Hrebeňovka Nízkych Tatier…
Táto trasa ma vždy fascinovala…Rada sledujem ľudí, ktorí sa vyberú na toto niekoľkodňové dobrodružstvo. Je to dokonca jeden z úsekov Cesty hrdinov SNP, takzvanej SNPčky. Ja som túto hrebeňovku zatiaľ nedala celú naraz. Určite sa chystám 🙂 V tomto článku, už podľa nadpisu, Vás so sebou vezmem na časť tejto krásnej hrebeňovky. Hlavným cieľom môjho malého dobrodružstva bol najvyšší vrch Nízlych Tatier – Ďumbier.
Ach, tá Jasná…
Priznávam. V Jasnej som bola prvý krát v živote. Nelyžujem, newellnessujem sa…tieto vysoko komerčné miesta ma desia. Ja som svoju turistiku plánovala počas pracovného týždňa a v dobe, keď nefungovali lanovky na Chopok. Mali revíziu. Verila som, že to tam nebude preplnené ľudmi…A nebolo 🙂
Horsa na Chopok
Začala som výstup na autobusovej zastávke v Jasnej. Odtiaľ som sa vybrala smerom k lanovkám a neviem, či to bola moja chyba, no nevedela som sa zorientovať. Značenie nebolo veľmi prehľadné…Dávajte si na to pozor, nebuďte ako ja. Tak som sa vybrala po svahu smerom hore. Veď Chopok je hore a vedú na neho svahy. 😂 Logicky Miška.
Konečne som narazila aj na tabuľky s nápisom Chopok a časový úsek, v ktorom by som na neho mala doraziť.
Takto. Čo k výstupu na Chopok dodať. Budem úprimná, nebavilo ma to. Strmák do svahu, vo viacerých úsekoch nespevnený terén plný kameňov. Celú cestu ma sprevádzal nádherný zvuk motorových píl z doliny 🙂 Čím vyššie som bola, tým viac ma bolelo srdce pri pohľade na vyrúbanú Demänovskú dolinu…
Cestou som míňala „stanovištia“ resp. stanice lanoviek. Na fotke je Luková s výhľadom na Veľký Choč. Zaujimavé to začalo byť až tesne pod vrcholom Chopka.
Chopok 2024 m.n.m.
Po cca 2 a pol hodine ( neviem, kde došli na ten čas na tabuľkách 😂 ) prichádzam k Rotunde na Chopku. Pocit skvelý. Mám túto nezáživnú časť túry za sebou.
Keďže bolo dosť veterno, zašla som si na chatu pod Chopkom na horúci čaj, dať si malú prestávku. Na chate nik nebol. Celkovo ľudí v ten deň nebolo nikde veľa. Bolo to skvelé, mať hory „pre seba“.
Chata je krásna, moderná. Nie je to taká tá typická, vysokohorská chata z dreva, kde počuť praskajúce drevo v krbe a cítiť smrad zo spoteného oblečenia a topánok nocľažníkov 😂 ( to ja inak milujem proste ) .Dá sa v nej tiež ubytovať.
Hrebeňovka – smer Chata M.R.Štefánika
Po pár minútach strávených na chate pri skvelom chatárskom čaji som sa vybrala na hlavný hrebeň Nízkych Tatier, kde budem nasledovať červenú značku smerom doľava od chaty, približne dve hodiny až do cieľa.
Cieľ na tento deň bol jasný – Štefánička.
Výstup na Chopok som začínala o druhej poobede, počasie na večer hlásili extrémne veterné a oblačné. Rozhodla som sa, že Ďumbier dám až ráno, po ceste zo Stefáničky naspäť do Jasnej. Rozhodnutie to bolo dobré, ako sa neskôr ukázalo.
Výhľady a scenérie, ktorými ma obdarili Nízke Tatry brali dych. Uznajte sami. Jesenná príroda, široko ďaľeko žiaden človek, oblaky plávajúce cez kopce…Bolo to úžasné divadlo.
Na hrebeni sa mi prudko dvihla morálka a z pre mňa nezáživného výstupu na Chopok sa stala jedna jesenná rozprávka.
Kráčala som si pomalým krokom a nasávala atmosféru. Jediná vec, ktorá ma občas prudko vtrhla naspäť do reality bol silný, nárazový vietor. Dulo fakt statočne.
Celou cestou po hrebeni sa striedalo mlieko a jasná obloha. Raz som nevidela okolo seba nič a pár sekúnd na to sa kopce znova ukázali v plnej paráde.
Demänovské sedlo 1756 m.n.m.
Po približne 40 minútach chôdze sa ocitám v Demänovskom sedle.
Dozvedám sa, že do Krúpového sedla pod Ďumbierom je to ešte pol hodina a na chatu M.R.Štefánika 1:15hod. Čas západu slnka sa blíži. Pridávam mierne do kroku, nech nemusím na chatu docupkať po tme.
Čo krok, to sa z občasnej oblačnosti stávalo husté mlieko, ktoré sa ani pod silou vetra nerozbíjalo. Do Krúpového sedla som dorazila bez výhľadov okolo seba. Už nebolo vidno nič, len chodník predo mnou.
Krúpové sedlo 1915 m.n.m.
Krúpové sedlo sa nachádza pod Ďumbierom, približne pol hodiny šlapania. Na Štefáničku to bolo ešte 40 minút chôdze hrebeňom.
Tu som prvý krát za celú túru stretla ľudí. Zchádzali z Ďumbiera. Po letmom rozhovore som sa dozvedela, že hore nenormálne fúka a nevidno široko – ďaľeko nič. Povedala som si, že plán ísť rovno na chatu a Ďumbier nechať na ráno bol najlepším riešením. Za každú cenu ísť hore, nemať výhľad, nechať do seba šľahať vietor a dole na chatu ísť už po tme…Nie, ďakujem.
Z Krúpového sedla na Štefáničku
Tak som teda vyrazila za ľudmi, ktorí šli tak isto ako aj ja, na Štefáničku. Cesta trvala približne 40 minút. Celý čas to bola v podstate cesta dolu hrebeňom.
Kde-tu sa počas cesty ukázalo okolie. Už sa pomaly začalo stmievať, takže nastalo jemné šero. Aj takéto počasie má svoje čaro.
Občas som šla kosodrevinou, na to kamennou suťou. Fakt by som tade nechcela ísť sama, po tme. Kamene sa dosť hýbali.
Chata M.R.Štefánika 1740 m.n.m.
Je to tu! Môj cieľ dnešného dňa je na dosah. Dorazila som akurát pred zotmením. Mierne sklamanie pre mňa bolo, že chata bola obklopená hmlou. Z fotiek, ktoré som videla na internete sú výhľady spoločne s chatou dokonalé. Bohužiaľ, mne sa tento pohľad nenaskytol ani večer, ani ráno.
Tešila som sa na teplú polievku a famózny čaj, ktorý na vysokohorských chatách vždy býva.
Ubytovanie na chate
Po príchode som sa šla, samozrejme rovno ubytovať. Prencovanie som riešila týždeň dopredu cez email. Vďaka členstvu v Hikemates som mala na chate zľavu na ubytovanie a raňajky v cene. Za mňa skvelý deal 🙂 Jedna noc s raňajkami ma vyšla na 21€. Keď nie ste členom žiadneho klubu, tak Vás to výjde približne raz toľko.
Milá slečna ma zobrala, ukázala mi, kde je sušiareň oblečenia a topánok, vysvetlila mi ako to u nich chodí. Zobrala ma na izbu, kde som bola spolu s dvoma nemkami a jednou češkou. Izby majú rozdelené na ženské a mužské. Po sprche som šla na večeru. Dala som si fazuľovú polievku a čaj. Poviem Vám, dobre to padlo 🙂
S nemkami som si moc nepokecala. Zato s českou kolegyňou áno. Prekecali sme asi dve hodiny. Šla úplne sama celú hrebeňovku od Donovalov. Klobúk dole. Bola fakt super a zhodli sme sa, že na spoločnej túre by nám bolo veselo.
Sledovali sme spolu predpoveď počasia na noc a nasledujúci deň. V noci malo fúkať a pršať, ďaľší deň od obeda tiež. Nadšené sme neboli. Ja som sa modlila, nech mi aspoň ráno ten Ďumbier dopadne dobre.
Ani neviem, ako som zaspala. Ráno sme všetky vstali skoro. O siedmej sme šli na raňajky a keď som pozerala von oknom na hnusné, pochmúrne počasie s vetrom vyvalenou lavičkou pred chatou, tak moja nálada klesala hlboko…a rýchlo. Ale dobré raňajky to zachránili. Jedlo vždy pomôže morálke 😁
Z chaty na Ďumbier
Opúšťala som chatu pred ôsmou hodinou ráno. Rozlúčila som sa s českou kolegyňou, popriala jej šťastné kilometre do úspešného konca hrebeňovky a vyrazila som na Ďumbier.
Celou cestou do Krúpového sedla bola hmla. Bola som celkom frustrovaná. Snáď ma hory nesklamú a na Ďumbieri sa vyjasní. Nikdy som na najvyššom vrchu Nízlych Tatier nebola. Bola to moja premiéra a nehorázne som sa naň tešila. Ako aj deň predtým, aj teraz som bola na chodníku sama. Nestretla som ani dušu.
Žula pod nohami bola mokrá, takže v noci zrejme fakt pršalo. Aj kosodrevina, do ktorej som sa na úzkych chodníkoch občas vytrela, na mne vždy zanechala vodu.
Po asi 45 minútach som dovŕšila Krúpové sedlo a bez rozmýšlania som to stočila na trasu – Ďumbier. Výhľady počas výstupu sa nekonali. Videla som len priamo pred seba. Pokorne, pokojne som si razila svoju cestu hmlou,čím som bola vyššie, tak do mňa narážal dosť silný vietor. Nebolo to vôbec príjemné ani čarovné. Keď predo mnou prebehol cez chodník kamzík, z ktorého som videla len obrys, skoro som dostala infarkt. Vedela som ale, že som blízko…
Ďumbier, najvyšší vrch Nízkych Tatier
Som tam !!! 🙂 Ďumbier – 2046 m.n.m.
Moment, keď som v hmle zbadala dvojkríž bol úžasný. Bola som na Ďumbieri, bola som na ňom úplne sama. Celý majestátny, najvyšší bod Nízkych Tatier bol iba „môj“ a pre mňa. Bol to skvelý pocit. Až na ten prudký nárazový vietor, ktorý bol fakt šialený. Sadla som si, vybrala som si plechovku kávy, rozdýchavala som cestu a čakala na nejaký svetlý okamih.
Verila som, že keď sa slnko prebojuje von a oblaky sa stratia, ja uvidím ten dychberúci výhľad. Oplatilo sa veriť…
Hoci tieto „okná“ trvali len pár sekúnd, bolo to neuveriteľné. Mať pod sebou oblaky. Nebo.
Na svojom Instagrame @na_ture_s_rysavou mám k tejto, aj ku každej inej túre videá, ktoré si môžete pozrieť 🙂 Dokreslia atmosféru tohto článku aj túry.
Na vrchole som sa zdržala 40 minút. Viac to nešlo. Vietor bol ľadový a bola mi nehorázna zima. Rozlúčila som sa s vrcholom a začala zostup naspäť do Krúpového sedla a z neho na Chopok.
Tak, ako som sem prišla, tak isto sa vraciam späť do Jasnej. Počas cesty naspäť sa oblačnosť úplne stratila a mne sa odkryl pohľad na celý hrebeň. Deň predtým som v tomto úseku nič nevidela. Ráno bolo ku mne zhovievavejšie 🙂
OCHkala som celú cestu, zase. Veď uznajte sami.
Na Chopok som došla cca po hodine a pol z Ďumbiera. Bol čas obeda. Znova som navštívila chatu pod Chopkom a tento krát som okúsila aj ich kuchyňu. Dala som si kapustnicu a čaj. S pokojom na srdci a zážitkami z pred pár chvíľ, som sa potom pustila na strastiplnú cestu dolu Chopkom, do Jasnej.
Z Chopku do Jasnej
Plná zážitkov a nádherných scenérií, ktorými ma Nízke Tatry tieto dva dni obdarili som si spokojne cupitala hrozným terénom zjazdoviek. Smer Jasná a autobusová zastávka.
Samozrejme som zmeškala bus do Mikuláša, takže som hodinu čakala na ďaľší. Do toho meškali aj vlaky z Mikuláša do Popradu, ale to sa už nejdeme rozčuľovať nad železnicami 😂 Nepokazíme si krásny zážitok.
Ďakujem Nízke Tatry, boli ste DOKONALÉ.
Snáď sa Vám páčila moja jesenná výprava a možno Vás inšpiruje zájsť si na Ďumbier, či Štefáničku. Oplatí sa to.
A čo vy ? Máte už za sebou hrebeňovku Nízkych Tatier ? Či, ako ja, len jej časti ? Nechajte kometár, budem rada 🙂
Pridaj komentár