Hrebeňovku Lúčanskej Malej Fatry (aspoň čiastočnú) som sa rozhodla absolvovať sama, nakoľko sa mi na daný víkend nepodarilo zohnať spoločnosť ďalšieho podobne založeného blázna. Bude to moja prvá poriadna sólo hrebeňovka, a vlastne asi najdlhšia trasa, akú som kedy išla. Nevadí, bude sranda, hovorila som si. Moja cesta začala v Bratislave, odkiaľ som sa vlakom dopravila do Prievidze, a následne autobusom do Fačkovského sedla. Pri výstupe z autobusu na Fačkovskom sedle sa ma vodič pýta, či idem sama. Veru, sama. Hneď na to sa nastupujúci cestujúci pridá, že sama určite nebudem, pretože tam sú medvede. Nečakala som, že strašenie medveďmi príde už pred začiatkom celej výpravy. Ale dobre, ide sa. Inak, sprej na medvede som pre istotu mala.
Prvý deň sólo hrebeňovky
Hrebeň Lúčanskej Malej Fatry začína (alebo končí, v závislosti od uhla pohľadu) vrchom Reváň. Sem sa dá rýchlo a pohodlne dostať z Fačkovského sedla. Ja som si Reváň obišla bočným chodníčkom, ktorý pôsobil dojmom oficiálnej trasy. Alternatívna trasa je zaznačená aj na mapy.cz a bola značne frekventovaná. Už tu ma privítal miestami blatistý chodníček, ktorý bol predzvesťou do ďalšieho dňa.
výhľad spod Reváňa a Sokolia skala
Cestou na Kľak míňam Sokoliu skalu, kde bolo potrebné zapojiť vyššiu koordináciu končatín s turistickými palicami kvôli skalnatému terénu. Les a skaly vytvorili nádherné prostredie, ktoré by mackovia mohli mať radi, nebyť turistického ruchu. Tesne pod Kľakom sa začali vynárať výhľady na okolité kopce. Z jednej strany Strážovské vrchy prirodzene napojené na Lúčanskú Malú Fatru, z druhej strany pokračujúci hrebeň Lúčanskej Malej Fatry.
výhľady z Kľaku
Na trase som stretávala poväčšine turistov mieriacich naspäť do Fačkovského sedla. Avšak, ešte nejakú chvíľu chodili ďalší turisti aj hore. Okrem turistov-sólistov a malých skupiniek som na vrchole stretla partiu chlapov (cca 10 kusov), ktorí tu už asi hodnú chvíľu popíjali. Z ich rozhovoru vzišlo, že sa ďalej poberú kempovať do Vríčanského (Vríckeho?) sedla, ktorý je od Kľaku 1:40 po červenej značke. Pobrala som sa pohľadať útulňu, kde som mala naplánovaný nocľah. Dúfala som, že tam nestretnem podobných expertov, ktorí si chodia na hory robiť párty. Zišla som naspäť ku smerovníku Pod Kľakom, kde som sa pobrala po zelenej do lesa. Po chvíli som sa mala odpojiť z turistickej trasy, a ísť trochu nenápadnou vychodenou cestičkou (zaznačenou aj na mape). Prišla som najprv k prameňu, a hneď od neho som uvidela aj útulňu.
Premiéra na útulni
Útulňa bola v dobrom stave, bolo nachystané aj drevo na kúrenie/opekanie. Musím povedať, že z môjho prvého prespávania na turistickej útulni som mala dobrý pocit. Konečné zloženie prespávačky bolo traja Slováci, dvaja Česi, jeden Poliak a jeden pes. S mojimi spoluturistami sme sa dali do reči, a bol z toho nakoniec príjemný večer pri nezapálenom ohnisku. Poľský turista dorazil až okolo jedenástej v noci.
Prespávajúci boli ohľaduplní, snažili sme sa príliš navzájom nerušiť. Moji slovenskí spoluturisti boli starší pár na viacdňovom treku, turisti ako hrom. Počas rozhovoru sme zistili, že nebývame vlastne až tak ďaleko od seba, iba v susednej mestskej časti hlavného mesta. Juraj, ak toto čítaš, tak pozdravujem :). Zajtra sme mali spoločný cieľ, dôjsť na chatu Javorinu pod Veľkou Lúkou.
Druhý deň sólo hrebeňovky
Budík nastavený na hodinu piatu, chaotické pobalenie, ne-rýchle raňajky, hygiena, a mohli sme v trojici vyraziť na Kľak. So žalúdkom plným ready-to-eat žemľovky a veľkým rozdielom v kondícii oproti mojim dvom spoluturistom som sa vydriapala na Kľak, kde sme si ešte odfotili vrcholové fotky. Potom sa oddelili a ja som šla svojim pomalším tempom.
