Blog

10 dní slobody

0 zdieľaní

Nápad zdolať niektoré vrchy v Rakúsku a najvyšší vrch Slovinska bol pomerne spontánny. Zrodil sa takmer v rovnakej chvíli v našich šialených hlavách. Tripu predchádzalo krátke plánovanie, balenie, overenie aktuálnej situácie na hraniciach a fúkanie pneumatík. Prvou zastávkou bol vrch Schneeberg, o ktorom píše Jakub Ptačin vo svojom článku ako o jednom z najatraktívnejších pre našincov nielen blízko hraníc.

Aby to bola trošku zábava a zvykli sme si na batohy, zvolili sme trasu cez úzky priesmyk, popri chate Kienthalerhűtte a vyhliadke Turmstein, známu aj ako Nordalpenweg 01.

S pribúdajúcimi výškovými metrami pribúdala aj chuť makať a miznúca slaninka (myslím tú z batoha) sa menila na energiu. Výhľad na vrchole nám spočiatku prekazila hustá hmla. Kým sme sa však prezliekli do suchého, hmla sa vytratila a kopec nám dovolil kochať sa krásou okolia.

Po západe slnka nás cestou späť zastihol slabý dážď a predpoveď počasia sľubovala slabý úhrn aj v noci. Prespali sme teda neďaleko, pod mostom. Spannbrücke poskytuje strechu, street art, priezračnú tečúcu vodu, free parking a piesočnatú pláž. Takéto výhody sa nedajú odmietnuť a po rýchlom kúpeli a teplej večeri s fľašou červeného sme zaliezli do spacákov.

Sľubované zrážky prišli nasledujúci deň. Raňajky sme odložili na neskôr a vyrazili sme ďalej. Rýchla zastávka v obchode, doplnenie zásob a do navigácie Judenburg. Vyhýbajúc sa proti idúcim autám sme sa úzkou cestou dostali až na posledné prístupné parkovisko pod Winterleiten Hütte. Sychravé počasie a hmla nás prinútili uvažovať nad zmenou plánu. V oficiálne zatvorenej chate sme majiteľa nepresvedčili ani na tri čapované a po krátkej prechádzke popri jazere sme sa vrátili k autu.

Partia troch chalanov je vždy pohodová a rozhodnutia prichádzajú v sekundách. Preto nám tentokrát ako nocľah poslúžil altánok neďaleko parkoviska. Patrí k chate horskej záchrannej služby, v ktorej v tom čase nik nebol. Nielen panoramatická strecha, potok ale aj pitný prameň s vaničkou na chladenie piva nás opäť presvedčili.

Čas sme vôbec nevnímali, plán našej cesty nebol vytesaný do kameňa a užívali sme si pohodovú atmosféru. Teplým čajom a keksami po zotmení sme vykompenzovali studené pivko cez deň. Altánok sme pomocou šnúry a tarpu upravili tak, aby nám nefúkalo.

Nasledujúce ráno sme zhodnotili, že nabudúce plachty viac napneme a uzly poistíme. Potom, čo sme zbalili všetko späť do batohov a do auta, nabrali sme vodu a vyrazili ku jazerám nad nami. Kleiner Winterleitensee je voľba poskytujúca relax a oddych na lavičkách s výhľadom na jazero a okolité kopce.

Takmer jasná obloha a hrejivé slnečné lúče nás motivovali prejsť k jazeru Größer Winterleitensee, ktoré je vzdialené asi pätnásť minút chôdze po červenej značke. Okolie jazera ponúka krásny výhľad na údolie Seetal a je skvelým východiskovým bodom aj pre viacdňové náročnejšie túry v okolí.

Takmer sme sa nechali zlákať a pokúšala nás myšlienka prespať neďaleko vrchu Zirbitzkogel. Naše kroky však viedli opäť k autu a navigácia ukazovala príjazd do Slovinska cez Karawankenautobahn tunel tesne pred sedemnástou. Cesta ubehla rýchlo a pán pri vstupe na platené parkovisko pýta jednorazový poplatok štyri eurá, bez ohľadu na dĺžku parkovania (my sme boli tri dni). Z batohov sme vyhádzali zbytočné veci a skromne sa zbalili na dve noci.

Vyrazili sme pred pol šiestou s nádejou, že na Dom Valentina Staniča to stihneme za štyri a pol hodiny, ako ukazuje mapa a najnáročnejšie úseky stíhame za denného svetla. Keďže plánovanie tohto výstupu sme nechali na nášho zabávača, zvolil najnáročnejšiu trasu, nech je zábava. Štvorkilometrová trasa za štyri hodiny so stúpaním 1500 výškových metrov je možná bez batohu s veľmi dobrou kondíciou.

Výstup po strmom chodníku a exponovaných úsekoch skalnej steny overil naše fyzické i psychické sily. Napriek pocitu bezpečia s ferratovým úväzom boli miestami naše 70+ litrové batohy obmedzujúce. Keďže sme hore vyrazili pomerne neskoro, prvú noc sme strávili pod tarpom na plošine v skalnej stene.

Západ slnka, príprava pohodlia a večera na skale s pocitom, že pod nami je minimálne 300 metrov času uvažovať o živote nás opäť presvedčila, že takýto unikátny zážitok je presne to, čo po vyčerpávajúcom dni potrebujeme.

Jediným problémom boli ešte väčší šialenci, ktorí rušili náš pokojný spánok a s čelovkami pripínali karabíny o oceľové laná.

Budíček, rýchle raňajky a vyrazili sme ďalej na Dom Valentina Staniča. Drahé a chutne nechutné pivo sme si vychutnávali s výhľadom na panorámu Julských Álp.

Oprali sme si tričká, umyli ešusi a vyrazili sme na Triglavski dom – chata Kredarica, čo bol, na istý čas, náš basecamp.

Prišli sme na poludnie a už zdola bolo jasné, že vrchol je posiaty ľuďmi. Zaslúžený oddych na heliporte nám opäť spríjemnilo slovinské pivo. Zásoby vody sme trochu podcenili a pivo na chatách je lacnejšie (nie že by som si sťažoval, ale ak nemáte radi pivo).

V kaplnke pri chate sme nechali batohy s nádejou, že božie oko dohliadne a liezli sme hore na najvyššiu horu Slovinska užiť si západ slnka.

Ten bol skutočne magický a vzrušenie narastalo s ubúdajúcim svetlom. Západ sme si vychutnali takmer osamote, na vrchole bol len jeden pár, ktorý mal v úmysle hore nocovať. Vrchol označuje aj fotogenický núdzový prístrešok s first aid kitom.

Naša cesta späť do basecampu po skalnej stene s čelovkami bola pomerne rýchla. Na chate sme si dali čapované pivo a rozložili nocľah v kaplnke.

Noc bola príjemná, na kamennej dlažbe trochu chladná a spánok prerušila skoro ráno iba jedna turistka túžiaca po modlitbe. Požehnali sme jej ďalšie kroky, zbalili sme veci, vychutnali si východ slnka a namierili sme si to k autu na parkovisko.

Zostup od Domu Kredarica trasou Pot čez Prag sa zdá byť príjemnejší ako cesta hore, avšak nabudúce radšej kvôli bezpečnosti aj s prilbou. Cesta sa dá spríjemniť prechodom cez malé sutinové polia, ktoré aspoň na chvíľu  uľavia unaveným kolenám. Úzke rebríky, mokré a klzké skaly v spodnej časti vystriedali schody a vyšliapané chodníky ohraničené skromne rastúcou kosodrevinou.

Poslednú pol hodinku sme kráčali pozdĺž koryta potoka. Pri jeho prameni sme sa o vodu delili so slnkom, no nižšie bol jeho prietok omnoho výdatnejší. Po troch dňoch, s vodou iba vo fľaši, sme si užili kúpeľ v približne desať stupňovej vode potoka. Naše na bielo svietiace zadky sa zapáčili okoloidúcim, ktorí na nás hľadeli z cesty. Pri vode sme sa rozhodli stráviť aj nasledujúci deň. 

