľu sa obzerá po tráve, až konečne objaví veľký biely kameň, pod ktorým je ukrytý malý balíček. Balíček v sebe ukrýva tri veci: Odkaz, fotku a niekoľko písmenok z hry Scrabble, z ktorých sa dajú poskladať dve najkrajšie slová…

Deň 3 – Balíček

No a toto drahí priatelia, je jedna z najromantickejších vecí aké som doposiaľ zažil. Vďaka endorfínom, ktoré sa mi po tomto objave vyplavia do mozgu zapnem autopilota a na tom dôjdem až na Kráľovu Studňu. Z Ostredku sme cez Frčkov prešli až na Krížnu, kde sa pripájame na cestu SNP. Tá je pre nás oboch takpovediac stará známa, keďže sme ju spolu prešli už minulý rok a Kristy dokonca aj rok predtým. Z Krížnej nás vedie až na Kráľovu Studňu príjemná makadamová cesta. Na Horský hotel Kráľova studňa sa nám nakoniec podarí prísť skôr ako sme počítali, takže ešte stíhame kuchyňu. Rýchlo sa teda ubytujeme v turistickej časti a už aj objednávame dvojité porcie. Po tom, čo si po troch dňoch prvýkrát doprajeme skutočnú sprchu si ešte vyperieme čo treba a uložíme sa spať.   

Deň 3 – Krížna na dohľad

Deň 4: Hotel Kráľova studňa – Kremnické bane: 32 km, 1257 metrov hore, 1670 metrov dole

Späť na veľkej červenej

Náš štvrtý deň sa začal čosi po siedmej ráno, kedy sme sa pozbierali z Kráľovej studne a vybrali sa na cestu. Pred sebou sme mali trasu, ktorú sme už obaja poznali a mali v nohách, tak sa nám kráčalo o poznanie lepšie. Na úvod sme prešli približne osem kilometrov dlhé klesanie až po sedlo Malý Šturec. V sedle sme prebehli cez cestu do lesa a makadamová cesta pod našimi nohami sa zmenila na lesnú cestičku.

Hneď po prechode nás čakalo menšie stúpanie na Priečny vrch a zastavili sme sa až v sedle Flochovej. Tam sme sa na chvíľu zložili, dali Flapjack a vybrali sa ďalej. Tento úsek je v podstate o neustálych stúpaniach a klesaniach v lese, bez výhľadov a tak sme proste iba šlapali bez toho aby sme sa zbytočne zastavovali. Tabla, Kordícky štít a Vyhnatová. Tieto vrchy sme museli prekonať aby sme sa dostali k sedlu Tunel, pri ktorom sme si dali krátku prestávku na osvieženie. Kúsok za Tunelom už na nás čakala Skalka, kde sme si mohli dopriať teplé jedlo ktoré nepochádzalo zo sáčku a tak sme si dali každý hneď dve.

Deň 4 – Lanovka pred Skalkou

Po prebratí sa z kómy, do ktorej nás toľko jedla poslalo sme sa pozbierali, vyhodili batohy na chrbát a vykročili smer Kremnické bane. Zo Skalky to bolo už iba necelých sedem a pól kilometra klesania, takže sme už iba na zotrvačnosť behom hodiny a pól dorazili do cieľa našej cesty – Kláštora u kapucínov.

V srdci Európy

Týždeň pred našou cestou som obvolával obecné úrady dedín, cez ktoré budeme prechádzať a zisťoval, kde a ako by sme mohli prespať, takže prespanie pri kláštore sme už mali dohodnuté. Hneď ako sme dorazili do samotného stredu Európy sme zaklopali na dvere domu vedľa kostola, ktoré nám otvoril postarší pán a ten nás hneď zobral ku kostolu a pochválil sa svojim dielom. Tým bola “pútnická” miestnosť, alebo skôr najluxusnejší prístrešok aký sme kedy videli. Pánko si dal naozaj záležať a drevenú konštrukciu brány, cez ktorú vchádzate do kostola premenil na prístrešok pre SNPčkárov, v ktorom sa vyspí osem ľudí.

Deň 4 – Kláštor u kapucínov

 Po tom, čo sme sa zložili nás pustil k nim do domu, kde sme sa osprchovali, doplnili zásoby vody a šli spať. Pred spaním sme ešte pozreli počasie na nasledujúci deň a zistili, že sú hlásené burky, ktoré majú začať už doobeda. Dohodli sme sa teda že si privstaneme, aby sme už o siedmej ráno boli v Kunešove kde sa naraňajkujeme, doplníme zásoby a budeme pokračovať ďalej, aby sme pred búrkou prešli čo najviac.

Deň 5: Kremnické Bane – Jasenovo: 34 km, 700 metrov hore, 1067 metrov dole

Ranné menu

Piaty deň sme začali podľa plánu a o šiestej už šlapeme smer Kunešov. Po betónke sa ide ľahko a rýchlo, takže behom hodiny dorazíme do dedinky Kunešov a spolu s ďalšími dvoma pánmi čakáme na raňajkové menu. Pre nás sú to tuniaky, syr a pečivo, pre nich kelímkové borovičky. Raňajky do seba natlačíme na zastávke skrývajúc sa pred mrholením, ktoré začne hneď ako vyjdeme z obchodu. Chvíľu zvažujeme či vytiahnuť z batohu Tarp-poncho, no nakoniec zhodnotíme že to nie je tak zlé a spolu s dúhou, ktorá vznikla vyrazíme bez ochrany pred dažďom.

Deň 5 – Dúha Kunešov

Za Kunešovom na nás čaká najvyšší výstup dnešného dňa, Vysoká s výškou 942 metrov ktorú hravo zdoláme a pokračujeme v ceste. Po ceste taktizujeme a rozoberáme ako sa vyrovnať s prichádzajúcou búrkou. Dohodneme sa, že asi v strede trasy, v chatovej oblasti Jalovské lazy dáme prestávku na kávu, no nakoniec to preletíme. Šlo sa nám dobre a v hlave sme mali, že každú chvíľu sa môže strhnúť búrka a tak chceme prejsť čím skôr čo najväčšiu vzdialenosť. Nakoniec sa zastavíme až približne v troch štvrtinách trasy, pri chate Štyri chotáre. Búrka stále nikde, takže po doplnení vody z prameňa pod chatou varíme kávu a doprajeme si trochu oddychu. Keď už sa pomaly dvíhame na cestu, dorazia k nám traja SNPčkári Matúš, Anet a Žanet. Ukážeme im kde je pod chatou prameň a rozhodneme sa, že tých pár kilometrov do konca už prejdeme s nimi.

Inkognito – hikers edition

Zdá sa, že hlásená búrka nakoniec nepríde a aj keby, do Jasenova už to nemáme ďaleko. Po úvodných pár otázkach odkiaľ, kam a koľký deň si spolu strihneme hru Inkognito. Jedna skupinka háda o tej druhej koľko máme rokov a aké je naše zamestnanie. Na uhádnutie sme si nedali žiadnu indíciu a keď padne desiate nie, hra končí. Keď už poznáme všetky odpovede, ocitáme sa pri ukazovateli Žiare, kde sa naše cesty rozchádzajú. Ich ešte čaká výstup na Vyšehrad a nocovanie v zvonici na Hadvige, my schádzame z červenej na modrú a nocujeme v Jasenove. Rozlúčime sa teda, poprajeme si ešte veľa síl na ceste a pokračujeme každý svojim smerom.

Deň 5 – Pred Jasenovom

Do Jasenova dorazíme čosi po piatej. Asi kilometer pred dedinou vytiahnem mobil a zavolám pani kostolničke Ličke, na ktorú som získal číslo zase raz vďaka vyzvedaniu na obecnom úrade. S tetuškou sa stretneme pri zastávke autobusu a tá nás zašikuje do farského domu, odovzdá nám kľúče a povie, že jej ich máme ráno nechať v schránke. Ocitáme sa tak sami v obrovskom dome so sprchou, posteľou a dvoma keramickými záchodmi… No proste všetko, čo znavený pútnik potrebuje. Po sprche sa vydáme hľadať niečo teplé do žalúdka a nakoniec skončíme v miestnej pizzérii, kde objednávame pizzu Jánošík, ktorú vrelo odporúčam každému kto pôjde okolo Jasenova.   

