magazin_hikemates

Reklama na ticho – rozhovor s Nelly Go a Patrikom Paulínym

Tento rozhovor je súčasťou nášho najnovšieho 4. vydania HIKEMATES MAGAZÍNU. Ak si ho chceš prečítať celý, nájdeš ho iba v našom tlačenom magazíne.

Kým sme si sadli k rozhovoru na vrchole Sivého vrchu, dokumentarista a cestovateľ Patrik Paulínyi fotil neposedného vidlochvosta. Hneď po debate s ním a turistickou influencerkou Nelly Gogovou sa nad Roháčmi zjavila dúha. Bolo fajn zažiť tie momenty spoločne, nad skalnaté mesto sme sa však vyštverali preto, aby sme sa pozhovárali o plusoch sólo turistiky. Čo je na nej najlepšie? „To ticho,“ odpovedali s úsmevom a takmer naraz. 

Spomeniete si na moment, keď ste spali prvý raz v horách sami? 

N: V lese som prespávala už ako dieťa, no to bolo s rodičmi. Premýšľam, či si spomeniem na prvé prespatie sólo… 

P: Ja si to pamätám presne. K prírode a do hôr som sa dostal cez snowboard, vtedy som sa však len tak motal cez deň po hrebeňoch. Potom som však na Vimeu zbadal snímku, ktorá sa volala The Mountain. Bol to film z hôr a väčšinu záberov tvorili časozbery nočnej oblohy. To video som videl asi tisíckrát. Keby som ho pozeral na páske, určite by som ju zodral. Napokon som sa rozhodol, že to vyskúšam aj ja. Od otca som si požičal nejaký foťáčik a išlo sa prespať do hôr. Takže moja prvá sólo noc v prírode bola v zime a pod holou oblohou. 

N: Ja si na konkrétnu noc asi nespomeniem, ale viem, že som vonku v prírode nocovala sama, pretože v mojom okolí nebol nikto s rovnakými záujmami. Pôvodne som mala jednu kamarátku, ktorú som vedela nahovoriť aj na bláznivé treky, no časom mi začala častejšie hovoriť nie ako áno. Tak som si jedného dňa povedala, že sa nebudem nikomu doprosovať, keď môžem vyraziť aj sama. Najskôr to bolo len na kopcoch pri Rožňave, neskôr som už sadla na vlak a odišla sama aj na viac nocí. Začala som s tým asi ako pätnásťročná a rodičia si časom zvykli.           

Patrik, ty si mal vždy parťákov na túry? Alebo aj teba k sólo turistike dohnalo trochu aj to, že nie je s kým? 

P: S kamošmi je to tak, že mnohí z nich berú povedzme prespanie v lese ako jednorázový zážitok. Odfajknú si ho na nejakom svojom zozname výziev a už ich to viac neláka. Inokedy sa mi zase stalo, že v reakcii na nejaké moje fotky na Facebooku som dostal možno aj dvadsať správ od rôznych známych, že nabudúce chcú ísť so mnou. Často to však napokon zrušili a pre mňa to bola strata času. Navyše, často chodím do hôr fotiť, vyhľadávam špecifické poveternostné podmienky, ako napríklad inverziu, čiže naozaj sa neraz vyberiem z hodiny na hodinu, a to ani nie je šanca niekomu dať vedieť.  

Z čoho ste mali strach pred prvými sólo túrami a čo z obáv sa aj naplnilo? 

N: Nemala som strach, no stále som myslela na to, že keď sa človeku niečo stane, povedzme nejaký úraz, sám si ťažšie poradí. A myslela som na to aj preto, že mi to často opakovala rodina. Vždy som sa však snažila, aby mi takýto nanútený strach neukradol možnosť vidieť a zažiť skvelé veci. Našťastie som sa nikdy do väčších problémov nedostala, najmä v začiatkoch som však podcenila počasie. 

Keď som si pozeral nejaké diskusie o sólo turistike, opakovali sa najmä dva veľké strachy – že človek zablúdi alebo že stretne medveďa… 

N: Dnes je toľko možností, ako sa zorientovať cez mapy – či už v online alebo aj v offline forme. Človek občas poblúdi, ale mapa ho vráti späť na trasu. A z medveďov som strach nikdy, naozaj nikdy nemala. A doteraz som nijakého vlastne ani nestrela. Pritom ľudia mi stále píšu, či sa ich nebojím, no ja to vnímam tak, že v lese môžu byť pre mňa nebezpečnejší ľudia než medvede.   

Patrik, ty si mal z niečoho strach? 

P: Napriek tomu, že som sa ako dieťa bál prejsť potme aj doma na záchod, pred prespávaním vonku som nemal strach. Obavy sa však dostavili, keď som bol zavretý v stane. Človek tam reaguje na každý jeden zvuk.    

N: Keď máš dobrý spánok, tak nie. (smiech) 

P: No, ale ja nie som taký šťastný človek. Keď na to človek nie je zvyknutý, vyľaká ho aj pišťanie vetra a za zvukom vtáčika hneď hľadá medveďa. Ja som to vyriešil tak, že som opustil stan a začal spávať v spacáku pod holým nebom. Tak vie človek lepšie kontrolovať, kto alebo čo tie zvuky vydáva. Čo ma však párkrát reálne vytrápilo a prekvapilo, bolo počasie. 

Búrky? 

P: Áno, tých sa bojím. Ale riešením je aj to, že viac chodím prespávať na jeseň a v zime, keď je počasie stabilnejšie. Tie najnepríjemnejšie momenty mi však pripravil silný vietor, ktorý občas dokáže prekvapiť, aj keď podľa predpovede prísť nemal.

Nelly, ty si to už naznačila – ženy majú pri sólo turistike minimálne o jeden problém viac ako muži. 

N: To áno. Pritom ešte pred pár rokmi som v horách mala pocit istoty, že som v bezpečí, že tam zlí ľudia nechodia. Ale ako je turistika populárnejšia, vo veľkej vzorke ľudí sa objavia rôzne typy. Najmä pri prespávačkách, kde si človek nenavyberá, s kým skončí pod jednou strechou, treba byť obozretný. Sama som mala jednu nepríjemnú skúsenosť. 

O čo išlo a ako si sa v takej situácii zachovala?  

N: Narazila som na podgúráženú partiu, ktorá si začala dovoľovať. Jednoducho som sa radšej spakovala a išla ďalej, našťastie sa to dalo. 

P: Ženy to majú iné aj počas samotnej túry. Mňa ako chalana maximálne niekto pozdraví, neprihovorí sa mi takmer nik. Nelly, keď si bola na hrebeňovke Nízkych Tatier, koľko ľudí ťa oslovilo? 
N: No dosť. Väčšinou chlapi. Takže niekedy, keď chcem byť sama, musím to tak jasnejšie naznačiť. Poviem napríklad dotyčnému, že tu chvíľu ostanem, napijem sa, najem, ty v pohode choď ďalej a možno sa ešte uvidíme…  

Pokračovanie rozhovoru nájdeš v našom najnovšom HIKEMATES MAGAZÍNE!

Autor: Milan Čupka

Pridaj sa do nášho newslettera ✉️

Budeme ti posielať super tipy na túry, nové články a iba užitočné veci. Žiaden SPAM, čestné turistické!

Redakcia Hikemates

Pripravujeme pre vás tie najlepšie články o prírode, vybavení a tipoch na výlety.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.