Národný park musí byť štát v štáte. Dnes si silní urvú a turisti trpia, hovorí ochranár Erik Baláž

Erik Baláž je známy dlhoročný ochranár prírody, dnes už aj politik. Viedol úspešnú kampaň za záchranu Tichej a Kôprovej doliny vo Vysokých Tatrách a aj vďaka nemu tam je dnes divočina. Jeho filmy vysiela National Geographic a je autorom úspešných kníh Posledná pevnosť a Stratená voda. V roku 2017 vyhral ocenenie Biela vrana a je súčasťou projektu My sme les, ktorý podporuje aj Hikemates. V rozhovore s Jakubom z Hikemates hovorí, že najradšej má v prírode a v horách ticho. Rozprávali sa aj o tom, ako si Erik predstavuje fungovanie národných parkov a turistov, ale aj o tom, či pes patrí do národného parku na turistiku.

Dúha nad Kôprovou dolinou. Foto (c) FB Erik Baláž

Ako prežívaš súčasnú situáciu s koronakrízou, deti máš doma, zmenilo sa niečo pre teba?

Paradoxne celkom dobre. Lebo predtým som bol niekoľko mesiacov vo volebnej kampani ktorá trvala niekoľko mesiacov takže som bol z toho unavený a potom to celé skončilo a opadlo zrazu som doma a môžem chodiť do prírody takže si to celkom užívam. Treba sa síce starať o deti, občas sa s nimi učiť navariť. Ale mám veľa času na chodenie vonku takže skoro každý deň si urobím nejaký výletík.

Je jar, medvede sa prebúdzajú, turisti vyrážajú na hory. Mnohí sa zamýšľajú, ale aj pýtajú, či majú mať strach z medveďov v našich horách.

Vždy sú nejaké riziká ale keď ich človek zváži objektívne zistí, že oveľa väčšie riziko, ako stretnutie s medveďom, je dostať sa autom do Tatier. Keď sa je človek v prírode tak iné riziká sú oveľa vyššie, ako stretnutie s medveďom. Kedysi som pozeral štatistiku horskej služby a za 30 rokov v Tatrách zomrelo okolo 500 ľudí ale nikoho nezabil medveď. To síce neznamená, že sa niečo nemôže stať. Riziko je ale naozaj veľmi malé a ešte špeciálne keď ide človek po turistickom chodníku. Medvede vedia že po chodníkoch chodia ľudia, takže keď chce medveď prejsť cez turistický chodník, pozrie sa doľava a doprava, či nejde nejaký človek ako keď my ideme cez cestu (smiech).
Skôr ma teraz prekvapilo že vidím svahy zlyžované skialpinistami aj na miestach, kde brložia medvede. Prekvapuje ma preto, že nie je viac stretnutí skialpinistov s medveďmi. Lebo to sú naozaj miesta, kam lete nikto nechodí. Medvede si tam nájdu brlohy a keď tadiaľ ide skialpinista, čakal by som, že nejakého medveďa vyplaší. To by mohlo byť aj nebezpečnejšie ale o takom prípade som zatiaľ nepočul. Zrejme skialpinista prefrčí ponad medvedí brloh a kým sa medveď spamätá, skialpinista už je dole

Medvedica opúšťa bezpečie brloha prechádzajúc strmé snehové polia. Keď sa niektoré mláďa pošmykne, pozorná matka mu je okamžite naporúdzi. Foto (c) Karol Kaliský – Arolla Film

Čo si zbalí Erik Baláž keď spí v lese. Májku alebo si lunterkový typ alebo si zoberieš slaninu?

Základ je karimatka, spacák, celta. Ja nemám stan ale keď prší dá sa natiahnuť celta medzi stromy. To je taký základ. Často si beriem náhradné oblečenie, keby som zmokol. Ale na jedlo nie som náročný. Nevarím si, nechcem šibrinkovať ohňom keď idem za zvieratami. Mne stačí nejaké pečivo, syr a s tým dokážem pár dní prežiť.

Foto (c) FB Erik Baláž

Aký je podľa teba najracionálnejší vzťah turistu a národného parku, čo by bola ideálna verzia? My v Hikemates vedieme ľudí aj zodpovednému správaniu, takže, čo môže turista robiť ako môže prispieť k fungovaniu národného parku.

Národný park má všade vo svete dve úlohy. Chrániť prírodu a sprostredkovať zážitok z divokej prírody ľuďom. Normálne má plniť rekreačnú a edukatívnu funkciu a my na Slovensku nerobíme ani jedno ani druhé. Správa parku by mala komunikovať s turistami a byť im pozitívne naklonená. Napríklad ich sprevádzať a mať nad tým kontrolu.

Vo svete sú rôzne modely, dosť často sú obmedzenia tvrdé a turisti môžu chodiť len po chodníkoch. Keď niekde chcú ísť mimo chodníka, tak sa musia dopredu zahlásiť a vyznačiť miesto kde budú kempovať, alebo tam musia ísť so sprievodcom a platí sa za to.

Môj pohľad je taký, že obmedzenia musia byť zdôvodnené. Vezmime si napríklad národný park Poloniny. Turistov tam nie je až tak veľa, preto je zbytočné obmedzovať ich pohyb len po turistických chodníkoch. Ak je turistov v konkrétnej lokalite príliš veľa, tak by správa národného parku mala povedať, že ide napríklad vyberať vstupné alebo časovo obmedziť počet návštevníkov. Obmedzenia a fungovanie by ale mali byť flexibilné a  obmedzenie turizmu by malo byť zdôvodnené ochranou prírody, pretože tá je v národnom parku prioritou. Spoločnosť musí rozumieť tomu, prečo chránime prírodu, aby ochranu prírody podporovala. Keď robíme reštrikcie vlastne ľudí ničomu neučíme.

Limbový prales v hmle. Foto (c) Karol Kaliský – Arolla Film

Čo podľa teba robí zodpovedného turistu. Čo môžem urobiť, preto aby som si ja pre seba mohol povedať, že som bol k prírode zodpovedný?

Mňa najčastejšie v prírode ruší hluk. Pre mňa sú hory posvätné a keď si tam sadnem a pozorujem prírodu, tak vnímam to ticho. Hluk to dokáže celé pokaziť. A pre mňa ten najväčší problém sú teda hluční ľudia. Je veľa bežných vecí – dávajte si pozor na odpadky, dodržujte návštevný poriadok, ale pre mňa je najhorší hluk. Mám problém aj so skialpinizmom ale len v niektorých lokalitách. Ja si uvedomujem, že ľudia, na rozdiel odo mňa, nie vždy vedia, kde sa niečo nachádza. Napríklad ja viem, že je niekde tokanisko tetrova hlucháňa a vidím stopy lyžiarov ktorí cez ten les lyžujú. Pritom, keby lyžovali 500 metrov vedľa, tak je to v poriadku. Ale oni vlastne nemajú informáciu, že tam žije nejaký tetrov hlucháň.

V našich národných parkoch máme sezónne uzávery. Ale často, aj teraz, vidím na sociálnych sieťach ako ľudia uzáveru porušujú, idú do tých miest kam by nemali. Potom to vidíme na Facebooku, Instagrame a nevieme, ako sa k tomu postaviť, vzniká anarchia.

Ja by som k tomu pristupoval oveľa flexibilnejšie. Naozaj niekedy sú také podmienky, keď je uzávera na mieste. Napríklad keď v zime naprší, zamrzne to a je ľad. Keď v takých podmienkach človek vyplaší kamzíky, tak sa zabije celá črieda, pretože popadajú v nejakom žľabe. Také situácie sa už stali. Národný park by mal mať možnosť povedať, že teraz sú podmienky také, že je zákaz vstupu, napríklad nad pásmo lesa. Môže to byť kvôli ochrane zvierat, ale aj z dôvodu bezpečnosti ľudí a podobne. A potom zase určité obdobie môžu ľudia po tom území chodiť. Neskôr sa zase povie, teraz sa rodia kamzíčatá, tak tieto lokality budú uzavreté. Ja si myslím, že by bolo lepšie to robiť flexibilne a myslím, že v dnešnej dobe by sa tie informácie o uzáverách k ľuďom dostali.

Jeleň. Foto (c)  Adam Baštek – Arolla Film

Myslíš si, že skôr, či neskôr príde povolenkový systém aj do Vysokých Tatier? Že tam bude príliš veľa ľudí?

Ja si myslím, že to nikdy nebude môcť byť urobené plošne na celé Vysoké Tatry. Môžu byť lokality, kde sa raz povie, že je to strašne vzácna lokalita a nejde tam turistický chodník. A do takej môže ísť len 200 ľudí za rok so sprievodcom a s povolenkou. Niekde potom môže ísť každý voľne a niekde sa to potom bude obmedzovať vstupným. A turista si potom vyberie, či zaplatí, alebo pôjde do voľne prístupných častí národného parku.

Aký je tvoj pohľad, patrí pes na turistiku a do prírody alebo sú miesta kam by v prírode pes nemal ísť?

Ja si myslím, že opatrenia proti turistom sú dosť prehnané, s ohľadom na to, aké škody môžu napáchať turisti napríklad aj so psami. Keď sa pozrieme na to, aké škody vznikajú pri lesohospodárskej činnosti, pri developerských aktivitách alebo pri použití chémie v chránených územiach. Tak turisti naozaj nie sú až tak nebezpeční. Ale na druhej strane niekedy existujú dôvody prečo je potrebné niektoré veci obmedziť. Čo sa týka psov nemám problém s tým, že ľudia chodia so psami do prírody. Mám problém s tým, že sú psy niekedy voľne pustené. Niektoré veci sú zakázané preto, že ich ľudia nerešpektujú. Keď sa napíše, že môžete ísť v národnom parku so psom ale nad hranicou lesa musí byť na vodítku a polovica ľudí to nerešpektuje,  psy zabijú svišťa alebo naháňajú kamzíky, tak ochranári potom reagujú tak, že sú zakázané psy a ľudia sú naštvaní. Ideálne riešenie by bolo, keby ľudia viac rešpektovali návštevný poriadok.

Podľa teba racionálne riešenie je, že pes môže ísť relatívne kamkoľvek akurát, že nad pásmom lesa by mal byť vždy na vodítku?

Záleží to veľmi od konkrétnych území. Ja by som dokonca aj v národných parkoch, kde sa môže chodiť len po turistických chodníkoch, pustil ľudí voľne aj so psom. Ale sú lokality, ktoré sú citlivejšie. Napríklad vo Vysokých Tatrách chodí veľa turistov. Je tam pleso, príde k nemu niekoľko sto ľudí ale sú tam aj kolónie svišťov. Bude tam behať mnoho psov a zvieratá potom nemajú šancu prežiť. Môže to byť napríklad lokálne obmedzené. Sem môžete ísť ale tu musí byť pes na vodítku a keď to niekto poruší tak bude pokuta napríklad 1000 eur. Nech ten zákaz ľudia rešpektujú. Ale musí tam byť aj tabuľa, aby to všetci vedeli. Ľudia často nevedia, čo je dovolené a čo je zakázané a potom sú šikanovaní. Keď ide o citlivé lokality nech je tam zákaz, ktorý sa dodržiava. 

Medveď Foto (c)  Adam Baštek – Arolla Film

Nemôžeme mať zákazy, ktoré nie sú vynútiteľné. To že je zákaz pohybu mimo turistických chodníkov v národných parkoch, určite poruší ročne asi milión ľudí. Ľudia bežne chodia v národných parkoch na huby. Potom zákon platí len selektívne. Keď sa strážca prírody rozhodne, že práve toto je prípad, kde zasiahne. A to by tak nemalo byť. Buď by mal byť zákaz vynútiteľný alebo je zbytočný, lebo ho ľudia porušujú aj tak.

Ktoré krajiny sa dobre starajú o svoje národné parky, takpovediac dobre to robia. Čo sú najdôležitejšie zmeny, ktoré by sa mali udiať, napríklad teraz po zmene vlády v našich národných parkoch, aby nemali len veľkú rozlohu, ale aby ochrana mala zmysel.  

Jedna zo základných vecí vo všetkých dobre fungujúcich národných parkoch je, že národný park je akoby štát v štáte. Platia v ňom iné pravidlá a je konkrétny správca parku, ktorý reálne spravuje jeho územie. To znamená, že keď je tam les tak správu lesa má na starosti správa národného parku pod rezortom životného prostredia.  Ak niekto chce ťažiť drevo, aj keď väčšinou sa nikde v národných parkoch neťaží, tak by o tom rozhodol správca národného parku a nie iný úrad. No a u nás, na Slovensku, je to tak, že štátne lesy obhospodarujú organizácie, ktoré si tam proste robia, čo aj všade inde mimo územia národných parkov. U nás sa totiž v národných parkoch ťaží viac dreva ako mimo národných parkov, na to máme štatistiky. Čiže toto je celé zle. Správa národného parku musí spravovať to územie a musí tam aj rozhodovať. To je základ. Teraz to tak nie je.  Správa národného parku nemôže obmedziť lesníkov, vodohospodárov a často ani developerov. Nemôže rozhodnúť, že tu bude náučný chodník, nemá na to peniaze, ľudí, nevlastní pozemok, tak sa všetko vyvíja chaoticky. A tí silní hráči si urvú, čo sa dá. Či už developeri alebo lesníci. A turisti sú tí, ktorí najviac trpia. Pracovníci národného parku môžu akurát tak pokutovať len turistu, ktorý je mimo turistický chodník. Oni nerozhodujú o tom, či sa bude v lese ťažiť alebo nie.

Pralesy pod Kriváňom. Foto (c) Jozef Fiala – Arolla Film

Ty si hovoril o  tichu. Pre mňa je ticho tiež dôležité ale neviem tak pozorovať prírodu ako ty. Chcel by som raz vidieť prírodu tvojimi očami (smiech) Máš nejaký tip, ako majú ľudia lepšie pozorovať prírodu, aby som to naozaj navnímal, keď tam idem?

To je to najviac. Byť v tichu a  sám. Ja mám takú skúsenosť, že keď som v prírode dva tri dni sám, čo už sa mi nestáva bežne, tak bežný svet prestáva existovať. Človek sa prestane rozprávať s ľuďmi, netelefonuje. A vtedy človek začne vnímať to čo v prírode je. Všimnem si medveď v kosodrevine 2 kilometre ďaleko. Ale to sa môže udiať len vtedy, keď je človek v prírode, v tichu, dlho a sám. Keď chce človek vnímať prírodu mal by byť čo najviac sám alebo ísť s niekým, kto mu dokáže prírodu sprostredkovať.

Keď sprevádzam ľudí,  zastaneme pri rieke Belá. Poviem im aby sa pozreli na dno. Celé dno rieky je pokryté larvami hmyzu. Tí ľudia bežne chodia cez rieku a nikdy si nič nevšimli. Vlastne keď im ukážem, že tu je niečo, nabudúce keď pôjdu sami ukážu to napríklad svojim deťom. A to je podľa mňa to, čo by mala robiť správa národného parku. Aby ľudia prírodu prežili a viacej ju vnímali.

Keď si už spomenul rieku Belá. Nedávno sa tam robili nešetrné úpravy koryta. V akom stave je rieka dnes. Zabilo ju to?

Belá je pomerne veľká riečka, čiže koryto tam, kde bolo narušené sa akoby spamätalo. Bývam asi 50 metrov od Belej. Začiatkom jari sa vždy rojil hmyz a keď som večer sedel, videl som ten hmyz lietať. On je základom potravinového reťazca v rieke pre ryby. A minulý rok hmyz netiahol. Výrazne sa to narušilo. Došlo k tomu, že voda opadla a ešte sa tam pohybovali bagre a buldozéry. Z koryta sa uvoľňoval jemný íl ktorý pokryl povrch kameňov a zabránil tomu aby tam žili prirodzené organizmy. Takže ekosystém rieky skolaboval. Našťastie Belá má veľa bočných ramien, ktorých sa bagre nedotkli a kde hmyz prežil. Takže teraz sa akoby kolonizuje naspäť. Ja už vidím vo vode, že je to lepšie a čakám na prvé dni mája, koľko hmyzu sa bude rojiť. 
Belá sa z toho dostane. Sú oveľa horšie riziká, ktoré spočívajú v tom, že keď sa niečo pri rieke postaví tak, rieka nemôže migrovať. Rieka mení každoročne koryto a vytvára mokrade a ramená ktoré zanikajú a vznikajú.

Rozbúrená rieka Belá. Foto (c) FB Erik Baláž

Keď sa pri nej postaví cesta, dom alebo akvapark, rieka sa prestane slobodne pohybovať. Toto je smrť rieky. Väčšina riek na Slovensku je zabitá tým že sú zregulované a mnohé ešte aj prehradené elektrárňou.

Aké tri tipy na túry by si dal členom Hikemates. Tri tvoje obľúbené kopce a kopčeky.

Mňa stále zaujímajú lesy a  veci, ktorým sa ja venujem. V rámci tej Tichej a Kôprovej doliny napríklad výletík na Temnosmrečianske plesá. Kde je pomerne veľký kus chodníka mimo asfaltky a les je v prirodzenej podobe.

 
V Malej Fatre sa mi páči dolina Bystrička, tam je rezervácia Šramková, ale neviem do akej miery tade idú turistické chodníky. Takže neviem úplne presne, čo sa dá z rezervácie vidieť.
A napríklad vo východných Karpatoch je pekný prales Stužica, výlet na Kremenec alebo rezervácia Udava. 
To sú lokality kam často chodievam.

Pridaj sa do nášho newslettera ✉️

Budeme ti posielať super tipy na túry, nové články a iba užitočné veci. Žiaden SPAM, čestné turistické!

Redakcia Hikemates

Pripravujeme pre vás tie najlepšie články o prírode, vybavení a tipoch na výlety.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *