Za vŕzgajúcim snehom a vyštípanými lícami

0 Shares

Tento blog pre #hikemates napísala šikovná bloggerka Kamila Dulová.

Nadviažem na môj predchádzajúci článok o turistike osamote.

Nájsť odvahu, zbaliť sa a vyraziť je jedna vec. Druhá zas, kam vyraziť?! Turisticky obľúbené miesta sú taká istota, ale nie je to úplne ono. Skupinky turistov kráčajúcich okolo sa Vám dostanú do hlavy a prehlučnia vlastné myšlienky. Stratí to efekt psychohygieny, ktorú na solo túre zväčša hľadáme. Netreba to zas ani preháňať a ísť krížom cez Muránsku Planinu, kde šanca stretnúť medveďa je podstatne vyššia ako stretnúť človeka. Aspoň mimo top letnej sezóny.

Ja som na svoju prvú solo turistiku, nevedno prečo, išla až na Aljašku. Asi mi trochu trvalo pochopiť, že aj na našom krásnom Slovensku sú jedinečné a krásne miesta. Dokonca aj počas zimy vieš sama, či sám vypadnúť do zasneženej krajiny. Len treba mať chuť nechať sa pohltiť vŕzganím snehu pod nohami, tichom, skrehnutými prstami na rukách a nohách a horúcim čajom, ktorý zakaždým spáli jazyk a podnebie.

Národný park Malá Fatra – víkendovka z chaty na Grúni do Vrátnej v zime

Keďže v tomto ročnom období sa skoro stmieva, túry plánujem zväčša s prespaním. Tak je tomu aj teraz. V sobotu ráno nastupujem v Bratislave na vlak, ktorý v Žiline mením za autobus smerujúci na zastávku Terchová, Vrátna, Štefanová. Z parkoviska sa rozbagrovanou zamrznutou cestou kopírujúcou modrú značku dostanem až k chate. Je to asi hodinová túra s miernym stúpaním, ktorá však poriadne zahreje telo. Pomaly sa dostávam ďalej od zhonu, do oázy pokoja.

Keď prekonám lesnú cestu, objavím sa na čistinke, na ktorej stojí Chata na Grúni. Spoza chaty na mňa zazerá ohava v podobe Poludňového Grúňa. Ten kopec nemám rada a aj tak je to moje najnavštevovanejšie miesto v tomto národnom parku. Ale obavy z neho nechám až na zajtra. Chatár ma ubytuje v malej izbičke s výhľadom na svah. Tma pomaly padá na krajinu. S ňou padá aj hmla a ja asi zbytočne vyčkávam na prvé hviezdy.

Za ideálnych podmienok večere na takých miestach trávim nalepená na okne, pozorujúc oblohu alebo aspoň voľajakú divokú zver.

Všade tá mrška hmla!

Ráno s vervou vstanem, rýchlo sa pobalím, najem a s plným bruchom začínam ten mordor. Toľkokrát som si hovorila, že toto je posledný krát, že už na ten Poludňový nepôjdem a zas som tu. Jedno, čo ma drží pri optimizme sú výhľady, ktoré na mňa čakajú. Iba žeby nie! Vyšľapem si to hore a hmla. Všade tá mrška hmla! Nervy mám neskutočné, ale čo narobím. Nie stále je to dokonalé. Navôkol sa rozprestiera mrazivé ticho. Spolu s hmlou to vytvára úplné tajomnô.

Potešenie z maličkostí

Vydám sa smerom na Chleb. Ďalšia hodinka a pól s oveľa príjemnejším terénom. Snehu je mierne nad kotníky, čo nie je tak zlé, ale aj tak ma potešia stopy zveri, ktoré kopírujem. Buď líščie alebo vlčie, v tejto problematike nemám tak jasno. Zviera išlo ladne, zo strany na stranu a keďže mám všetok čas sveta, bavím sa a kráčam tak aj ja. 

