Pavol Timko je bývalý horolezec, podnikateľ, dlhoročný aktivista a zakladateľ Občianskeho združenia Sloboda pohybu. Okrem snahy o uvoľnenie obmedzení slobody pohybu pešieho turistu na Slovensku sa niekoľko rokov venuje opravám útulní a skvalitňovaniu turistickej infraštruktúry. So svojím združením pracoval na mnohých projektoch, samostatne alebo v spolupráci s inými združeniami, medzi inými aj s Hikemates. Prečítajte si rozhovor o slobode pohybu, turistickej komunite na Slovensku, opravách útulní či o správaní turistov a ich morálke.
Ako predseda Občianskeho združenia Sloboda pohybu sa už vyše troch rokov venuješ rôznym dobrovoľníckym činnostiam a aj aktivizmu. Ako a s akou myšlienkou toto združenie vzniklo?
Trošku to opravím. Oficiálnou predsedkyňou je moja žena. Ja som v podstate zakladateľ a hlavný nositeľ našej myšlienky. Z administratívnych príčin sme sa rozhodli to urobiť takto. Vrátim sa ale k otázke. Hnutie vzniklo v podstate mimovoľne a neplánovane, ako to občas býva. Ja som sa už dlhšie zaoberal myšlienkou, že by bolo super, keby sme na Slovensku mali zavedené niečo na štýl severského systému pohybu po horách a po krajine, vrátane táborenia.
V angličtine sa to nazýva „freedom to roam.“ Bola to ale skôr len taká filozofická úvaha, pretože s týmito myšlienkami o slobode pohybu súvisí aj fakt, že Slovensko nemá ideálnu infraštruktúru, najmä čo sa týka viacdennej turistiky. Ľudia sa schovávajú vo všelijakých búdach, na terasách poľovníckych chát alebo v altánkoch bez stien, ktoré v podstate slúžia maximálne tak na posedenie, ale akonáhle zafúka alebo zaprší, nedá sa v nich plnohodnotne schovať. Takže som vždy rozmýšľal nad tým, že by sa to patrilo nejako vylepšiť. Celé to teda začalo tak, že som bol na viacdennej turistike na Poľane a dostal som sa k salašu Obrubovanec, kde som prespal.
Všimol som si, že celý salaš, hlavne šindle, boli v dezolátnom stave, a pomyslel som si, že by to niekto mohol zrenovovať. Na hiking.sk som o tomto salaši našiel debatu a zistil som, že sa to už niekto v minulosti pokúšal opraviť, ale nedotiahli to do konca. Rozhodol som sa preto založiť občianske združenie, ktoré by sa venovalo práve opravám takýchto salašov. Povedal som si, že ak ľudia, ktorých cez médiá vyzveme budú ochotní to financovať, a na brigádu príde dosť dobrovoľníkov, mohlo by to fungovať. Bol to teda takpovediac výstrel do tmy. Bol som ale príjemne prekvapený, pretože sa nám vo veľmi krátkom čase podarilo vyzbierať peniaze, a ľudia prišli ešte vo väčšom počte, ako sa nahlásili.
Hovoríš teda, že prvotný podnet k založeniu občianskeho združenia bola snaha o opravu útulní. Z vašich stránok a prezentácie však môže vyplývať, že hlavnou činnosťou, ktorej sa venujete, je práve občiansky aktivizmus a snaha o uvoľnenie podmienok pre slobodu pohybu. Ako ste sa teda dostali k tomu?
Ja som kedysi býval horolezcom. A už vtedy mi bolo divné, že niekde napríklad natrvalo zavreli nejaké skaly a zdôvodnili to tak, že tam hniezdi dravý vták. Nedávalo mi zmysel, prečo ich zatvárali na celý rok, keďže hniezdne obdobie trvá iba pár mesiacov. Tento nezmysel potvrdil aj môj bývalý spolulezec, ornitológ. Skrátka sa mi nepáčilo, ako úrady neprimerane zasahovali do slobody pohybu ľudí. Keď som sa neskôr po rokoch opäť vrátil k turistike, mrzelo ma, že sa nič nezmenilo a že mnohé zákazy na Slovensku skrátka nedávajú zmysel.
Nechcem do toho vnášať nejaký ačohentizmus, ale to, že niekam môže ísť stroj na ťažbu dreva, ale turistu na tom istom mieste môžu pokutovať, je skrátka divné. Tvrdím, že by sme v prvom rade mali chrániť prírodu pred hospodárskou exploatáciou, holorubmi a všelijakými šialenými stavebnými projektmi. Vždy som bol za ochranu prírody, za to aby existovali refúgiá, kam naozaj nikto nemôže ísť, ale aj za to, aby to aj bolo adresné a nastavené adekvátne tomu, čo sa na danom mieste chráni. Pre toto sa naše hnutie snaží o zmeny v niektorých nezmyselných obmedzeniach. Z praktického hľadiska je však našou hlavnou činnosťou vylepšovanie turistickej infraštruktúry, všeobecne by som to opísal aj ako „ochranu prírody a krajiny.“
Pretože si myslím, že ľudová architektúra, naše tradičné drevenice, sú niečo, čo jednoznačne patrí do našich hôr. Napríklad salaš Obrubovanec je postavený v roku 1857, čo už je naozaj pamiatka, ktorá si zaslúži patričnú starostlivosť. Na stránke síce deklarujeme, že naším cieľom je uvoľnenie obmedzení a zvýšenie slobody pohybu, je to však dosť politická téma, ktorá sa bez podpory úradníkov a poslancov len ťažko presadzuje. Takže to nie je tak jednoduché a je to dlhodobejší problém.
Čo konkrétne sa tebe osobne nepáči na stave slobody pohybu na Slovensku?
Viac vecí. Keďže za „kráľovskú“ formu turistiky považujem viacdenné prechody, hrebeňovky a podobne, kde človek prespáva. Keď sa človek pozrie na všetky tie zákony, či už je to zákon o ochrane prírody alebo lesný zákon a mnoho ďalších, tak z nich v podstate vyplynie, že človek nemôže nikde „nadivoko“ nocovať. Napriek tomu, že po sebe nezanechá žiadne odpadky, nezaloží oheň, iba ticho prespí pod plachtou alebo v stane, tak napríklad na takom hrebeni Malej Fatry alebo Nízkych Tatier môže dostať pokutu.
Nepáči sa mi, že ľudia, ktorí sú milovníci prírody a chcú ju zažívať intenzívne a zblízka, sú považovaní za akúsi „škodnú.“ Chápem samozrejme, že určitá skupina ľudí sa správa maximálne nevhodne, a práve kvôli nim tieto obmedzenia existujú, ale takéto zovšeobecňovanie nie je správne. Nedá sa to robiť tak, že kvôli neslušnej menšine, ktorá sa aj tak mimochodom neriadi žiadnymi obmedzeniami, bude obmedzovaná slušná väčšina turistov.
OZ Sloboda pohybu argumentuje napríklad aj tým, že prírode škodí oveľa viac ťažba dreva než akýkoľvek pohyb pešieho turistu. Ale ťažba dreva je na miestach v národných parkoch, kde je obmedzený pohyb turistov, zakázaná tiež.
Tým by som si nebol úplne istý. Keď sa človek pozrie na východnú časť Nízkych Tatier, tak zistí, že je značne vyklčovaná. Ťaží sa dokonca na miestach, kde je 3. stupeň ochrany. Viaceré ochranárske združenia, napríklad Vlk, napádali žiadosti o výnimku na spracovanie kalamity vo štvrtom, dokonca aj v piatom stupni ochrany zo strany štátnych lesov. Po sérii súdnych pojednávaní sa ochranárom podarilo tejto ťažbe zamedziť. Avšak to, že sa legálne ťaží na miestach, kde sa turista nemôže pohybovať, nie je nič nezvyčajné.
Ale aby sme boli objektívni, potrebovali by sme informácie od skutočného znalca prírody na danom mieste, ktorý ho má preštudované. Pokiaľ by niekto takýto povedal, čo konkrétne sa na takom mieste chráni a ako konkrétne tomu škodí pohyb človeka, tak ja budem prvý, ktorý povie, že tam nepôjdem. Lebo slušný turista má pochopenie pre prírodu a váži si ju. Ale v momentálnej situácii človeka akurát tak nahnevá, že nemôže ísť napríklad na bicykli niekam, kde hučí traktor, z ktorého tesnení vyteká olej. To je nespravodlivé.
S obmedzeniami ako napríklad zimná uzávera Vysokých a Západných Tatier súhlasíš?
To by som takto všeobecne nepovedal. Vidíme to napríklad na poľskej strane Tatier, kde takúto uzáveru nemajú, a nezdá sa mi, že by existovali nejaké objektívne dáta, ktoré by ukazovali, že poľská strana tým výrazne trpí. Skôr by som bol za to, aby sa vyčlenili nejaké oblasti, ktoré budú uzavreté celoročne, ale na menšej ploche.
Zvláštna je situácia so svišťami v Belianskych Tatrách, kde po tom, čo tam prestali chodiť turisti, sa zrejme otvoril priestor pre pytliakov, presne to nevieme. Boli sme svedkami situácií, v ktorých niekto podpálil objekty pre turistov, pričom pravdepodobne išlo o pytliakov, ktorým vadila hustá premávka turistov, pretože ich vyrušovala pri ich trestnej činnosti.
Čo je teda cieľom vášho združenia, v ktorom si poviete, že vaše snahy považujete za úspešné? Aký je výsledný stav, do ktorého by ste sa chceli dostať?
Napríklad pokiaľ ide o nocovanie v horách – že by to bolo úplne legálne. Ako je tomu na Muránskej planine, kde je to o niečo lepšie než v iných národných parkoch. Do 100 metrov od značeného chodníka sa tam môže bivakovať, na rozdiel napríklad od Veľkej Fatry, kde okrem zopár vymenovaných miest je prespatie ilegálne. Ja by som bol za to, aby sa mohlo nocovať v podstate kdekoľvek. Švédsky systém, ktorý nám je vzorom, je postavený na tom, že človek môže nocovať všade, pokiaľ nie je v bezprostrednej blízkosti obydlí.
Aby to bolo legálne a ošetrené vo všetkých zákonoch, vrátane lesného. Aby slušný turista, ktorý sa potichu niekam zloží a potrebuje tam iba prespať, nemohol byť stíhaný. Samozrejme s logickými obmedzeniami, ako napríklad hniezdenie vzácneho vtáka, vyvádzanie mladých, alebo vzácny porast, ktorého bezprostredným podupaním by vznikla škoda v prírode. Ďalšou vecou je voľný pohyb človeka v prírode. Tu sa dá povedať, že existuje nejaká Gaussova krivka – existuje povedzme 20% turistov, ktorí potrebujú pomaly autom prísť až k altánku kde si maximálne opečú slaninku, potom tu máme tak 60% turistov, ktorí sa pohybujú len po značených chodníkoch a skoro nikdy nepôjdu na miesta mimo neho.
A až potom je tu povedzme iba 20% ľudí, milovníkov skutočne divej prírody, ktorí opustia značené chodníky, vedia sa orientovať, ovládajú mapu a GPS.
Preto si myslím, že tieto uvoľnenia by nepriniesli veľké problémy, pretože väčšina ľudí ten chodník aj tak neopustí. Sú samozrejme miesta, ako Vrátna dolina alebo miesta vo Vysokých Tatrách, kde je ten pretlak ľudí potrebné regulovať, ako napríklad robia na Mont Blancu, kde existuje limit, koľko ľudí môže v jednej chvíli vystúpiť. Ale nie takým štýlom, že horský vodca je „vstupenkou“ do priestoru, ktorý je zavretý z dôvodu ochrany prírody. V celom svete to funguje tak, že horského vodcu si najímajú ľudia preto, aby znížili riziko úrazu v ťažkom teréne.
Vieš mi povedať nejaký príklad obmedzenia, ktoré považuješ za opodstatnené?
Napríklad Ďumbier od Štefáničky. Je tam jasná erózia, kde chodník zavreli preto, lebo to zachádzalo do rozmerov, ktoré ten svah ničili. Povedzme, že ochrana svahu proti erózii má naozaj zmysel. Dá sa to síce riešiť napríklad tak, ako medzi Ďumbierom a Chopkom, teda prostredníctvom poriadne spevneného chodníka, no keď to zájde do neúnosnej miery, majú zmysel aj zákazy. Ale zase tvrdím to isté, vždy ide o konkrétny prípad.
Pokiaľ znalec povie, že na konkrétnom mieste medvedica vyvádza mladé, alebo tam dravce majú hniezdne obdobie, má zmysel na tom mieste na dané obdobie zaviesť zákaz. Zoberme si ako príklad Brzotínske skaly, na ktoré sa liezlo veky dozadu a ktoré sú uzavreté na 430 hektároch, ale lezenie sa týka len nepatrného zlomku územia. Niektoré skaly sú zas celoročne uzatvorené pre potenciálne hniezdenie vtákov. Tie tam však hniezdia len od februára do júla, preto podľa mňa nemá zmysel tam zakazovať liezť napríklad v októbri.
Takže Brzotínske skaly považuješ za príklad toho obmedzenia, ktoré je neopodstatnené?
Určite je neopodstatnene plošné. Ale napríklad opačným prípadom je také Ohnište. To skalné okno je veľmi populárne, chodí tam veľa ľudí a vzniká tam značná erózia. Viem si predstaviť, že by sa to tam strážilo prísnejšie a ľudia by sa naň fakt chodili pozerať len z diaľky. Bral by som to jednoducho ako prípad od prípadu. Nepáči sa mi to „lenivé“ vyhlasovanie chránených území, kde sa nahrubo zakáže vstup na veľkú plochu bez bližšieho preskúmania. Dobrým príkladom je Veterlín a Čelo v Malých Karpatoch.
Keď sa človek začíta do toho, čo je tam vlastne chránené, tak z toho nie je úplne jasné, čo tam ten jeden chodníček o šírke pol metra narúša. Sú tam nejaké chránené rastliny, niečo tam hniezdi, alebo je tam refúgium pre zver? Môže sa tam ísť tak raz za rok so sprievodcom z ochrany prírody, a to je všetko. Patrilo by sa, aby niekto povedal, čo presne, a ako sa tam chráni. Ak by tam napríklad existovali nejaké vzácne biocenózy, že tam napríklad rastú na skalách teplomilné rastliny, tak prečo by sa tam kvôli tomu nemohlo ísť? Nemyslím si, že ten jeden malý chodníček na takomto mieste zničí ten biotop.
Myslím, že by bolo dobré, keby sa príroda otvorila verejnosti a regulovalo by sa to podľa skutočného predmetu ochrany a v čase, kedy to reálne dáva zmysel.
OZ Sloboda pohybu tvrdí, že nachádza inšpiráciu v severských krajinách. Čo konkrétne je v týchto severských krajinách, napríklad v tom Švédsku, nejako nastavené, a chcel by si aby to tak bolo aj u nás?
Dajme si príklad. Pravdepodobne najstarší strom na svete, Old Tjikko, sa nachádza v národnom parku Fulufjället vo Švédsku a má skoro 10 000 rokov. Nepredstavujme si ale jeden desať tisíc rokov starý kmeň. To, čo je najstaršie, je koreňový systém, a z neho znovu a znovu vyrastá nový kmeň. V okolí tohto stromu je úplne voľný pohyb, a ten kmeň stromu má okolo seba iba malú drevenú ohrádku. Dá sa k nemu priamo ísť a nikto nikoho neobmedzuje.
Všeobecne to vo švédskych národných parkoch funguje tak, že sa dá pohybovať úplne kdekoľvek, pešo aj na lyžiach, obmedzenia platia maximálne pre cyklistov alebo snežné skútre. Ten švédsky systém je proste omnoho liberálnejší. Aj keď je pravda, že na Slovensku by nám akoby „chýbali tí Švédi“, ktorí by mali tú disciplínu, výchovu a rešpekt k prírode. Niektorí ľudia strašia tým, že ak by sme to tu uvoľnili ako v Nórsku alebo vo Švédsku, tak tu u nás vypukne úplná anarchia. Ja zas hovorím, že ak by sa tak stalo, tak by ľudia síce chvíľu boli ako zbesilí a tešili by sa, že sa dá ísť napríklad na niektoré ďalšie tatranské štíty, ale potom by sa celkom rýchlo upokojili, pretože väčšine je aj tak komfortnejšie chodiť iba po značených chodníkoch.
Tie švédske návštevné poriadky sa spravidla zmestia na jednu A4ku. Sú veľmi jednoduché a liberálne a môže sa tam prespať takmer kdekoľvek. Stan sa dá rozložiť tiež, síce len na dva dni, pretože potom sa už poškodzuje pôdny kryt a trpí rastlinstvo, ale počas tých dvoch dní sa naozaj nič nestane. Majú to odpozorované, funguje to tam, a tej prírode sa tam naozaj nič zlé nedeje. Veď predsa človek je tiež len určitý živočích, má dve nohy a biologické potreby, vrátane nutnosti sa vyspať. Zvieratá v podstate robia len to isté. Ako schodnú možnosť vidím, že by sa na začiatok niekde urobil taký pilotný projekt v podobe uvoľnenia málo frekventovaného územia, ktoré by sa povedzme 4 roky sledovalo a zhodnotilo by sa, aké následky by to malo.
Avšak človek na rozdiel od zvieraťa do prírody nosí odpadky a znečisťuje ju. Takže z toho vplýva, že kľúčovým predpokladom pre to, aby tvoje predstavy fungovali, je disciplinovanosť a morálka v podstate všetkých turistov. Nie je to podľa teba trochu naivné?
Buďme úprimní. Ten človek, ktorý už teraz niekde v prírode zahadzuje odpadky, nerešpektuje obmedzenia tak či tak. Pokiaľ uvidíš nahádzané odpadky na nejakom chránenom území, kam je vstup aj tak zakázaný, tak je jasné, že ten kto ich tam vyhodil nerešpektuje ani zákaz vstupu, ani žiadne iné zákazy. To znamená, že je nelogické tvrdiť, že ak sa uvoľní pohyb turistov, tak to nejako dramaticky zvýši znečistenie prírody.
Pretože tí ľudia, ktorí chcú do prírody zahadzovať odpadky to robia už dnes, a robia to bez ohľadu na zákaz vstupu. A druhá vec je to, že sloboda prináša zodpovednosť. Pokojne by som bol za zavedenie až drakonických trestov za porušenia nariadení. Napríklad ak niekoho prichytia pri vyhadzovaní odpadkov, môžu mu povedzme natvrdo zakázať vstup do lesov. Ako keď sa napríklad násilnícky manžel nemôže priblížiť k svojej exmanželke. Tak ten, ktorý znečisťuje nemôže ísť na huby, na turistiku, do lesa… a samozrejme zaplatí veľkú pokutu.
Takéto tresty by však vyžadovali výrazné posilnenie kapacít ochranárov prírody a všeobecne, ich vymožiteľnosti. Je to podľa teba možné?
Môžeme si zobrať napríklad príklad z amerických rangerov. Tí sú ozbrojení a vybavení, sú to skutočné autority a nikto si netrúfa im protirečiť. To samé o sebe ale skutočne nestačí. Aby to celé fungovalo, musíme do toho zatiahnuť verejnosť. Žiadna policajná sila na svete nedokáže ustrážiť zločin, pokiaľ nespolupracuje s uvedomelými občanmi, ktorí majú iniciatívu, ohradia sa a zasiahnu. Preto si myslím, že by bolo dobré turistov ďaleko viac zapojiť do nejakého komunitného systému ochrany prírody.
Napríklad zaviesť nejakú „hotline“, ktorú by ľudia kontaktovali v prípade, že by uvideli niekoho znečisťovať prírodu. Zoberme si, na Slovensku je 6180 legálnych vnadísk, čo je úplne choré vzhľadom na premnoženie zveri. A to nehovorím o tých ilegálnych. Viem si teda predstaviť nejakú aplikáciu na nahlasovanie ilegálneho vnadenia. Orgány ochrany prírody nemôžu mať oči všade a nikdy nebudú mať toľko peňazí aby platili stovky strážcov. Jediná možnosť je z ochrany prírody spraviť akúsi „kolektívnu zodpovednosť“, teda mať ďaleko vyššie počty rôznych pomocníkov, ktorí budú zaangažovaní a vyškolení a budú mať komunikačnú líniu, cez ktorú by to celé fungovalo.
Takže tvrdíš, že upevňovanie komunitného povedomia medzi turistami by bolo riešením.
Jednoznačne. Z celého sveta sú skúsenosti s tým, že polícia nikdy neustráži všetko a nezaobíde sa bez komunitnej pomoci ľudí. V Británii tomu vravia „neighbourhood watch.“ Akonáhle niekde máme ľudí, ktorí sú poučení a vyškolení, vedia čo si všímať a kam volať, funguje to najlepšie. Ak si my nevytvoríme takúto fungujúcu sieť možností dovolania sa spravodlivosti, nebude to fungovať.
Ako si hovoril už skôr, okrem aktivizmu sa OZ Sloboda pohybu venuje opravám útulní a zlepšovaniu turistickej infraštruktúry. Pracujete ale za pomoci tradičných dobových nástrojov ako sú dláta alebo sekerky. Nie je to ale pomalé a neefektívne, keďže si sám povedal, že chcete turistickú infraštruktúru budovať čo najefektívnejšie?
Ako existuje fastfood, existuje aj „slow food.“ Na našich akciách vidím, že ľudia sú doslova očarení tým, že sa zrazu môžu dostať do styku s niečím tradičným, s niečím čo je pomaly už zabudnuté remeslo. A až ma prekvapuje, keď vidím, ako sú niektorí dobrovoľníci zruční a ako rýchlo sa naučia nové veci. Vidím to ako pridanú hodnotu. My nie sme korporácia, ktorá potrebuje tristo útulní do piatich rokov. Robíme to takým organickým spôsobom, všetko je to o kapacite ľudí, aj čo sa týka organizácie alebo schopnosti vyzbierať peniaze.
Pôvodne sme plánovali nové útulne robiť tak, že spravíme rámovú konštrukciu z hranolov, ktoré budú obité doskami, dovnútra dáme povedzme OSB dosky a strecha bude z jednoduchej plechovej krytiny. Ale potom sa náhodou stalo to, že som bol s riaditeľom jedného lesného závodu na mieste, kde sme uvažovali o stavbe útulne. Ukázal mi tam smreky, ktoré boli podľa neho odsúdené na smrť, lebo išlo o monokultúrnu plantáž v nesprávnej nadmorskej výške, a chystali sa ju vyrúbať. Tak mi napadlo zobrať si odtiaľ kmene, vyviezť ich do sedla a postaviť útulňu z nich.
Takto sme zabili dve muchy jednou ranou, lebo sme automaticky postavili tradičnú stavbu, aké sa v našich horách stavali od nepamäti a zároveň sme využili drevo z tých smrekov. Potom jeden náš člen chcel obnoviť istú kolibu nad Ružomberkom, a znova sme to spravili takýmto štýlom. Dovtedy sme sa ničomu takému nevenovali, maximálne sme sa zúčastňovali nejakých dreveničiarskych akcií, a zrazu sme dostali niekoľko možností na stavbu tradičných ľudových zrubov. Takže to funguje tak, že z miestnych zdrojov zoženieme guľatinu, kúpime šindle a klince a potom sa s tým „hráme“ a obnovujeme kolibu na pôvodnom mieste.
Veľkým problémom turistických útulní je ich zneužívanie rôznymi partiami, ktoré sa ich rozhodnú využiť ako „chatu zadarmo“. OZ Sloboda pohybu navrhuje ako jeden z možných spôsobov prevencie to, že sa budú budovať útulne bez piecky. Neutrpia týmto ale aj slušní turisti, najmä v zime?
