Články

Stand up komik Tomáš Hudák o turistike: Keď vojdem do lesa, mám pocit, že som sa ponoril do maternice všetkého živého

83 zdieľaní

Tomáš Hudák je známy stand-up komik, scenárista, občasný spisovateľ a bývalý novinár. Od detstva rád chodí do hôr. Keďže pochádza z Čane neďaleko Košíc, ako prvé začal objavovať Slanské vrchy. Dnes najradšej zmizne s manželkou v lesoch, kde nie sú žiadni ľudia, preto im najviac prirástli k srdcu Bukovské vrchy. Málokto ale vie, že jeho najväčším „výstupom“, alebo v tomto prípade vystúpením, bolo nakrúcanie na Kráľovej holi, kde v humoristickej relácii denníka SME Svet podľa Hudáka vystupovali s kolegami v roku 2010 nahí, no video z nej už nie je voľne prístupné. Niektorí nadšenci disponujú aspoň rozmazanými fotografiami z tohto pamätného diela 🙂

S Tomášom sme sa rozprávali o turistike, jeho obľúbených, ale aj doteraz neobjavených trasách, či o jeho púti do Santiago de Compostella, ktorú pred rokmi absolvoval s obrovským batohom na chrbte.

Máš rád turistiku? 

Mám rád túto planétu. Neprestáva ma fascinovať, čo sa z jedného kameňa krúžiaceho miliardy rokov okolo Slnka vyvinulo. Príroda je najkomplexnejší biosystém, v ktorom všetko so všetkým súvisí. A les je jeho minimodelom. Vzišli sme z tejto planéty a pochopiť ju mi pomáha pochopiť samého seba. Keď vojdem do lesa, mám pocit, že som sa ponoril do maternice všetkého živého. Tam sa viem zrazu zmieriť aj so smrťou. Lebo vidím, ako krásne zomierajú staré stromy, chrobáky, jelene. 

Ktoré pohorie máš najradšej? 

S manželkou Bronkou sme sa zaľúbili do Polonín, tak asi poviem, že Bukovské vrchy. Celý ten kút našej krajiny je nádherný, stále nedotknutý a chceme ho prechodiť krížom-krážom. Je tam neskutočné ticho, plaché zvieratá a hory vás tam pohltia celých. 

S manželkou. Foto: Archív TH

Narodil si sa v Čani neďaleko Košíc. Tá je na rovine. Na ktorú svoju túru si spomínaš ako na prvú a kedy to bolo? 

Čaňa je síce na rovine, ale horizont lemujú moje milované Slanské vrchy. Ich krivky si viem vybaviť aj so zatvorenými očami. Je to panoráma, na ktorú hľadeli oči mojich predkov, ktorí žili na brehoch Hornádu dávno predtým, ako prvá svetová vojna prekreslila hranice v tejto časti Európy. Ako dieťa som na to často myslel. Tie hory boli ich pevný bod. Keď si ľahli v sparnom lete pod stromy, pozerali sa na tie isté vrchy ako ja teraz. Pýtal som sa seba: vyliezli na ne? Lákalo ich to? Boli sa pozrieť, ako odtiaľ vyzerá ich domov? To ma už ako dieťa vyhnalo na Tri chotáre. Je to tretia najvyššia slanská tisícovka. Mohol som byť siedmak na základnej. Veľmi si to už neviem vybaviť, ale pamätám si, že sa mi vtedy v peknom zelenom ruksaku vylial čaj a tá škvrna mi potom roky pripomínala práve tento výstup. 

Ktoré slovenské túry si prešiel a odporučil by si ich našim čitateľom? 

Poviem len jednodňovky, ktoré ma najviac bavili. Prvou z nich je Sninský kameň vo Vihorlatských vrchoch. Keď sme tam boli s manželkou, bol začiatok jesene a nevedeli sme sa vynadívať.

Keďže mám strach z výšok, s ktorým ale úspešne bojujem, toto miesto sa mi hlboko vrylo do pamäte. Na samotný vrchol (tisícovka) sa ide po kovových rebríkoch a hore sa ocitnete na kamennej platni, kde som sa naozaj cítil vystrašene. Ale tá odmena je na nezaplatenie. Vidíte Vihorlat, už spomínané Bukovské a Slanské vrchy, celú Východoslovenskú nížinu a keď je pekné počasie, aj Kráľovu hoľu. Oplatí sa potom zísť aj k Morskému oku a ponoriť sa do chránených bukových pralesov, kde niektoré stromy majú aj cez dvesto rokov. Na chvíľu sa tam cítite ako v Pánovi prsteňov. 