V správny čas na správnom mieste

Príchod na Chleb je sprevádzaný ešte väčšou hmlou. Nadávam si, aké mám šťastie na tých túrach. Vyberiem mobil a spolu s mojim frflaním si nakamerujem, že nič nevidím. Prejdem možno 50 m a v tom začne divadlo. Predo mnou ma osvieti silné svetlo, hmla sa pomaly pretrháva a vykúka ospalé zimné slnko. Pozriem vedľa seba a zrazu vidím hrebeň, po ktorom som išla. Neuveriteľné načasovanie!

Toto na túrach milujem. Aj keď to niekedy vyzerá poriadne naprd, vždy sa stane niečo, čo pohladí dušu. V takom počasí dôjdem do Snilovského sedla, kde vidím prvých dopotených smrteľníkov smerujúcich na Veľký Kriváň, alebo Chleb.

Ja blbec som si nezobrala termosku…

Keďže v zime sú prestávky na jedlo náročnejšie, lebo telo rýchlo chladne, vyberám si len oriešky z batohu a idem ďalej. Ani veľa vody nevypijem, keďže ja blbec som si nezobrala termosku, len klasickú fľašu a voda v nej mi začala mrznúť. Must have v zime je TERMOSKA!

Pri zostupe treba dávať pozor na vychodené, šmykľavé kamene. Dnes to však nebolo až tak zlé. Ani mačky neboli potrebné, ale určite ich treba mať pribalené. Veď jeden nikdy nevie.

Dole na parkovisku sa rýchlo prezlečiem do suchého a v zime, vonku čakám na autobus. Čakanie si spestrím stavaním snehuliačikov. Toto sú najväčšie strasti človeka, čo chce používať ekologickú formu dopravy!

Chránená krajinná oblasť Vihorlat – Sninský kameň počas zimy

Som východniarka a aj napriek tomu východ Slovenska veľmi nemám pochodený. Nemyslím východ ako Pieniny, či Belianske Tatry, ale taký echt východ ako Vihorlatské, či Bukovské vrchy. Preto, keď prídem domov a nájdem si čas, snažím sa čo to poturistikovať. Naposledy padol za obeť toľko ospevovaný Sninský kameň.

Taký pekný “koniec” sveta

Na túru sa najľahšie nastupuje zo zastávky Vyšná Rybnica, pár kilometrov za Zemplínskou Šíravou. Celá túra je pomerne jednoduchá. Na štyroch kilometroch prekonám prevýšenie 445 m.n.m., čo je brnkačka!

Túra začína asfaltkou, ktorou sa dostanem až k jazeru Morské oko. V čase mojej návštevy má jemne primrznutú hladinu vody. Len tak pre zaujímavosť Morské oko je najväčšie nekrasové jazero v Karpatoch ležiace v nadmorskej výške 618 m n. m. Mráz mi jemne štipká líca a z pary vychádzajúcej z úst sa snažím tvoriť nejaké abstraktné obrazce.

Ani tu nie sú mačky na zahodenie

Z modrej značky mením smer a aj farbu na žltú pri smerovníku Morské oko, kaštielik. Ďalej pokračujem smutným zimným lesom. Celkom sa šmýka. Nadávam si prečo moje mačky ostali doma v teple. Mám sa ešte ako turista veľa čo učiť!

Pod Sninským kameňom je zopár ľudí, tak musím chvíľu čakať. Vylieza sa naňho cez rebríky, obojsmerne. Jedni schádzajú, druhí lezú hore. Taký trošku chaos.

Výhľad na smutný les a Morské oko

Keď vyleziem hore na kameň, zalapám po dychu. Severák sa mi opiera do tváre, čo ale zaručí krásny výhľad na už spomínaný smutný les a Morské oko. Letná turistika by mohla byť trošku krajšia. Všetko zelené, husté, živé. Záleží na tom, čo preferuješ.

Ale nevadí, aspoň mám dôvod sa sem vrátiť. Pre ten ostrý vietor sa hore veľmi nezdržím. Zaradím sa na čakačku dole, kde sa najem a putujem pomaly späť k parkovisku.

Tento blog pre vás napísala naša bloggerka Kamila Dulová. Pridaj sa aj ty k #hikemates bloggerom a podeľ sa o svoje zážitky, inšpiruj ostatných svojim príbehom! Stačí, ak pošleš email s tvojou predstavou na zuzka@hikemates.com. Tešíme sa na tvoje príbehy.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *