Tento blog pre #hikemates napísala bloggerka Kamila Dulová.
Stále som tam chcela ísť, no až doteraz sa mi to nepodarilo
Na Veľký Rozsutec ma dlho presviedčať nebolo treba. V okolí Terchovej som bola už veľakrát, ale tento majestátny vrch mi stále nejakým spôsobom unikol. A tak som si jedného dňa zbalila 30l ruksačík a namierila si to do Žiliny prvým ranným spojom z Bratisky. Tam ma čakala kamoška Veronika a vyrazili sme do Terchovej, parkovisko Štefanová. Zaplatili 4 eurá parkovné a vybrali sa na túričku.
Hneď prvé metre boli samozrejme nesprávnym smerom. Možno preto, že to tam Veronika „dobre“ pozná. Nevadí, vrátili sme sa kúsok späť a napojili sa na zelenú, čo vedie k Sedlu Medziholie. Keďže je zo Žiliny, Malú Fatru ma celú pochodenú, ale spomínala, že z tejto strany na Rozsutec ešte nešla. Teší ma, že ani ona nevie, do čoho ideme. Všade navôkol je však krásne bielo a aj z neba sa sypú biele chumáčiky, ktoré budem ešte preklínať. Kecáme o všetkom možnom, nevideli sme sa roky. Ľudí veľa nie je, asi kvôli počku.
Bez mačiek už ani na krok
Dostaneme sa do Sedla a pokračujeme v ľavo na Rozsutec. Začína husto snežiť. Zdá sa mi, že celkovo tam je nejako viac snehu ako doteraz. Keď uvidím prvý rebrík, zhlboka sa nadýchnem a veľmi opatrne sa vyšplhám hore. Míňame pár turistov s mačkami na nohách a ja rozmýšľam, čo asi tie moje doma robia. Čím vyššie ideme, tým viac adrenalínu mi prúdi v žilách. Veronika si cupká predomnou jak keby nič. Má rozvážny a rázny krok, čo o mojom sa povedať nedá. Zaostávam za ňou, sem tam sa šmyknem a zanadávam.
Och, mačky moje, kde ste?! Vyššie začalo aj fúkať a ja už mám svoje katastrofálne scenáre v hlave. Snáď sa ich nedočkám. Kdyby neco, poistenie, ako správny turista, mám! Keď uvidím prvé reťaze, začínam byť fakt v strese. Hore vyjdeme určite. Ale keď na ne tam čumím, nie som si istá, ako sa dostaneme po nich dole. Ale pekne postupne.
Veľký Rozsutec je fakt veľký
Spomalím ešte viac a prepočítavam každý krok, čo urobím. Krvi by sa mi nedorezalo. Keď sa dostaneme na vrchol, z časti si vydýchnem. Všade je hmla, vidíme veľké kulové. Aj tak sa teším, že som na tom ospevovanom Rozsutci. Urobíme si pár fotiek s krížom a hmlou, niečo pojeme a ideme dolu.
Aby aj Veronika pocítila trošku stresu, po pár krokoch sa šmyknem na snehu a padnem asi meter pod chodník. Na chvíľu nedýcha asi ani jedna z nás. Zastaví ma však kopa snehu. Chvalabohu! Samozrejme na vrchu míňame pár exótov v teniskách. Tých nájdeme azda všade. Keď prídeme k reťaziam, pomaly sa pripravím na najhoršie. Otočím sa telom k svahu a pomaly zliezam. Ide to však lepšie, ako som si myslela.
Ani neviem a sme dole. Tu to však nekončí. Veroniku v tom hustom snežení už ani nevidím a tak idem svojim zvyčajným tempom a pridržiavam sa kosodreviny. Pri jednom kroku mi ani tá nepomôže a ja spadnem na zem jak mech zemiakov. Mala som aj následky. Takú modrinu na tricepse a boku som mala, že to svet nevidel.
Živé a relatívne zdravé a s úsmevom na perách
Keď zídeme posledný rebrík, celkom sa poteším. Už len pohodička dole k autu. Celá túra nám trvala asi 5- 6 hodín. Na parkovisku sme sa rozlúčili. Pre pracovné záležitosti sa Veronika vracia domov a ja pokračujem na chatu na Grúni. Za šera a po modrej vstúpim do krásneho, ale tmavého lesa a preto svižným tempom kráčam na chatu. Nikde nikoho. Aj na chate je len jeden pár a ja. Po večeri si kontrolujem rany z túry a som šťastná, že som sa konečne mohla toho Veľkého Rozsutca dotknúť aj z blízka.
Trasy, ktoré vedú na Veľký Rozsutec sú rôzne a nájdeš ich v našom vyhľadávaní.
Tento blog pre vás napísala naša nová bloggerka Kamila Dulová. Pridaj sa aj ty k #hikemates bloggerom a podeľ sa o svoje zážitky, inšpiruj ostatných svojim príbehom! Stačí, ak pošleš email s tvojou predstavou na zuzka@hikemates.com. Tešíme sa na tvoje príbehy.
Super clanok , super clovek 🙂 len tak dalej 😉