Zima sa mi tento rok zdala akási nijaká, a teda zďaleka som nestihla všetky kopce na wishliste. Buď nebolo vhodné počasie, výstrahy pred lavínami či vetrom, alebo mi to nedovoľovala choroba či iné povinnosti. Popravde som si ani nepredstavovala, že ešte v apríli si splním jeden (takmer) zimný výstup na Baranec.
Nikdy nehovor nikdy
Baranec s nadmorskou výškou 2 185 m n. m. predstavuje tretí najvyšší vrch v Západných Tatrách. Tvorí samostatný masív mimo hlavného hrebeňa, čo z neho robí neprehliadnuteľný, mimoriadne dominantný vrchol. Trasu si môžeš pozrieť tu. Hoci odkedy som pred 5 rokmi bola na tomto kopci prvý krát, povedala som si, že ma sem nikdy nikto nedostane, nejako ma to lákalo užiť si jeho zimnú verziu. Celý piatok a sobotu sledujem predpovede počasia, ktoré opäť nevyzeralo na hory ideálne. V sobotu večer mi ukazuje polooblačno a až navečer zrážky a mne viac nie je treba.
Trasa zo Žiarskej doliny
Pár hodín spánku a budíček o pol piatej nám hneď vynahrádza dokonalé ráno na Turci, cez ktorý sme prechádzali práve v čase východu slnka, keď sa po nočnom daždi prelievali hmly dolinou a k tomu bolo nádherné ranné svetlo. Tento krát však Turiec nie je našim cieľom, a tak po krátkej prestávke a káve z pumpy po ceste, niečo pred ôsmou zastavujeme na platenom parkovisku v Žiarskej doline, kde nás celodenné parkovanie vyšlo na 5eur.
Na to, že je toto miesto obľúbené, parkovisko nie je veľmi plné, čo si odôvodňujem tým, že predpoveď počasia na víkend ozaj nie je najlepšia. O to viac som sa teším, že si možno užijeme kopec bez množstva ľudí.
Vyrážame po žltej značke. Pamätala som si, že to nebude zadarmo, predsa len podľa mapy nás čakalo cca 1300m výškových na 6km. Hneď prvé serpentínove stúpanie lesom nás donúti vyzliekať vrchné vrstvy, celkovo je veľmi teplo a azúrová obloha nad nami. Tešia nás prvé výhľady na hrebeň Nízkych Tatier a Liptovskú Maru, ktoré využívame ako výhovorku na zastavenie a krátky oddych 🙂
Po stopách zvierat
Hoci v doline sa zjarnieva, o čom svedčia aj fialové kvety šafránu, snehu postupne pribúda priamo úmerne s pribúdajúcimi výškovými metrami. Obieha nás turista so psom, a vyššie dvojica chalanov. Nuž, moja kondička ostala kdesi doma. Inak nestretáme nikoho. Snehu je miestami nafúkaného viac a sú vytvorené záveje. Uvedomila som si, že občas nevidíme značku, respektíve je pár metrov vľavo alebo v pravo, ale ideme po vyšlapaných stopách, tak verím, že dobre po našich predchodcoch.
Zrazu nám cestu križujú stopy, ktoré hneď vieme prideliť komu patria – mackovi. Tu mi nie je všetko jedno. V noci u nás pršalo, tu je vidieť stopy v čerstvo napadnutom snehu. Po všetkých tých správach, čo sa šíria, nám v hlave idú všelijaké scenáre. No pokračujeme ďalej, snáď ešte svižnejším tempom. Hovorím si, že celý čas sa rozprávame, búcham paličkami, že o nás dávame vedieť a to by malo stačiť.
Čoskoro na snehu nachádzame ďalšie stopy, poňali sme ju ako zoologickú výpravu a aspoň nám rýchlejšie ubieha stúpanie. Usudzujeme, že by mohli patriť hlucháňovi. Postupne sa dostávame na hrebeň a vidím konečne vytúženú tabuľu s nápisom Holý vrch. Vravím si, už sme v polovici a Baranec nie je ďaleko. Och, aké to bolo naivné.
Holý vrch alebo hore ešte stále ďaleko
Dávame si pauzu na čaj a niečo pod zub. Slniečko stále hreje a ja začínam tušiť, že som zase nemala nechávať ten opaľovací krém doma na poličke. Ale tých výhľadov sa neviem nasýtiť. Stretávame partiu z Nitry, s ktorými prehodíme pár slov a pokračujeme ďalej s dokonalými zasneženými výhľadmi na hrebeň Západných Tatier. Po chvíľke sa začína zmrákať a vrchol mizne v hmle. Hovorím si, nevadí, už aj tak sme videli viac, než som čakala, že sa môže podariť. Hore to však ešte nemáme na skok, a tak dupkáme pomaly vyššie, miestami s frflaním, lebo k tomu betónovému stĺpu s vytúženým cieľom sa nie a nie dostať. Presne tu si spomeniem, prečo som sem už nikdy nechcela ísť. Vrchol sa odkrýva a ja naberám energiu na posledné metre (viac posledných metrov) a cieľovú (naklonenú) rovinku nakoniec dobojujeme.
Vytúžený vrchol
Po necelých 5 hodinách stojíme pri ikonickom obelisku na Baranci, a ja som pyšná, že sme to zvládli. Neviem sa vynadívať na neskutočné výhľady, pre ktoré sme sem prišli. Vďaka svojej polohe vrchol ponúka nádherné kruhové výhľady na Západné, Vysoké a Nízke Tatry, ale aj na Liptovskú kotlinu, či okolité doliny. Dokonca aj snehuliak na vrchole bol. Celý čas nám počasie praje, akurát na vrchole trochu fúka, a postupne prichádzajú oblaky. Dávame si čaj, užívame si kochačky, ľudí je tu úplne minimum, jedna partia prichádza ešte po nás, inak si kopec užívame takmer pre seba.
Okruh cez Žiarske sedlo?
Rozmýšľame, či pokračovať ďalej cez Žiarske sedlo a chatu, okruh, ktorý sme išli naposledy v lete. Terén sa nám však nezdá veľmi bezpečný. Pár ľudí síce išlo hore opačným smerom, ale väčšina sa vracia, a aj skupinka, ktorá chcela pokračovať, to po pár metroch otočila. (Na druhý deň, síce z protiľahlého hrebeňa, ale smerom do Žiarskej doliny padla lavína, takže možno aj dobré rozhodnutie).
Vraciame sa teda aj my tou istou cestou. Cesta dole je namáhavejšia, tým že intenzívne svieti slnko, zo snehu je mokrá kaša a kde tu nám prepadla noha. Ale aspoň máme o zábavu postarané. Bezpečne, unavení, ale šťastní prichádzame k autu.
Bola to makačka, ale Baranec, stál si za to. Neviem sa dočkať leta, kedy snáď pochodíme aj ďalšie vrcholy Západných Tatier. Už dlho sa na to chystám.
Viac z mojich výletov a dobrodružstiev môžeš sledovať aj na mojom instagrame @radoska_z 🙂
Pridaj komentár