Deň 6: Jasenovo – Janková: 34 km, 2123 metrov hore, 1460 metrov dole

Predposledný deň sme začali zľahka, raňajkami v kostolnom dome. Aj tak sme ešte museli počkať kým sa nám donabíjajú všetky zariadenia, vďaka čomu sme mali čas uvariť si ešte kašu a začať taktizovať, kde to dnes vlastne zapichneme. Pôvodne sme mali na šiesty deň v pláne prejsť pod Kľak, na útulňu Javorinka. Keď sme si však pozreli plánovaný posledný deň z Javorinky na Nezbudskú lúčku, čo vychádzalo na 37 km s klesaním vyše 2600 metrov, naše kolienka iba v tichosti zaplakali. Dohodli sme sa teda, že sa uvidí kedy dôjdeme na Javorinku a ak ešte nebude veľa hodín, potiahneme aspoň 5 – 10 km ďalej.

Vyšlo nám pekné počasie a tak so slnkom na chrbte opúšťame Jasenovo, smer Hadviga. Na chvíľu sa tu zastavíme, aby som si doplnil vodu z prameňa priamo pri dome pani, ktorá nás minulý rok spasila jedlom a pivom, keď sme prespávali v polovníckom posede kúsok od jej chalupy. Tá istá pani zase dva roky dozadu nechala u seba doma prespať Kristyho, keď tadiaľ prechádzal SNPčku. Pár kilometrov za Hadvigou sme dohnali Žanet, ktorú sme spoznali o deň skôr a spolu sme došli až do Fačkovského sedla. Tam sme v Kolibe našli Matúša s Anet, spolu s ktorými sme si dopriali spoločný obed.

Po obede sme sa rozlúčili a každý vykročil vlastnou cestou. Tá moja s Kristym viedla späť na Staré cesty, kde sme zišli z červenej značky na žltú a pustili sa do stúpania na Kľak. Po ceste hore stretávame množstvo ľudí a vidíme medzi nimi aj rodinky s malými deťmi, tak si hovoríme že zase až taký ťažký výstup to nebude. Letíme teda smerom hore a za sebou nechávame ľudí, ktorí na nás po ceste kričia či máme v zadku vrtulu, alebo máme niekde v batohu skryté motory. Pri každej podobnej poznámke sa iba pousmejeme, že už sme rozbehnutí z predchádzajúcich dní a pokračujeme ďalej. Zastavíme sa až pri ukazovateli Pod skalou, kde vymieňame žltú značku za zelenú a po menšom klesaní dorazíme k útulni Javorinka.

Deň 6 – Javorinka
Tak teda ešte kúsok potiahneme

Na Javorinku sme prišli okolo tretej a tak sa zložíme a nainštalujeme si v prameni fľaše tak, aby sa nám naplnili, zatiaľ čo budeme rozmýšľať ako ďalej. Hodín je ešte málo, sme pri sile a posledný deň je stále strašiakom. Rozhodneme sa teda, že tak ako sme sa dohadovali už ráno, budeme pokračovať ďalej. Pozeráme mapu a zvažujeme, kam až by sme dokázali zájsť. Nakoniec nám to vychádza na Sedlo pod Úplazom, vzdialené asi desať kilometrov. Po necelej hodinovej pauze teda znova nahodíme batohy na ramená a vraciame sa na zelenú značku, tento krát smerom nahor. Zelená nás vedie až na Kľak a keď už sme takmer na vrchole, tesne ponad nás preletí dravec. Obaja sa na seba pozrieme a so smiechom povieme: “Tomáš sa pozerá!”. Tomáš aka Tomi Krč je chalan, ktorého sme stretli počas tretieho dňa našej spoločnej SNPčky minulý rok. Bol to strašný borec, ktorý denne prešiel okolo päťdesiat kilometrov a SNPčku dal za 18 dní. Veľmi nás vtedy namotivoval, vraj máme super tempo a že sme najlepšia partia akú zatiaľ stretol. Odvtedy, vždy keď to máme chuť vzdať, hovoríme si že Tomi sa na nás pozerá z výšky a hodnotí každý náš krok. Keď ponad nás vtedy preletel ten dravec, vedeli sme, že to je v skutočnosti prevtelený Tomáš, ktorý sleduje našu cestu…

