Radosti aj starosti žien, ktoré spoznávajú hory samé

0 Shares

Tento blog pre #hikemates napísala šikovná bloggerka Kamila Dulová.

Všetci turisti máme občas rovnaký problém. Naplánujeme úžasnú turistiku, kilometer po kilometri, kde prespať, čo jesť, kde si nabrať vodu. Všetko preto, aby naši súputníci boli spokojní a šťastní. Veď predsa im chceme ukázať to čaro! Po dlhom plánovaní ich oslovíme a potom to príde. Jeden už nemá dovolenku, ďalší má iné plány. Ten posledný chudáčik je príliš unavený zo života a tak radšej zostane doma pred telkou.

Niektorých to odradí, že sami nepôjdu, veď je to divné. Ale niekto to aj napriek tomu skúsi. A dobre mu tak! Je to veľmi obohacujúci zážitok. Ten pokoj, pocit zadosťučinenia a odvahy a k tomu stále prítomný adrenalín v tele z toho, že som odkázaná len sama na seba. 

Nie je to úplne najjednoduchšia vec, byť sama so sebou v lese

Neviem presne, čo chodí v hlave chlapovi pri turistike, keď je sám, ale viem, čo tam má žena. Alebo skôr, čo mne osobne chodí hlavou, keď sa na kopce vyberiem sama.

Pred každým odchodom na túru si s malou dušičkou balím batoh. V tom akte sa skrýva všetko. Rešpekt, pokora, zvedavosť a stále tvrdím, že aj odvaha. Nie je to úplne najjednoduchšia vec, byť sama so sebou v lese, so svojimi myšlienkami a jemnou paranojou. Je to o presviedčaní, trošku o boji v hlave. Ak by som však stále čakala na niekoho, či už pri túre, alebo v živote, nikdy by som nezažila dychberúce východy a západy slnka, či hmlisté, tajomné rána. Také klišé…   

Malé bitky samých so sebou

Väčšinou vyrážam na túry vlakom alebo autobusom. Vytvára mi to dostatočné množstvo času rozmýšľať nad tým, prečo sa zas sama trepem do lesa, či hory. Kde sú všetci moji turistickí kamoši teraz? Pamätám si, keď som takto sedela v autobuse do Zlatých Moraviec na začiatok Rudnej Magistrály. Nebolo to nič iné len ohromné prívaly protichodných pocitov. Raz som cítila teplo rozlievajúce sa v tele od šťastia, že to idem naozaj spraviť. O pár sekúnd na to, mi zovrelo žalúdok a oblial ma studený pot, či som sa zbláznila. Sú to také malé bitky samých so sebou!

Niekedy vykročím na turistický chodník na mieste, kde sa veľa turistov nenachádza. Medzi mnou a prírodou je teda len ticho rozlievajúce sa naokolo. 

A nebojíš sa zvierat takto sama?

Ľudia sa často pýtajú, či sa nebojím medveďov alebo iných zvierat. Áno. Samozrejme, že mám pred medveďmi rešpekt. Nechcela by som ho stretnúť zoči voči. Práve preto mám v repertoári veľa pesničiek, ktoré si nahlas spievam, keď kráčam lesom. Rolničky ja osobne nenosím. Po čase mi z nich praskajú nervy. Môj vlastný hlas ma ukľudňuje viac. Napríklad za Poľanou, na salaši Obrubovanec, kde som počas Rudnej Magistrály trávila noc, som samú seba tak vystresovala, kvôli praskaniu, ktoré som počula z neďalekého lesíka, že som musela vyjsť pred chajdu, sadnúť si na lavičku a nahlas si čítať knihu. Síce bola o živote za polárnym kruhom a s podrobným opisom ako ľudí v minulom storočí žrali polárne medvede ako keby sa nechumelilo, ale účel splnila.

Verím, že podstata každého je dobrá, ale…

Potom je tu druhá vec a to, keď sa ocitnem na nejakej útulni alebo chate sama, ale pritom s niekým. Narážam na chlapov. Verím, že podstata každého je dobrá, ale tiež mám niekedy obavy, keď sú okolo chlapi a ja sama žena. Je to asi prirodzené, aspoň pre mňa. Mala som už totiž nepríjemný zážitok počas jednej túry s pánom, ktorý sa uspokojoval v blízkosti málo navštevovaného turistického chodníka. Pre ženu to je celkom facka. Možno preto tie neisté pocity. Mali by sme byť obozretné! Stále však nemám pocit, žeby ma to odradilo od objavovania krásy hôr a lesov.