Foto: Archív TH

Ako druhý spomeniem Kľak. Je to strmejší výstup, ale ak máte radi Malú a Veľkú Fatru, tak odtiaľ je na ne naozaj pekný pohľad. A ako bonus si viete pozrieť aj Kľacký vodopád. 

A keďže milujem Štiavnické vrchy, tak určite Sitno. Ono je to skôr taká prechádzka, ale sú tam rozprávkové lesy. 

Hikemates je aj o tom, že do hôr chodíme s priateľmi, s komunitou. Ty chodíš do hôr radšej sám alebo s niekým? 

Najradšej chodím do hôr s Bronkou. Samému by mi bolo smutno. Že sa z tých objavov nemám s kým tešiť. Ono je to tak trochu aj naša terapia. Učí nás to byť vnímavými k druhému. Spomaliť, keď ten druhý nevládze, pomôcť si navzájom pri nejakom problematickom úseku, všímať si, čo zaujalo toho druhého. Každý v tých horách totiž vidí niečo iné. Mám rád, keď sa môžem na prírodu okolo pozerať očami niekoho iného. Veľakrát si všimnú viac ako ja. Ja si rád všetko fotím a niekedy je to lepšie len prežiť a nechať si na to spomienku iba v hlave. V lese sa tiež príjemne rozpráva a je to priestor otvoriť aj témy, na ktoré v ruchu civilizácie nie je čas. 

Foto: archív TH

Nedávno som videl tvoju fotografiu na Veľkom Javorníku, no počasie nebolo bohvieaké, nevadí ti to? 

Moja žena hovorí, že my si nevyberáme počasie, počasie si vyberá nás. Je pravda, že fúkalo a bola hmla a veľa sme toho z Veľkého Javorníka nevideli. Ale tá atmosféra lesa ponoreného v mliečnej vate bola neopakovateľná. Na Kľak sme napríklad išli tak, že na polceste nás chytila snehová metelica. Rozhodli sme sa pokračovať, čo možno z hľadiska bezpečnosti nebolo práve najlepšie. Ale boli sme radi. Človeka to otestuje v logickom uvažovaní. Zrazu vyhodnocuješ každé bralo, či je schodné, alebo ako ho obísť, hľadáš závetrie, alternatívne trasy, zisťuješ, či by si vedel prežiť v divočine. Samozrejme to netreba preháňať. Práve takéto situácie ťa naučia aj správať sa zodpovedne a nepreceňovať vlastné sily.

Na Kľaku. Foto: Archív TH

Dodnes mám v živej pamäti jeden výstup s kamarátmi na slovinský vrch Krn (cez 2000 metrov), kde sme hore narazili na sneh. Slovinci maľujú turistické značky na zem a preto je tam od istého obdobia zákaz liezť. Podcenili sme to. Začínalo sa stmievať a my sme zablúdili. Točili sme sa v kruhu a takmer padli do jednej rokliny. Vtedy som sa naozaj v duchu pripravoval na to, že strávime noc pod bodom mrazu v horách a že asi po nás bude musieť prísť vrtuľník. Videl som inak rozumných chalanov prepadať panike. A to je tá najnebezpečnejšia vec, čo môžete v horách urobiť. Prestať logicky uvažovať. 

Vyhľadávaš skôr populárne miesta, alebo tie kde nestretneš žiadnych turistov? 

Ja mám najradšej miesta, kde takmer nikto nechodí. Mám rád ten pocit, keď viem, že tu už som na území niekoho iného. Že ako človek som tam hosť a našľapujem preto s rešpektom a pokorou k lesu a tvorom, ktorí sú v ňom naozaj doma. A mám rád náhodné stretnutia s ľuďmi práve na takýchto miestach. Pretože väčšinou tam stretneš ľudí s rovnakým postojom k životu a prírode. A to sú niekedy nečakané nové a obohacujúce kamarátstva. 

Niektorí hľadajú v horách pokoj, pre iných je to športové vyžitie, čo v nich nachádzaš ty? 

Sám seba. Pri mojej práci som často pod stresom, viem sa mentálne vyčerpať a keď sa nedobijem, vidno to na tvorbe, aj na zdraví. Je pravda, že by som chcel v prírode tráviť oveľa viac času. Ale vždy, keď prídem do hôr, vypínam. Mozog sa nastaví na letový režim, a regeneruje. Veľa kilometrov vieme s Bronkou len tak premĺčať ticho kráčajúc vedľa seba. Vtedy sa rozprávame kdesi vnútri s vlastnými ja. Je to dôležitý čas zastaviť sa, zanalyzovať si čo robíme v živote dobre a čo zle, čo chceme a čo nie, je to čas venovaný sebe. Práve nedostatok tohto času je modernou chorobou ľudstva. Werich vravieval, že človek cestuje, aby prišiel sám k sebe. My chodíme do hôr. 

Foto: Archív TH

Čo ti pobyt v prírode dáva? Aj pri túrach robíš tie svoje blbé fóry zo standup comedy? 

Veľa humoru vie človek objaviť práve v prírode. Rád pozorujem zvieratá a porovnávam to s tým, ako sa správame my ľudia. Mám o tom niekoľko stand-upových výstupov, ktoré ľudí bavia. Cez humor sa tiež dá zrozumiteľnejšie vysvetľovať, čo sa s našou planétou deje, alebo presnejšie, čo sme si s ňou urobili. Keď sa aspoň časť ľudí po tom aj zamyslí a odíde s tým, že skúsi zmeniť svoj postoj, je to výhra. 

Slovensko má mnoho krásnych pohorí. Vieš si spomenúť ktoré všetky si navštívil a čo ti najviac utkvelo v pamäti? 

Mám za sebou ani nie štvrtinu slovenských pohorí, aj to niektoré len tak skusmo. Pochodil som čo-to v Tatrách, ale tak to je taká povinná jazda. Mám rád Slovenský raj, prielom Hornádu, rád by som si ho dal v zime na korčuliach. Veľmi pekné sú Kremnické vrchy, to som absolvoval ešte na strednej. Milujem Pieniny, to je veľmi malebná časť Slovenska, tam som bol niekoľkokrát, tamojšie drevenice sú nádherné. Spišská Magura bola zase častým cieľom našich výletov na základnej škole, ale to bolo tak dávno, že Repisko si neviem vybavi – ako by povedal kapitán – ani vizuálne. 

Kde si ešte nebol a hanbíš sa za to? 

Nebol som na veľa miestach, a verím, že veľa z nich raz pochodím s deťmi, že niečo musím nechať aj pre ne, aby sme to zažívali spolu prvýkrát. Keďže ale potomkovia sú zatiaľ iba v štádiu plánovania, mám dosť času. Za čo sa ale hanbím, je, že som ešte nebol na Kriváni, nedal som Ďumbier a absolútne, ale absolútne je pre mňa zatiaľ nepoznaná Poľana. Dúfam, že toto nebude čítať Lukáš Latinák.

Minimálne si bol na hubách v Ľubietovskej doline, čo tiež ešte patrí do pohoria Poľany, takže sa možno Lukáš Latinák nenahnevá 🙂 Chystáš sa niekam na turistiku špeciálne? 

Raz by som chcel dať Cestu hrdinov SNP. Viem však, že je to náročné a treba si to dobre pripraviť a rozplánovať. Čas by na to aj bol. Pre nás scenáristov a komikov je leto vlastne takým prázdninovým obdobím. Tam si dávam aj mesiac voľna. Takže možno budúce leto. 

Foto: Archív TH

Ty nie si len občasný turista ale aj pútnik v roku 2009 si prešiel púť do Santiago de Compostela. Prečo si išiel a aké to bolo? 

Najprv musím povedať, že som nešiel celú trasu, z mestečka Saint Jean Pied de Port z francúzsko-španielsko pohraničia, čo je do Compostely takmer 800 kilometrov. Ja som s partiou kamarátov začínal v Burgose, teda asi 490 kilometrov od cieľa. Teda z kastílských polí do srdca Galície. Bolo to v roku 2009. Vtedy to bolo populárne, v mojom okolí bolo veľa ľudí, ktorí si tú púť prešli. Mňa na nej lákalo byť naozaj na tri týždne len s batohom a svojimi myšlienkami. Bol som zvedavý nielen na španielsky vidiek, ale aj to mystérium, ktoré to so sebou prinášalo. Tisícky ľudí z celého sveta na tej istej ceste, o ktorej netušíte, či vôbec má nejaký význam, alebo je len strateným časom. Nakoniec bol z toho zážitok na celý život. 

Foto: Archív TH

Koľko kilometrov si vlastne prešiel celkovo, koľko za deň a koľko dní ti to trvalo? 

Celkovo sme prešli takmer 500 kilometrov. Najťažšia bola Palencia, vyprahlá kastílska plošina, taká malá púšť. Tam sme absolvovali asi najdhlšiu dennú dávku, asi 40 kilometrov. Bežne sme totiž dávali tak po dvadsať. Niežeby ste nevládali aj viac. Ale vstávali sme už pred brieždením, o šiestej, aby sme čo najviac prešli dovtedy, kým sa okolo 11-tej do vás neoprie pálivé slnko tak, že už nebudete vládať vôbec nič. Počas tých troch týždňov som stretol asi najzaujímavejších ľudí v tak krátkom čase. Taliansku modelku, ktorá opustila svet modelingu a chcela sa odpichnúť k niečomu inému. Brazílskeho starčeka, ktorý mal smrteľnú chorobu a prišiel sa takto rozlúčiť so svetom. Alebo Japonca, ktorý písal z púte básnickú zbierku. Rozprávať sa s nimi bolo krásne. Tam to funguje tak, že zrazu s niekým zladíš krok a aby reč nestála, prihovoríte sa. A už to ide. 

Čo bolo pre teba najťažšie na takejto dlhej trase? 

Zvládnuť únavu. Už na tretí deň som mal pľuzgiere na každom prste na nohe. Bol tam s nami kamarát, ktorý je lekárom, a ten nám ich prepichoval ihlou s navlečenou niťou, ktorú nechával v pľuzgieri, aby odvádzala tvoriacu sa vodu v ňom. Strašne to štípalo a po piatom dni sme dostávali kŕče v lýtkach. Potom vás začne bolieť chrbát z ťažkého vaku a vy sa začnete postupne zbavovať nepotrebných vecí z neho. Každý gram zavážil. Až vtedy človek zistí, ako málo mu stačí na život. Ja som na konci striedal dve tričká, ktoré som si obdeň opral v umývadle ubytovní. Po týždni na vás dopadne chronická únava. Kilometre v nohách, slnko v tvári a monotónny režim – skoré vstávanie a neschopnosť večer zaspať, vás premôžu. Tam som si našiel zvyk dať si poobedného Franza Lehára, rozumej schrúpnuť si na hodinku. 

Púť do Santiago de Compostela, 2009. Foto: Archív TH

Ako tam fungovalo zásobovanie a kde ste spávali? 

Spávali sme po takzvaných ubytovniach pre pútnikov, ktoré sa volajú albergues. Je ich tam veľa a mnohé fungujú za dobrovoľný príspevok, prípadne zadarmo. Z každého dostávate pečiatku do pasu pútnika, credencialu. Len na základe neho vám v cieli vstavia certifikát o tom, že ste absolvovali púť. Mali sme jedno jedlo denne, buď sme si dali niekde obed, ak nejaká dedinka mala aj reštauráciu, alebo sme si varili cestoviny a ryžu (na preskačku) v ešusoch. Nakupovalo sa po ceste, pretože Španieli majú od jednej poobede siestu a až do večera nenájdete nič otvorené. Najradšej som mal rannú energetickú bombu o siedmej – bageta s kilami nutelly. Bez nej by sme to asi nedali. Veľmi milé bolo, že v každej dedinke nám miestni nechávali fľaše s čerstvou vodou pri svojich domoch. Alebo napiekli placinky a za symbolických 50 centov ste si mohli vziať zo stolíkov, ktoré mali vystrčené pred dvermi. 

Už si v horách alebo na púti do Compostelly niekomu musel podávať prvú pomoc alebo ho ošetriť? 

Zažil som situácie, keď si niekto vyvrtol členok, nohy to skrátka z presilenia nezvládli. My sme mali šťastie, že v našej partii bol lekár. Takže tieto veci sme nechávali na neho. Ja som v jednej fáze chytil úpal, bolo mi zle, večer som mal horúčky a triašku. To riešil klasicky – paralen. Ale je pravda, že som sa po tejto púti začal viac zaujímať o to, ako sa prvá pomoc podáva.  

Nosíš na turistiku lekárničku?

Lekárničku nie, ale Bronka vždy pribalí nejaké základné veci, obväzy, leukoplasty, lieky, vitamíny. Nikdy sme nešli na naozaj nebezpečnú viacdňovú túru, tam by sme to asi zvážili. 

Nedávno sme robili rozhovor s hikerom, ktorý prešiel cez Spojené štáty 5000 km. Po návrate hovoril, že spoločnosť je šialená, ako sa ty pozeráš na dnešný svet? 

Človek sa dnes stretne so všeličím, aj v horách. Myslím, že asi každý videl video dvoch českých turistov, ktorí v Slovenskom raji predbiehajú ľudí na rebríkoch nebezpečným lezením. O vyhadzovaní odpadkov v lese ani nehovorím. Ja osobne si myslím, že spoločnosť je rovnako šialená ako bola pred sto rokmi. Poskytuje len oveľa viac možností pre to, aby sa viac prejavila tá jej šialenejšia časť. Ale neprepadal by som panike. Žijeme zaujímavú dobu. Máme na jeden klik od seba všetkú múdrosť, ktorú sme za tie stáročia nazhromaždili. A je len na nás, či ju vieme dostať ku každému rovnako. Svet múdrie, aj preto sú zrazu hlupáci takí výrazní, lebo ten kontrast je zrazu oveľa väčší. Svet sa ale podľa mňa začína vracať k hodnotám. 

Tomášova manželka Broňa, jeho verná súputníčka. Foto: Archív TH

A čo ochrana prírody? Zapájaš sa niekedy do takýchto aktivít? 

Proti výrubom a podobne. Na protest My sme les sme s manželkou cestovali do Banskej Bystrice, len aby sme podporili ochranárov. To, čo sa deje v našich lesoch, je veľmi smutné. Veľmi si vážim prácu lesníkov, len si myslím, že by sa viac mali otvoriť moderným prístupom k starostlivosti o lesy. Zasekli sme sa v minulosti, kde sa všetko riešilo rúbaním. Ibaže vtedy sme o lesoch zďaleka nevedeli to, čo dnes. Že je to prepojený biosystém, ktorý si vie veľa vecí vyriešiť sám, aj bez nás. Mali by sme sa naučiť dôverovať viac prírode. 

Mnohí naši Hikemates presadzujú aj zodpovedný životný štýl. Aký si v tomto ty? 

My sme – ako zo žartu vravíme – moderná domácnosť. Pracie prášky a aviváže si chodíme čapovať, sme už bezobaloví. Separujeme ako sa len dá, hlavne biodpad. Prešli sme na kozmetiku a šampóny či mydlá, ktorých výrobcovia ich netestujú na zvieratách a neobsahujú žiadnu, alebo čo najmenej chémie. Posielame pravidlene peniaze organizáciám, ktoré sa starajú o čistenie morí, pomoc ľuďom vo vojnových oblastiach či znevýhodneným skupinám. Sú to len kvapky, niekedy sa aj sami seba pýtame, či to vôbec má nejaký zmysel, ak sa zmeny nerobia zhora, systémovo. Ale myslím si, že aj to je istým spôsobom dôležitý. Všetko je obchod a obchod reaguje na správanie sa klienta. Ak prestanem nakupovať žiletky od Gillette, pretože aj keď sú najlepšie, balia ich do plastu, a nie do papiera, tak možno o rok to začnú robiť. Pretože zistia, že viac predáva konkurencia, ktorá ich balí do papiera, aj keď sa tak vystavuje riziku, že budú viac kradnuté. Lebo sa dajú z obalu ľahšie vybrať. Ibaže isté zmeny musia prísť zhora. Ak politici neurobia nič s emisiami, môžeme my aj prestať kúriť, nie je to o nás. My sme len zlomok z toho, čo vypustia do vzduchu fabriky. A tam to chce štát. Osvietený štát. 

Osvietený les. Foto: Archív TH

Ty si komik, vieš aj nejaký vtip o turistoch?

Stratení anglickí turisti v Tatrách po hodinách blúdenia zlezú do prvej dediny. Dezorientovaní sa pýtajú prvého človeka, ktorého stretnú. Kde to sme? On vraví: Poviem vám, keď mi dáte euro. A jeden z turistov vraví: Dobre je, už sme na slovenskej strane. 

83 zdieľaní

Napíš komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*