Zostup z Kľaku po červenej bol poriadne šmykľavý, miestami až blatový a nie veľmi príjemný. Moja opatrnosť nestačila na to, aby som sa nestrepala na skalnatom chodníčku. Schytal to najmä lakeť, ale istým spôsobom celé telo, keďže som sa mierne skotúľala spolu s celým batohom. Môžem teda vyhlásiť, že túto cestu som absolvovala priam krvopotne. Využívam moju pojazdnú lekáreň, kontrolujem končatiny, a pokračujem ďalej. Nateraz je s pádmi koniec. Ďalší ešte príde…
Divočina Lúčanskej Malej Fatry
Pod Kľakom sa vchádza do lesa, ktorý je miestami tak zdivočelý, že človek nevidí chodník, aj keď ho pod nohami cíti. Mladé bučiny tu prerastajú do neprehľadných húštin, až z toho pri prechode nimi mrazí, čo sa v nich môže skrývať. Húštiny sa striedali s otvorenejším lesom, a miestami trasa vykukla na hrebeni, odkiaľ boli pekné výhľady na dnešný východzí vrchol Kľak. Pozorovanie vzďaľujúceho sa Kľaku vo mne umocnilo dobrý pocit z turistiky, kam sa človek až dokáže dostať po vlastných, no zároveň aj obavy, či ma tie moje nohy v zdraví donesú až do cieľa, na Veľkú Lúku a chatu pod ňou.
Tesne nad Vríčanským sedlom sa dostávame k ďalšiemu pádu. Šmykľavý blatový chodníček bol zradný, a v jednom momente aj osudný, keď ma šmyklo na jeden bok. Tu som na stlmenie pádu použila už odretý lakeť, okrem toho som bola od blata od lýtka až po predlaktie na pravej strane, to už som vyzerala ako ozajstná nemotorná žena z lesa.
Vrchol Skalky som využila na dlhšiu prestávku s výhľadom na ďaleký Kľak a informovanie blízkych o mojom postupe (a že ma ešte nezjedol medveď). Presun na Hnilickú Kýčeru mal trvať približne dve a pol hodiny, no musela som k tomu ešte prirátať časovú rezervu kvôli môjmu všeobecne pomalému výšľapu do kopca. Na podobnom sólo výlete na Považskom Inovci mi jedna turistka povedala, že výlety osamote mám dobré, lebo ma aspoň nikto nezdržiava. To netušila, že väčšinou sa na kopcoch čaká práve na mňa :). Ale naspäť do Malej Fatry. O Hnilickej Kýčere sa v blogoch traduje, že je to najhorší kopec tejto hrebeňovky, tak som naň bola zvedavá.
Hnilická Kýčera
V sedle pod Hnilickou Kýčerou je pekný priestor na kempovanie. Otvorená plocha s ohniskom a lavičkami, pri nej zvon, ktorým som si zazvonila na povzbudenie a zahájenie výstupu, hneď po menšej pauze na doplnenie energie. Hor sa na Hnilickú Kýčeru!
Samotný výstup je veľmi strmý, ako napísala jedna nemenovaná blogerka, takmer rovno hore. V lese bolo ešte blato, chodníček sa šmýkal, a gravitácia ma chcela každú chvíľu stiahnuť dolu. Hovorila som si, že sa za žiadnu cenu nesmiem skotúľať, najmä už vo vyšších častiach, inak by som skončila zasa až dole, a to rozhodne nechcem absolvovať dvakrát. Po nespočetných kratučkých prestávkach pri stromoch ako istiacich bodoch a priebežných motivačných pokrikoch som kopec zdolala, a na vrchole som si dopriala hodinovú prestávku, užívajúc si výhľady na vzdialený Kľak a blížiace sa Martinské hole.
Sólo hrebeňovka Lúčanskej Malej Fatry frčí
Cestou do sedla za Usypanou skalou som stretla ďalšie dve sólo turistky, jedna z nich šla celú hrebeňovku Lúčanskej Malej Fatry až zo Strečna. Stretnutia s ostatnými turistami, a najmä sólo turistkami, ma neskutočne povzbudili a utvrdili v tom, že je plne akceptovateľné, a dokonca až úžasné, ísť na dlhšiu turistiku ako sama žena, aj napriek rôznym rizikám od náhodných úrazov cez stret so zverou až po nevyberanú spoločnosť iných turistov. Pravdou ostáva, že v istom zmysle rizikové je už vykročiť z vlastného bytu a ísť do mesta, a netreba nad tým prehnane rozmýšľať.
Po Hnilickej Kýčere sa cesta hodnú chvíľu tiahla lesom, stúpanie striedalo klesanie, až do sedla Majbíkova, a potom nasledoval strmý výstup na Kopu. Snažila som sa presvedčiť samu seba, že toto je už naozaj ten posledný stupák dnešného dňa, bolo predsa potrebné nejako pozdvihnúť morálku. Po ďalšom stúpaní som sa konečne dostala na otvorené priestranstvo Hornej Lúky. Tu som si pochutila na čučoriedkach a urobila som si ďalšiu dlhšiu pauzu, sily aj voda už začínali dochádzať. Vybrala som sa na prieskum k neďalekej zhorenej útulni Partyzán, a výdatnému prameňu.
Osviežená a s asi tristopäťdesiatymprvým dychom som sa vybrala zdolať Veterné. V lese už pomaly začínalo ubúdať svetla, i keď som ešte mala rezervu. Tu mi už evidentne celý deň samej v horách začal liezť na mozog, lebo som si už bez hanby vyspevovala. Na hôľnatom Veternom (ako inak) fúkalo, no výhľady boli nádherné. Pri pohľade za seba som videla scenériu prejdeného hrebeňa, v obrovskej diaľke Kľak, spod ktorého ma moje vlastné nohy doniesli až sem. Na Veternom som sa veľmi nezdržala, pauza na vodu, sms chatárovi, že sa blížim a ide sa ďalej.
Veľká Lúka – cieľ dňa
Rozmočený chodníček vedúci na Veľkú Lúku lemuje hustá kosodrevina, bočné alternatívne cestičky zachraňujú moje topánky a nohy pred zbahneným rašelinovým bazénom. Cesta na Veľkú Lúku mi prišla nekonečná, no stihla som prísť k vysielaču o 19:40, s ohromným pocitom, že som to dokázala. Pokochala som sa výhľadom zaliatym teplými farbami onedlho zapadajúceho slnka. Povinná fotka, informovanie blízkych o úspešnom dosiahnutí cieľa, a hurá ubytovať sa na chate.
Chata Javorina
Chatár ma pri príchode oslovil menom a rovno načapoval aj pivo. Vidina dobrého čapovaného piva na chate sa neraz postarala o pozdvihnutie morálky na mojom prvom dlhšom sólo výlete. S vynikajúcou šošovicovou polievkou na večeru a pivom na zapitie (a potom ešte jedným) som oslávila môj úspešný prechod hrebeňom Lúčanskej Malej Fatry. Na ďalší deň ma čakal už iba dvojhodinový zostup po žltej značke do Martina, a doprava naspäť do Bratislavy.
Závery a postrehy
Celodenná turistika „od svitu do mrku“ človeka preverí, obzvlášť, keď ide sám. Na dlhých trasách je dôležitá zásoba vody a viac malých porcií ľahko stráviteľného jedla na rýchle doplnenie energie. Do budúcna samej sebe odporúčam zredukovať množstvo zbalených vecí – batoh sa istotne dal ešte viac odľahčiť. Celkovo som za celý deň stretla do 10 turistov na hrebeni mimo spomínaných chlapov, no boli aj ľudoprázne úseky, kedy som hodiny šla úplne sama a trošku mi začínalo zašibávať.
Túto sólo hrebeňovku Lúčanskej Malej Fatry hodnotím veľmi pozitívne, aj vzhľadom na prežitú plejádu emócií, a testovanie vytrvalosti a kondície. Oceňujem, že som sa vďaka tomuto výletu posunula ďalej ako turistka, a nadobudla istú novú perspektívu.
Musím však dodať, že táto cesta nevznikla z rozmaru, a poctivo som sa na ňu pripravila pri plánovaní trasy a alternatív v prípade rôznych komplikácií, viacnásobnou kontrolou vybavenia, počasia, možností prespania a núdzových kontaktov, samozrejmosťou je poistenie na hory.
Celková dĺžka trasy z Javoriny na Javorinu po zelenej a červenej značke je 26 km, celkové prevýšenie 1 565 m, celkové klesanie 1 316 m (mapy.cz), trvanie hlavnej turistiky aj s prestávkami 14 hodín. Verím tomu, že si túto turistiku niekedy zopakujem, a že hrebeňovku Lúčanskej Malej Fatry aj dokončím od Chaty Javoriny, resp. Veľkej Lúky až po Strečno :).
Pridaj komentár