Sama na miestach, ktoré nie sú Pánu Bohu úplne za chrbtom

Keď chodím na túry sama, vyberám si väčšinou miesta, ktoré nie sú Pánu Bohu úplne za chrbtom (okrem tej Rudnej Magistrály, to bol extrém). Naposledy som bola na túre vo Vysokých Tatrách. Ako jedno z najkrajších miest na Slovensku totiž považujem Chatu pri Zelenom plese a preto sa tam veľmi rada vraciam. Radšej však v zime, lebo počas letných mesiacoch praská vo švíkoch. Tam to je už o niečom inom. Míňam ľudí, z ktorých niektorí do horského prostredia vyslovene partia, iní prišli na návštevu a niektorých by som rovno poslala odkiaľ prišli. Na takých miestach sa aj častejšie niekto prihovorí. Radšej však sedím ďalej od ruchu a pozorujem vrchy, pleso, vtáctvo, ľudí hmýriacich sa okolo a tlačiacich legendárnu parenú buchtu do hláv. Mám to rada, len tak nasávať daný moment.

Offline mapy sú povinnou výbavou

Veľakrát som sa aj stratila. Niekedy som išla po zlom chodníku len pár metrov, inokedy pár minút a niekedy som úplne zliezla z chodníka. Samozrejme nie naschvál a preto mám stiahnuté offline mapy.cz. Zoznámila som sa s nimi na Ceste Hrdinov SNP a dodnes ich používam. Nič lepšie som ešte nenašla. Niekedy však ani tie nepomôžu a vtedy si treba zachovať chladnú hlavu a rozvahu. Stalo sa mi, že som sa stratila tak, že vyše hodiny som blúdila po skalách, bez živej duše okolo mňa a nebolo mi všetko jedno. Preto si teraz dávam obzvlášť pozor, aby som nezišla z turistického chodníka. Máme perfektnú sieť značenia, ktoré nám iné štáty môžu závidieť, a preto majme oči poriadne otvorené.

Nečakaj na nikoho, vyraz sama!

Aj tak všetko toto rada podstupujem. Výstupy do kopcov, mokré tričká, pot kvapkajúci do očí, nadávajúci hlas v mojej hlave. Až po ten neopísateľný pocit, keď sa dostanem na kopec, alebo štít s výhľadom, ktorý je stále tak výnimočný. Alebo na krásny altánok, či čistinku v strede ničoho, kde vládne tak vzácny pokoj a ticho. Z Chaty pri Zelenom plese som sa vtedy vyštverala na Jahňací štít, na ktorom som bola prvýkrát. Dorazila som tam, keď sa už všetci turisti vracali dole. Bolo niečo pred 17:30. Hore som stála len ja. Hmla sa rozpínala na jednej strane a pomaly zapadajúce Slnko na druhej. Spev vetra a sem tam kriakot nejakého dravca. Ešte teraz mám z toho zimomriavky. A nebola by som to zažila, kebyže stále čakám na niekoho, kto príde so mnou.

Taký maličký tip na záver. Nikdy nezdieľam svoje negatívne zážitky z túr s mojou rodinou a kamarátmi. Je to pre ich vlastné dobro, aby kludne spávali, kým ja prekonávam samú seba a kŕmim svoju dušu radosťami z túr.

Tento blog pre vás napísala naša bloggerka Kamila Dulová. Pridaj sa aj ty k #hikemates bloggerom a podeľ sa o svoje zážitky, inšpiruj ostatných svojim príbehom! Stačí, ak pošleš email s tvojou predstavou na zuzka@hikemates.com. Tešíme sa na tvoje príbehy.

Redakcia Hikemates

Pripravujeme pre vás tie najlepšie články o prírode, vybavení a tipoch na výlety.

One Comment

  1. Juraj Letko Reagovať

    Viem o čom píšeš, aj keď teda som muž. Pekné je byť s niekým, ale tiež radšej šlapem sám. Podľa mňa je to taká očista, s nikým sa nerozprávaš ideš si podľa seba, nikomu sa neprispôsobuješ si sám sebou. A môžeš rozmýšľať a rozmýšľať 😉. Tento rok som to poprvý krát skúsil a je to pravé dobrodružstvo… vrelo doporučujem 👍

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *