Sme ubytovaní v Zuberci a po daždivom víkende vstávame bez budíka do krásneho slnečného pondelka.
Hneď ako otvorím oči vyskočím z postele a budím Tomáša: „Vstávaj, svieti slnko, dáme raňajky a ideme na Volovec!“. Vlastne sme plánovali ísť domov a nie na túru, ale prečo si nepredlžiť pobyt a nevyužiť taký krásny slnečný deň?
Nikam sa neponáhľame, dáme raňajky, pobalíme sa a vyrážame na vrch, ktorý som toľkokrát obdivovala z Roháčskych plies. Vždy som verila, že sa raz prejdem po tom krásnom hrebeni.
Vyrážame zo Spálenej na Volovec
Prichádzame na parkovisko pod Spálenou dolinou, zaplatíme parkovné 5€/deň a vyrážame. Po zelenej turistickej značke za pár minút vybehneme na rázcestie Šindlovec, kde sa napájame na červenou značenú nudnú asfaltovú cestu, ktorá vedie k bývalej Ťatliakovej chate.
Tu si vlastne uvedomím, že aj keď mám Roháčske plesá niekoľkokrát prejdené, ešte nikdy som nebola pri Ťatliakovom jazere. Tak zídeme pri jazierko, popozeráme sa a pokračujeme ďalej po zelenej do Sedla Zábrať.
Od Ťatliačky na hrebeň k Volovcu
Spočiatku stúpame starším lesným porastom, neskôr pásmom kosodreviny, kde sa chodník už dvíha a nám sa otvárajú nádherné výhľady na Západné Tatry. S tými ružovými horskými kvietkami (vyhľadávam si názov kvietku, volá sa Kyprina úzkolistá) je to dokonalá panoráma. Za necelú hodinku prichádzame do sedla Zábrať.
„Nečakané“ prekvapenie
Bez prestávky pokračujeme ďalej po žltej značke na Rákoň. Na tento vrch vedie krásny široký chodník, ale mňa tu napriek tomu chytí kríza. Nevravím, že som si pred túrou nepozerala mapu, ale Rákoň som si tam nevšimla a tým pádom som naň ani nemala v pláne vyjsť :D. Na Volovec odtiaľto iná cesta nevedie, tak mi nezostáva nič iné ako cez Rákoň prejsť. Potím krv, ale vyjdem naň a s úsmevom sa pozriem na Volovec, ktorý už je len kúsok a ja vidím tú ikonickú cestičku naň.
Schody do neba
Na tomto vrchu meníme žltú turistickú značku za modrú a pokračujeme ďalej splniť jeden z mojich snov. Chvíľku mierne klesáme do sedla pod Volovcom, aby sme potom tým krásnym ikonickým chodníčkom, kde sú z dreva vytvorené „schodíky“, mohli znova stúpať hore. Toto stúpanie dá reálne viac zabrať ako stúpanie na Rákoň, ale mňa toto stúpanie za snom tak teší, že ja nemám ten pocit.
Ľavá noha vyššie ako pravá
Hurrrááá! Sme v cieli. Stojíme na Volovci, na vrchu s najkrajšími výhľadmi na celú podkovu Roháčov a výhľadmi na poľskú stranu Západných Tatier. Vidíme aj Roháčske plesá a moje srdce plesá. Nádhera. Presne takto som si to predstavovala. A potom to prišlo. Zahľadíme sa na tabule umiestnené na tomto vrchu. Na poľskej informačnej tabuli sa píše Wolowiec 2064 m.n.m. a na slovenskej 2063 m.n.m. My sme si to vystvetlili tak, že poľská tabuľa je umiestnená trošku vyššie, takže poľský Wolowiec je vyšší o 1 m.n.m. ako slovenský Volovec.
Cesta späť z Volovca
Len keby tak nefúkalo. Spravíme pár fotiek. Obed si dáme kúsok nižšie pod vrchom a aj keby sme mohli spraviť okruh cez Ostrý Roháč a Plačlivé, vrátime sa dole tou istou trasou, ktorou sme prišli hore. Nad vrcholmi sa už kopia čierne mračná a ja sa na Ostrý Roháč zatiaľ necítim. Krásny deň za nami a ja mám splnený jeden sen.
Trasa na Volovec
Trasu na Volovec zo Spálenej nájdeš v našom vyhľadávaní trás.
Tento blog napísala šikovná nová blogerrka Bea Križan. Jej výlety môžeš sledovať aj na jej Instagrame.
Ak máš pripomienku alebo si našiel/a chybu, daj nám prosím vedieť na zuzka@hikemates.com.
Ak máš super príbeh, recenziu, reportáž či blog s eknými fotkami a chceš sa o svoje zážitky podeliť so svetom a byť inšpiráciou a motiváciou pre ostatných, pošli nám svoj text na zuzka@hikemates.com.
Radi ho zverejníme :).
Pridaj komentár