Deň 6 – Výhľad z Kľaku
Ako z veľkého Rozsutca

Po zdolaní Kľaku sme sa na chvíľu nechali uniesť výhľadmi, ktoré ponúka a dali si menšiu foto session. Využili sme tiež signál, ktorý sme chytili a pozreli si počasie na dnešnú noc a zajtrajšok. Noc by mala byť v pohode aj pod tarpom, no zdá sa, že zajtra by mal prísť dážď. Veľké starosti si s tým však nerobíme a pustíme sa do zostupu z Kľaku. Ten je na prvých asi dvoch kilometroch dosť náročný. Pripomína mi trochu zostup z Veľkého Rozsutca smerom na medziholie. Samé ostré skaly a dosť úzka cestička. Po prekonaní tohto úseku, ktorý sa končí približne za Ostrou skalou sa to však zmení na celkom príjemnú lesnú cestičku.

Deň 6 – Kľak z diaľky

Pokračujeme ďalej cez Vrícke sedlo a Zadky až na Skalky, odkiaľ je krásny výhľad na Kľak. Kristy to využije na fotenie, ja sa rýchlo napasiem lesných jahôd, ktorými je lúčka na Skalkách obsypaná. Odtiaľ už to do Sedla pod Úplazom nie je ďaleko a keďže už kilometre v nohách začíname cítiť, dohodneme sa, že prvé miesto, ktoré sa nám odteraz bude pozdávať bude našim kempom. To miesto sa nakoniec volalo Janková, čo je vlastne lúčka s dvoma menšími ohniskami a lavičkami.

Deň 6 – Tábor
Takú mu puscil…

Priamo pri smerovníku si rozložíme tarpy a začneme variť večeru. Chvíľu na to sa pri nás zastavia dvaja motorkári. Chlapi asi po päťdesiatke sa nás vypytujú odkiaľ ideme a či to myslíme s tým prespaním tu vážne. O kus ďalej vraj chodí medveď na čučoriedky… Smejú sa nám, že ráno budú počuť v dedine že hore pri Jankovej medveď turistov prekvapil. So smiechom ich odbijem, že to skôr budú večer v krčme počuť, že maco chcel nad ránom turistov skontrolovať a turista mu takú puscil, že sa hneď spakoval a na čučoriedky dole radšej zbehol! Keď sa potom pýtam, či pre nás náhodou nemajú nejakú vodu, lebo málo máme, dostaneme plechovku piva. Motorkári. Po večeri pomaly zalezieme do spacákov a uložíme sa spať. Posledná noc nám ponúkne nádherné divadlo priamo na oblohe. Uspávajú nás padajúce hviezdy s mliečnou dráhou a my obaja rozmýšľame, ako to asi bude vyzerať zajtra.

Deň 7: Janková – Nezbudská lúčka – 28 km, 1257 metrov hore, 2058 metrov dole

Posledný deň sme začali hneď z rána. O šiestej sme mali zbalené všetko v batohu a pomaly vyrazili na cestu. Hneď na úvod nás čakal ľahký zjazd do Sedla pod Úplazom, kde sme stretli partiu Čechov, pri ktorých sme doplnili zásoby vody a pokračovali. Za sedlom na nás čakal výstup na Hnilickú Kýčeru, čo nebolo na lačno úplne jednoduché. Na vrchole sme si teda obaja dali každý svoj posledný Flapjack a pokračovali v stúpaní smer Kopa, Horná lúka, Veterné, až sme sa dostali na najvyšší bod tohto úseku – Veľkú lúku do výšky 1476 metrov.

Deň 7 – Pred Veľkou lúkou

Od tohto momentu nás čakalo už iba klesanie. 1281 metrov na úseku 13 kilometrov. Martinky sú krásne a od Veľkej lúky nás sprevádzal nádherný výhľad na Vrútky. Okrem mierneho poprchania nám v ceste nebránilo nič. Cesta bola veľmi príjemná a schodná a čím ďalej sme postupovali, tým viac sme cítili blížiacu sa civilizáciu. Ľudí a chát stále pribúdalo, takže sme pomaly strácali pocit vytrhnutia z reality a začali si uvedomovať, že naša cesta sa už skutočne končí.

Deň 7 – Výhľad na Vrútky

Mrholenie prerástlo do dažďa a tak sme vytiahli nepremokavé poncho a pokračovali po červenej smer Sedlo Prašivé, Minčol, Úplaz a Sedlo Javorina. Hovorili sme si že vďaka tomuto dažďu aspoň vyskúšame skutočný potenciál Tarp-Poncha a moje aj Kristyho nakoniec obe obstáli na jednotku. Nielen že nám predošlú noc poslúžili ako prístrešky, dnes nás ešte aj ochránili pred dažďom. Vymeniť teda tento jeden kus vybavenia v batohu, ktorý váži menej ako pól kila za stan a nepremokavú bundu bolo správne rozhodnutie.

Deň 7 – pred Minčolom
Posledný push

Za Sedlom Javorina sa začal úplne posledný úsek našej cesty a kúsok za sedlom sme po prvýkrát uvideli náš cieľ – hrad Strečno. Na úvod sme prechádzali cez cyklotrasu, na ktorej sme aj napriek dažďu stretávali veľa cyklistov. Cesa bola príjemne mäkká a široká, takže sme si nezavadzali. Zábava začala až za Sedlom Rakytie, kde sme odbočili z cyklotrasy a začalo sa prudké klesanie. Boli sme už ale takmer v cieli a nemohlo to byť predsa zadarmo.    Cesta už bola značne premočená a šmykľavá, takže sme si museli dávať pozor pri každom kroku.

Deň 7 – Pohľad na Strečno

Od sedla sme boli zavretí v lese a kvôli podmienkam sme sa museli sústrediť na každý jeden krok. Ani neviem ako a zrazu sme sa vynorili z lesa priamo pod Strečnom na parkovisku pri Bistre Špicák. Obaja si dáme dole kapucne, pozrieme na hrad a jeden na druhého. Dali sme to! Mokrí a zablatení sa teda došuchtáme do Bistra, kde si objednáme víťazné burgre, od obsluhy zisťujeme číslo na taxi a pomaly sa zberáme na vlak do Žiliny…

Zhrnutie cesty

Cestou vo vlaku hodnotíme, že túra bola fakt super… Prvé tri dni nás celkom preskúšali. Museli sme si poriadne zamakať,  riešiť problémy s vodou a prehodnocovať plány. Na druhú stranu sme počas nich prešli aj pre nás najväčšie prevýšenie za jeden deň (deň 2) a posunuli tak zase svoje limity. Po nich nás čakalo pár dní na známej trase, ale so zastávkami na nových miestach, ktoré príjemne prekvapili. Posledný deň nás trochu prestalo počúvať počasie, ale to už nemohlo zabrániť v dokončení našej otočky okolo Turca. 

A čo nás čaká v ďalšom diely?

Vo vlaku už rovno začneme plánovať ďalšiu túru a rozhodnutie padá na stovku Ponitriansku magistrálu a na jeseň snáď aj Rudnú magistrálu. 

Tento blog pre vás napísal náš nový blogger Viktor Mandalík. Pridaj sa aj ty k #hikemates bloggerom a podeľ sa o svoje zážitky, inšpiruj ostatných svojim príbehom! Stačí, ak pošleš email s tvojou predstavou na zuzka@hikemates.com. Tešíme sa na tvoje príbehy.

Redakcia Hikemates

Pripravujeme pre vás tie najlepšie články o prírode, vybavení a tipoch na výlety.

17 Comments

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *