Barrhorns je dvojvrchol vo Švajčiarsku v kantóne Valais (Wallis), ktorý je súčasťou Penninských Álp. Je tvorený z vrcholu Üssers Barrhorn, ktorý leží v nadmorskej výške 3 610 m a približne 750 m južne vzdialeného vrcholu Inners Barrhorn vo výške 3 583 m.n.m.
Üssers Barrhorn je považovaný za najvyšší turisticky prístupný vrchol Švajčiarska. Niekde sa píše, že dokonca aj Európy, ale nevedela som si túto informáciu overiť na 100%. Turisticky prístupný znamená, že naň vedie oficiálne značený chodník. Na jeho zdolanie nepotrebuješ žiadne lano, turistické mačky ani iné špeci vybavenie. Samozrejme sú to Alpy, kde sa počasie môže z minúty na minútu zmeniť a mať v batohu aspoň turistické retiazky nie je nikdy na zahodenie.
Na vrchol vedú dve cesty
Ak by som však mala byť presná na tento vrchol vedú dve prístupové cesty. Jedna, vyššie spomínaná, cez mestečko Gruben a chatu Turtmann a druhá z mesta St. Niklaus a chatu Topali. Druhá trasa si vyžaduje ľadovcovú výstroj, keďže na jednom úseku musíš vkročiť na ľadovec Schölliglacier a pokračovať cez ferratu, čiže je potrebný aj ferratový set.
Ja ti však poviem o prvej možnosti, bez extra vybavenia, ktorú som toto leto absolvovala a ktorú ti odporúčam všetkými desiatimi, ak sa raz ocitneš vo Švajčiarsku.
Všetko sa začína v doline
Túru začínam v nenápadnom meste Turtmann na vlakovej stanici. V doline Turtmanntal, vo vedľajšej doline sa nachádza známe mesto Zermatt, je teplo, okolie vyzerá ako taká zmenšenina suchej Kalifornie. Nič nenasvedčuje tomu, že sa o niekoľko minúť budem kochať výhľadom na ľadovec. Z vlakovky sa po pol hodine kráčania dostávam k stanici malej lanovky, ktorá ma vyvezie do ďalšej prestupovej destinácie Oberems.
Po výstupe z lanovky čaká pred vchodom minibus, ktorý rozváža turistov buď do mesta Gruben alebo ďalej na parkovisko Turtmanntal. Minibus chodí len párkrát do dňa. Mňa stojí jedna cesta lanovky a jazda minibus, z ktorého som vystupovala na zastávke Gruben, 12 CHF. Rozhodnutie vystúpiť trochu skôr mi ušetrí peniaze, ale aj pohladí dušu krásnou, nenáročnou 8 km dlhou túrou s prevýšením len niečo cez 700 m na chatu Turtmann.
Krásna príroda všade, kde sa pozriem
Túra začína na pastvinách, prekračovaním ohrád a kravských hovien pozdĺž rieky Turtmänna. Po asi 3 km sa dostávam na konečné parkovisko minibusu, kde sa rozhodujem pre trasu okolo jazier tvorených stekajúcou vodou z ľadovca Turtmannglacier. Zahýnam do lesa a zahájim stúpanie. Asi po kilometri a vyjdení z lesa na mňa z diaľky vykuká krásavec Turtmannglacier. Ďalej ma chodník vedie bližšie k ľadovcu. Rozhliadam sa po okolí a neviem sa vynadívať. Na trase nikoho nevidím, len sem tam započujem bliakať ovce. Taká idylka.
Pri ďalšom rázcesníku sa rozprestierajú dve krásne jazerá nádhernej tyrkysovej farby. Nedá mi a na pár minút si sadám a kochám sa. Následne ma čaká ešte jedno mierne stúpanie už priamo k chate.
Cabane de Tourtemagne 2 519 m.n.m.
Chata Turtmann je krásna. Leží v nadmorskej výške 2 519 m. Taká nenápadná, ale ubytovanie dokáže poskytnúť vyše 75 turistom, ak si dobre pamätám. Rezervovala som si ju na ich oficiálnej stránke asi mesiac pred mojou návštevou. Hneď po príchode sa idem ubytovať. Ostávam tu dve noci, keďže zajtra chcem vystúpiť na vrchol Barrhorn a logistika mojej cesty späť do reality je ťažšie zvládnuteľná, ak sa človek nechce ponáhľať.
Na chate hovoria plynule anglicky, nemecky a neskôr zisťujem, že aj francúzsky. Vďaka Alpenverein poisteniu a karte ma noc vyjde prekvapivých 70 CHF miesto očakávaných 83 CHF, čo ma poteší. Jedna baba z personálu chaty ma postupne oboznamuje s “pravidlami” chaty.
Tak trochu ináč to tu majú
Chatový režim je tam trošku iný ako sme zvyknutí na Slovensku. Po príchode na chatu ma personál pošle prezuť do crossiek. Ukážu mi, kde nájdem sušiareň, toalety a svoju posteľ v izbe, v ktorej so mnou spí ďalších 12 turistov. Raňajky a vegetariánsku večeru, ktorú som si pri rezervácii nahlásila, som mala v cene ubytovania. Obe jedlá sa podávajú v spoločnej jedálni, kde personál chaty pripraví na stôl menovky a teda zasadací poriadok. To sa mi hneď zapáči, lebo partie nechá pokope, ale samotárov spojí a sme tak trochu nútení spolu komunikovať. Pre mňa to znamená sadnúť si k cudzím ľuďom pred večerou a odchádzať od stola s novými známosťami, pohľadmi na život, motiváciou, krásnymi príbehmi.
Raňajky si môžeš vybrať v dvoch časoch a to o 5:00 alebo 7:00, čo oceňujem, keďže ja osobne vyrážam za dobrodružstvom radšej skôr. Počas raňajok je pred chatou obrovská bandaska s horúcim sladkým čajom pre turistov.
Večere sú až prekvapivo bohaté. V cene je štvorchodová večera – polievka, šalát, hlavné jedno a dezert. Musím spomenúť, že chata je zásobovaná pomocou malého výťahu, takže majú viac menej pravidelnú dodávku čerstvej zeleniny a potrebných surovín.
Výstup na Üssers Barrhorn 3 610 m.n.m.
Nadišiel deň výstupu. Možno to budem trochu prežívať, ale pre mňa bol tento vrchol zatiaľ najvyššie položené miesto, na ktorom som stála a teda obrovský zážitok.
Ráno budíček o 4:45, obliecť, hygiena a o 5:00 raňajky. Klasika džem, chlieb, nejaký syr (veď som vo Švajčiarsku), jogurty. Najem sa, naplním fľašu teplým čajom a vydám sa na cestu.
Skôr ako ja, vyrazí len jeden chalan. Celkom dobre mi to padne, že niekto kráča predo mnou. Moje prvé kroky na trase sú sprevádzané prieždením. Krásna hra pastelových farieb nad ľadovcom, drsnými horami vo mne vyvoláva vzrušenie aj rešpekt. Trail sa ťahá po červenej, všade sú kvetinky a zeleň, ale aj pár snehových polí zvládnuteľných bez retiazok.
Pomocné reťaze na ceste
Následne pokračujem po exponovanejšom teréne, strmej suti, hore roklinkou, ktorej časť je fixovaná lanami po ľavej strane. Popravde tie laná tam nie sú veľmi potrebné. Myslím, že naše Rysy sú exponovanejšie ako tento úsek zvládnuteľný aj bez nich.
Vyššie ma červená značka vedie po kamenistom, ale ľahkom teréne. Kráča sa mi fajn, stále v miernom stúpaní. Cestou hore je na výber mnoho chodníčkov. Jeden by mal byť hlavný vyšľapaný, ale v podstate nasledovaním kamenných mužíkov sa dá dostať hore viacerými trasami.
Posledná časť výstupu
Potom sa cesta stáča mierne doľava rovno na hlavný vrchol, alebo pokračuje do sedla, z ktorého sa dá vybočiť na nižší vrchol. Ja si vyberám ten hlavný, vyšší vrchol. Stále kráčam po suti, obzvlášť si dávam pozor na miestach vlhkých od tečúcich prameňov, pretože tie sú, kde tu ešte zľadovatelé. Nemám však pocit, že by to bolo náročné. Párkrát sa šmyknem, ale to je u mňa bežné, nepripisujem to terénu.
Výhľady naokolo sú dychberúce. Po pravej strane si len tak leží ľadovec Bruneggglacier a nad ním sa hrdo týčia štvortisícovky ako Bishorn, či Weisshorn. Po ľavej ruke mám krásne výhľady na celú dolinu, ktorou som sa sem deň predtým dostala.
Stojím tam sama!
Na vrchol Barrhornu dorazím pred 9:00 Cesta hore mi teda trvala niečo okolo 3 hodín. Stojím tam úplne sama! Vo výške 3 610 m.n.m.! Sama medzi tými vysokými horami. Dokonalý zážitok. Slnko svieti, je skoro bezvetrie, teplota niečo tesne nad nulou. Vyberám si keks a pozerám všadetade. Ani ti neviem úplne opísať ten pocit, ale je to niečo medzi spokojnosťou, radosťou, vzrušením, strachom, pokorou.
Po asi 20 minútach samoty sa ku mne pridáva jeden starší pán, zapáli si cigu, sadne si pod kríž a chilluje. Hovorí na mňa francúzsky, ja na neho anglicky a aj keď si nerozumieme rečovo, vidím na ňom, že máme z toho miesta rovnaké pocity.
Neskôr sa k nám pridajú ešte dvaja páni. Veľmi ma poteší, že jeden z nich to tu pozná a menovite mi ukazuje na aké vrcholy sa pozerám. Čo to som si našla aj cez mapy.cz, ale on je veľmi exaktný. Vidím pohorie Monte Rosa s najvyšším vrcholom Švajčiarska Dufourspitze, tam Matterhorn a iné vrchy. Počúvam ho zo zatajeným dychom a dúfam, že sa mi nejaké hory vryjú do pamäte. Keď mi predá svoje vedomosti, vzdiali sa a vychutnáva si výhľad s kamarátom.
Hory ma obklopili, pohltili
Aj ja sa vzdialim od skupinky ľudí, sadnem si na batoh, tiskam do hlavy tentokrát sušené slivky, najväčšia lakocinka na horách, a rozhliadam sa. Tie hory nemajú konca kraja, sú všade okolo mňa. Som nimi pohltená, na chvíľu ich súčasťou. Nevidím žiadne mestá, okrem krkavcov, vetra, smiechu a jemných rozhovorov vo francúzštine v pozadí, nepočujem nič. Mám prázdnu hlavu. Zrazu ma netrápi život, samota, budúcnosť, ani minulosť. Je tu len tento moment. O tom sú hory. Hory sú láska. Čistia hlavu, občas ničia telo, upokojujú dušu, dodávajú energiu, učia ma spomaliť, byť prítomnou.
Rýchly zostup
Asi po hodine zostupujem späť do reality, avšak o pár “kíl” ľahšia. Hore nechávam všetky starosti, zlé myšlienky, neistoty.
Zostup je rýchly, mám len malý batoh a tak si cupkám s ľahkosťou, sem tam si nejaký úsek zbehnem. Na cestu späť si vyberám trail, ktorý smeruje k sedlu, ale nejdem až úplne k nemu. V určitom bode to strhnem kolmo dole.
Ja idem dole a dvaja turisti, s obrovskými batohmi ukrývajúcimi krídla na vzlet z kopca, sa šuchtajú smerom hore. Hike and fly! O pár desiatok minúť už pozerám ako mi nad hlavami lietajú dve ľudské telá s krídlami. Slobodné, voľné! Vyzerá to krásne!
Dokonalý deň na horách!
Späť na chate som pred obedom. Dám si pivko, potom polievku a sadnem si na terasu pred chatou. Čítam si knihu, prehodím pár slov s turistami, ktorí sa okolo mňa melú. Sem tam sa pristihnem ako zamyslene pozerám na ľadovec predo mnou. Tomuto hovorím ozaj dokonalý deň na horách!
Super Kamkam krasne napisane az mam pocit ze som tam bola tiež