Tento blog pre vás napísala naša bloggerka Petra Ďurišová. Pridaj sa aj ty k #hikemates bloggerom a podeľ sa o svoje zážitky, inšpiruj ostatných svojim príbehom! Stačí, ak pošleš email s tvojou predstavou na zuzka@hikemates.com. Tešíme sa na tvoje príbehy.
Pomalými krokmi von z komfortnej zóny
Stále viac a viac ma to baví. Vystupovať zo svojej komfortnej zóny a prekonávať samú seba. Všetko sa začína myšlienkou, pokračuje maličkými krokmi a pokračuje stále väčšími pokusmi. Niekoľko rokov dozadu, som sa bála miestnosti s pavučinou, do lesa by som sama nešla ani za svet a o latrínach a pobytoch v chatách niekde v pustatine ani nehovorím. Ale ako sa hovorí, život na intráku Ťa naučí a časy, keď zostaneš na všetko v živote úplne sám, to ešte viac. Pretože, byť sám so sebou, najmä v ťažkých podmienkach, to je to najviac, čo si môžeš darovať.
Dobrodružstvo z útulne
Teraz, keď píšem tento blog zatiaľ len do poznámky v mobile, ležím v spacáku o piatej ráno v studenej neobývanej útulni v Západných Tatrách. Nie je tu absolútne žiadny signál a jediné čo počujem, je, ako sa každú chvíľu okolo tejto útulne potuluje nejaké zvieratko. Prvé dva-tri razy mi naozaj nebolo všetko jedno. To stádo jeleňov a sŕn, čo nám v noci prebehlo okolo útulne a nejaké zviera, čo nám párkrát buchlo do dverí, ma fakt zobudilo a odvtedy ani ja nespím. Cesta sem hore na útulňu bola tiež celkom strašidelná. Dve baby, samé, po tme, v doline, kde ani jedna z nás nikdy predtým nebola…
Fascinujúci adrenalín
Ale, stalo sa Vám to už? Že ste a niečoho fakt dosť báli, ale zároveň Vás to fascinovalo? Práve teraz tu počúvam všetky tie zvuky naokolo a domýšľam si, čo to tam vonku asi môže byť. Kedysi by som kričala od strachu, teraz si hovorím, prosím, ešte raz, prídi ešte raz, chcem to znova počuť. Fascinuje ma tento adrenalín. Priznám sa, dvere na útulni sme skontrolovali dvakrát a cestou hore po tme, sme si na odvahu aj „uliali“ a robili nenormálny hluk. No, nestretli sme živej duše, bohužiaľ žiadneho človeka a našťastie ani žiadne zvieratko. Ani na útulni nás nikto nečakal, takže sme boli na všetko samé, ale tak ako zatiaľ vždy, zvládli sme to.
Strach je len v hlave
Samozrejme, že aj teraz cítim strach, ale každým zvukom je menší a menší. Možno je to aj tým, že je tu so mnou kamarátka Simonka, ktorá sa tu fakt všetkého bojí a celú noc nespí. Takže to cítim tak, že práve teraz, musím byť ja tá staršia, zodpovednejšia a tá, ktorej môže veriť, že sa nám naozaj nič nestane a že ju ochránim. Takže teraz som tu pre nás obe, na to všetko vlastne sama. A vôbec tomu nerozumiem, ale užívam si to. Ale, presne toto sú tie chvíle v živote, keď je človek úplne sám, niekde uprostred ničoho, odkázaný len na seba. Vtedy sa najlepšie dokáže ponoriť do seba, do svojho vnútra a práve tam môže objaviť niečo nové, nepoznané, fascinujúce. V takýchto chvíľach človek rozmýšľa úplne inak, než, keď má všetko na dosah a nič mu nehrozí. Mne táto noc priniesla veľa. Teda nielen táto noc, ale aj rôzne iné chvíle a doterajšie vystúpenia zo svojej komfortnej zóny. Vtedy som dostala najviac nápadov, ktoré túžim stále viac a viac zrealizovať. Ale keďže ani stihnúť sa nedá úplne všetko, nestresujem sa. Pretože, čo sa nepodarí v tomto živote, určite sa stane v tom budúcom. Verím tomu, že duša zostáva, len zmení telo, do ktorého vstúpi. A potom je to už len na tom človeku, na akú cestu sa vydá a ako bude svoju dušu nasledovať.
Všímaj si a váž si všetky tie každodenné maličkosti, ktoré sú okolo Teba
A toto naše dobrodružstvo, mi zase pripomenulo to jedno. Ako si musíme vážiť maličkosti, ktoré máme na dosah a ako málo potrebujeme, aby sme prežili. Priala by som to Vám to všetkým. Ísť oproti svojmu strachu a pozrieť sa mu do očí. Lebo len vtedy si naozaj uvedomíte, že jediné čo v živote potrebujete, je môcť dýchať, mať strechu nad hlavou, mať prístup k jedlu a vode a nejaké to teplé oblečenie. Vtedy ste víťazi. A nie vtedy, keď sa porovnávate s ostatnými a závidíte im to, čo majú oni. A ak máte navyše to šťastie byť zdravý, vážte si to, ďakujte za to a starajte sa o to.
Hádanka na záver
A ako perličku na záver, mám pre Vás jednu otázku. Ako málo Vás stojí urobiť si alebo kúpiť si obyčajnú kávu? My sme ráno kvôli tomu museli zájsť na drevo, ktoré pritom vôbec nebolo suché, keďže už mrzlo. Potom to nejako rozpáliť, zohriať celú útulňu a nakoniec čakať, kým tá voda fakt zovrie. Pre vodu sme tentokrát ísť nemuseli, lebo sme mali ešte zásoby z večera, ale inak by sme si ju museli priniesť z neďalekého prameňa. Ale teda aby som bola úplne presná, zvládla to len kamarátka Simonka. Ja som sa o ten oheň snažila asi 20 minút, ale neúspešne. No ona to dala ako pani. Asi sa teraz pýtate, koľko mohla trvať príprava tej rannej kávy. Myslím si, že to s prehľadom prekročilo polhodinu, keď počítam aj svoje neúspešné pokusy o oheň, tak asi aj hodinu. Aké je to jednoduché, kúpiť si ju v kaviarni, však?
Tento blog pre vás napísala naša bloggerka Petra Ďurišová. Pridaj sa aj ty k #hikemates bloggerom a podeľ sa o svoje zážitky, inšpiruj ostatných svojim príbehom! Stačí, ak pošleš email s tvojou predstavou na zuzka@hikemates.com. Tešíme sa na tvoje príbehy.
Pridaj komentár