Azda najskloňovanejším jazerom v Slovinsku je ikonické jazero Bled s kostolom na ostrove uprostred. Airbnb sprievodcovia  v itinerároch opisujú najkrajší výhľad z vrchu Ojstrica. Od jazera je to asi 20 minútová prechádzka zdolateľná aj v šľapkách. Výhľad bol skutočne očarujúci.

Po náročnom dni sme si dopriali neskorý obed v reštaurácii, paddleboard a preplávali sme si to až na ostrov. Všadeprítomné tabuľky naznačujú, že do kostola vás pustia iba v dôstojnom oblečení a tak sme sa kochali z vonku. Na večer sme vďaka appke Park4night našli tiché miesto na nocľah blízko Bohinjského jazera. Bol to malý sklad dreva a štrku pri ceste vedúcej k niekoľkým domom. V neďalekom potoku sme vyprali (samozrejme ekologicky) nevyhnutné a rozložili sme stan. 

Ráno sme vstali pomerne skoro a v presvedčení, že sa niet kam ponáhľať, sme si vychutnávali raňajky. Dobrú chuť nám prišiel popriať aj miestny policajt a chcel od nás za nocovanie v národnom parku 80€ na osobu. Bol celkom milý a po krátkom zoznámení sme sa dohodli na približne 40€ za všetkých spolu. Odporučil nám odísť čo najskôr a tak sme ešte mokré veci zbalili do auta a vyrazili domov na Slovensko.

Prechod hraníc bol plynulý, bez komplikácií. Doma nás čakal dlho plánovaný spoločný nočný výstup na miestny kopec. Atmosféra tripu a bezstarostný životný štýl sme si však ešte chvíľu chceli užiť a tak už len vo dvojici sme sa vybrali na prechod hrebeňa Nízkych Tatier z Čertovice na Donovaly. 

Túto nenáročnú trasu sme si naplánovali na dva dni, kvôli nepriaznivému počasiu sme ju však predĺžili. Prvou zastávkou bola Štefánička, kde sme sa skryli pred veterným a vlhkým počasím vonku. Výhľady by neboli žiadne a tak sme si dopriali teplú polievku a rozhodli sa nocovať na chate. Vďaka hikemates členstvu sme mali nocľah so zľavou a po výbere raňajok nám milý a usmiaty personál ukázal izbu, v ktorej sme sa zložili. Ráno sme plný síl vyrazili k ďalšej zastávke.

Výhľady na Ďumbieri a pivko na Chopku sú počas slnečného dňa potešením pre dušu i telo. Krátke zamyslenie a obrovský rešpekt k stavbe kamenného chodníka študentov pred päťdesiatimi rokmi, diskusia o možnostiach podobnej akcie dnes a už sme zahliadli lesknúcu sa strechu útulne Ďurková.

Jeden z partie chatárov akurát štiepal obrovské kláty dovezeného napíleného dreva. Plný síl sme sa bez rečí pustili do práce a s drevom sme pomohli. Nakoľko sme boli prví na chate skoro popoludní, do tmy sme to všetko zvládli.

Chalani sa nám odvďačili bezplatným nocľahom i polievkou. V strede týždňa na konci augusta sa útulňa ešte naplnila do večera turistami a priateľskú atmosféru umocnili skupinky hrajúce rozmanité spoločenské hry.  Skoro ráno sa na cesty vydala väčšina noclažníkov, no s kondíciou z posledných dní sme všetkých predbehli a tak bol chodník až na Donovaly takmer prázdny.

Výhľady a krásne počasie sme si užívali naplno, no už s vedomím, že dnes sa končí naše krátke letné dobrodružstvo. Tradične sme cestu ukončili večerou a plánovaním ďalšej akcie čakajúc na odvoz domov z Donovál.

Náš trip bol plný spontánnosti, odvahy a zážitkov. Toto doma na gauči nezažiješ!

Ak sa Ti náš príspevok páčil a máš chuť vidieť či vedieť viac, čekuj insta @borsuk_on_peak.

Pridaj sa aj ty k #hikemates bloggerom a podeľ sa o svoje zážitky, inšpiruj ostatných svojim príbehom! Stačí, ak pošleš email s tvojou predstavou na zuzka@hikemates.com. Tešíme sa na tvoje príbehy.

0 zdieľaní

Odber noviniek

Napíš komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*