Piecka je problematická z viacerých dôvodov. Okrem toho, že zvyšuje riziko požiaru spôsobuje to, že sa v okolí klčuje drevo, a tak ďalej. Je samozrejme príjemné prísť po zimnej turistike do útulne a zakúriť si v nej, ale často je to práveže tak, že turista po celodennom kráčaní nemá veľa síl nazbierať drevo a rozkúriť celú piecku. Okrem toho sú v dnešnej dobe neskutočné možnosti čo sa týka teplých spacákov, takže kto chce robiť zimnú turistiku, vie sa dobre vybaviť a nepotrebovať vôbec piecku. Piecku naozaj nevidím ako nevyhnutnosť.
Naozaj veľmi to priťahuje všelijaké ožranské partie a paradoxom je, že ten, kto sa chce na útulni len vyspať v rámci viacdennej turistiky, sa tam ani nevyspí, lebo buď ho tam vôbec nevpustia, alebo robia hluk do rána. Náš pohľad je teda taký, že budeme robiť objekty bez piecky. Dokonca keď sme to konzultovali s Národným parkom Nízke Tatry, vyslovene si neželali aby sa na útulniach piecky stavali. Tvrdím, že jednoducho kto chce ísť na viacdennú zimnú turistiku, má vedieť do čoho ide a má byť vybavený.
Na plynovom variči sa dá pripraviť jedlo a spacáky vedia zabezpečiť skutočne dostatok tepla. Po Slovensku je veľa búd a kolíb s pieckou, ktoré sú ale nezaizolované s veľkým množstvom rôznych škár, na ktorých vykúrenie sa použije zbytočne veľké množstvo dreva. Ďalej chceme robiť útulne tak, že nebude v strede žiadny stôl, okolo ktorého sa dá sedieť a podávať si fľašu alebo podobne. Nedá sa v nich robiť nič iné, než si natiahnuť karimatku a vyspať sa.
Sú aj nejaké ďalšie spôsoby prevencie zneužívania útulní, ktoré považuješ za účinné?
Napríklad ich výstavba na odľahlých miestach, ako napríklad Ohnište. Tam treba kráčať naozaj ďaleko a vysoko, aby sa k nej človek dostal. A hlavne, nedá sa k nej dostať autom. Bohužiaľ je veľmi veľa ľudí, ktorí majú všelijaké povolenia a vedia sa dostať bez problémov kamkoľvek autom. Alebo aj bez nich, lebo to často je tak, že ochranár daného človeka nepokutuje, lebo je miestny alebo „kamarát z dediny.“
Všetky útulne, ktoré sa nachádzajú pri rôznych cestách a zvážniciach, kam sa dá dostať akýmkoľvek SUVčkom, veľmi trpia, pretože sa k nim ľudia jednoducho vyvezú a urobia si tam víkendovú akciu. Dopadá to aj tak, že v okolí Dobrej Vody sa do útulní nasťahovali bezdomovci. Postupne všetky útulne, napríklad Gočálovu búdu alebo Lámanú skalu miestni zamkli, lebo už bolo neúnosné, ako to tam okupovala dvojica bezdomovcov, ktorá tam robila neporiadok.
Ako tomu každý rok býva, aj tento rok sa počas vrcholiacej turistickej sezóny rozšírila debata o medveďoch. Považuješ za väčšiu hrozbu pre turistu človeka alebo medveďa?
Štatisticky sa to povedať nedá, ale ja vždy hovorím, že nič horšie ako dvojnohé v lese nestretneš. Medveď je nafúknutá bublina. Ja hovorievam, že medveď stretne turistu často, turista medveďa zriedkavo. Tým, že sme pritiahli medvede bližšie k intravilánom tak, že im ponúkame možnosť nájsť potravu alebo sme stiahli poľnohospodárstvo z podhorských oblastí, sme spôsobili, že medvede schádzajú bližšie k obydliam.
A ak náhodou niekoho stretnú, tak sa to nafúkne a hneď je z toho veľká téma. Trochu sa na tom podpísal aj covid. Počas pandémie sa veľa ľudí naučilo chodiť do prírody, ale nie všetci vedia ako sa v nej správať. Ja medveďa nepovažujem za veľkú hrozbu. Je to predvolebná téma, umelo nafúknutá v túžbe zaradiť ho na zoznam lovnej zveri.
Máš ty osobne nejaké negatívne skúsenosti so správaním návštevníkov na útulniach? Napríklad neochota pustiť iných dnu, vyhadzovanie odpadkov alebo priama agresivita?
To, že nás nepustili sa mi stalo. Išli sme s kamarátom na túru v Malých Karpatoch a prišli sme na Amonovu lúku k prístrešku. Akurát začínalo pršať, a v prístrešku boli traja ľudia. My dvaja by sme sa tam v pohode zmestili, ale videli sme, že ide o takú pofidérnu partičku, ktorá evidentne nebola ochotná tam „trpieť iných návštevníkov. Tak sme si natiahli tarpy vedľa, ale neskôr som ich aj tak musel vyhrešiť. Ten prístrešok bol akurát novo postavený, a z pôvodného tam bola veľká hromada dreva. Okríkol som ich, lebo z tej kopy brali neúnosné množstvo dreva a zakladali tam z neho veľkú vatru.
Takže nás ani nepustili, míňali drevo a ešte do toho chľastali. S priamou agresiou som sa nestretol, ale zažil som to, že sa vyspevovalo do rána a nedalo sa pri tom spať. To, že sa niekde objaví partia, ktorá si chce na útulni len vypiť, je veľkým problémom. Ani neviem, akým paragrafom by sa toto dalo ošetriť. Počul som o prípade, že na novo postavenej útulni Jozefa Maka nechceli dnu vpustiť turistku, ktorá išla SNPčku. Neviem si bohužiaľ ani len predstaviť, že by teraz prišiel niekto, a z moci úradnej by im prikázal vpustiť dnu turistku a ešte aj dodržať nočný kľud. Nemáme v zákonoch nič, čo by to riešilo a ani si to neviem predstaviť.
Všetko je teda prosto závislé na disciplíne a morálke samotných turistov a samotnej komunity. Kde všade vidíš v slovenskej turistickej komunite chyby a čo by si zmenil alebo opravil?
Tu zachádzame trochu do veľkej hĺbky. My vlastne ani len v tej škole neučíme tie najdôležitejšie základy správania sa v prírode. Deti na základnej škole nemajú skoro žiadne exkurzie do lesa, lekcie o správaní sa v prírode, o základných táborníckych zručnostiach a hlavne etikete. Ako by sa človek mal správať, keď chce nocovať na nejakej útulni alebo len vonku v lese. To nám strašne chýba. V podstate niečo ako skauti, len by sa aspoň základy mali rozšíriť do širšej populácie. Nie je to len o turistoch. My sme všeobecne ľudí nenaučili základnej slušnosti a pravidlám správania sa v prírode. K nej, a aj navzájom k sebe.
Chýba nám nejaké vnútorné dodržiavanie toho desatora, ktoré nájdeme skoro na každej útulni. Je to o tom nemlčať, ale hovoriť, naučiť ľudí ak sa správať a napomenúť tých, ktorí to nevedia. Máme tu toľko chodníkov v korunách stromov, hotelov a rôznych ďalších atrakcií, kam ľudia chodia, často za nehorázne peniaze, a ani si nevšimnú, že ten les pod nimi pomaly vymiera. A pritom pod tými stromami je toľko zaujímavých vecí, rastlín, mravenísk, živočíchov, stôp… Mám pocit, že potrebujeme všelijaké atrakcie len preto, že sme ľudí nenaučili, čo sa dá vidieť, skúmať a pozorovať v samotnom lese. Je to o tom šíriť osvetu medzi ľudí a otvárať im oči, inak to nepôjde.
Ako sa dá k vám pridať? Som z Prešova. Vek 65+ dúfam nevadí.