Pohorie Karpaty sa tiahne cez viaceré krajiny, a práve jeho najväčšia časť prechádza cez Rumunsko. My sme mali možnosť zažiť prvotnú ochutnávku a zoznámenie sa s rumunskými horami na severe, a musím povedať, že mi očarovali. Tak veľmi mi pripomenuli moje milované Západné Tatry, zároveň tu však dominuje stále neobjavená divoká príroda s minimom ľudí, všade množstvo pasúcich sa kráv či oviec, lúčnaté hrebene i krásne výhľady. Navyše v tejto časti cítiť menej civilizáciu a viac vôňu rumunskej dediny v jej tradičnej architektúre, kláštoroch či domácich babičiek v krojoch.
Zmena plánov
Ale poďme pekne od začiatku. Už dávnejšie máme predposledný augustový týždeň vybavených pár dní voľna v práci s tým, že pôjdeme pozrieť rakúske kopčeky. Ubytko však zajednané nemáme, a keď vidíme v predpovedi hlásené búrky, vietor a lejaky, hoci smutní, plánované Rakúsko rušíme (odkladáme na neurčito). Začíname hľadať iné možnosti a alternatívy, až sme si na mape vyhliadli Rumunsko, kde to s počasím vyzerá o dosť lepšie. Keďže máme len pár dní, volíme sever krajiny. V nedeľu večer bookujeme ubytko a v stredu v skorých ranných hodinách už cestujeme.
DEŇ PRVÝ
Rumunský Maramureș
O tom, že už samotná cesta je zážitok, nemusím ani hovoriť. Ideme pohraničnými oblasťami medzi Rumunskom a Ukrajinou, a prvé čo si všímam, je množstvo túlavých psov popri cestách, odstavných plochách či odpočívadlách. Zároveň ma však očarili dediny, ktorými prechádzame a celý vidiek, kde babičky chodia v krojoch, deduškovia v klobúkoch, pred domami predávajú lokálne domáce ovocie a zeleninu, všade vidieť kravky a ovečky, kone s vozmi na cestách, všade zavesené rumunské vlajky, či svadobné sprievody a vyzdobené dvory (naozaj mám pocit, že každý deň sme stretli minimálne 5 svadieb :D)
Rumunsko nás víta búrkou a lejakom. Kým však prichádzame do Borșe v historickom regióne Maramureș, kde nás čaká ubytko, vyčasí sa a je teplúčko. Ubytovaní sme v centre mesta, uprostred sídliska, s čím sme nie úplne rátali, ale bytík je krásny (Ak by ste chceli kontakt na hostiteľa Remusa, pokojne posuniem :)) s výhľadom na okolité kopce – na severe Marmarošské pohorie a na juhu pohorie Rodna. Poobede po príchode sa len motáme uličkami mestečka a robíme si nákup s desiatou na kopce nasledujúce dni. V pláne máme dve túry – vrch Gârgalău a Pietrosul, ktorý je najvyšší z vrcholov v pohodí Rodna. Pozeráme počasie, a aj na druhý deň na obed v predpovedi hlásia búrky. Pôvodne sme chceli ísť najskôr Pietrosul, ale vyhodnotíme, že si dáme radšej kvôli počasiu kratšiu túru na Gargalau, a keby aj nevýjdeme hore, nevadí. Rozhodovať bude počasie.
DEŇ DRUHÝ
Lanovka ako zážitok
Existuje viacero možností, ktoré si môžeme zvoliť ako východiskový bod pre túto túru. Buď zo sedla Príslop (Pasul Prislop) alebo z Complex turistic Borșa, odkiaľ je možné si úvodné prevýšenie uľahčiť lanovkou. My volíme druhý variant. Na internete v recenziách čítam, že majú pokazený terminál a nedá sa platiť kartou, preto zháňame ešte v Borși zmenáreň, čo sa nám podarí a úspešne sa presúvame na neplatené parkovisko v turistickom komplexe.
Prichádzame o deviatej, kedy sa otvára lanovka a je tu len minimum áut. Kartou je nakoniec platenie možné a obojsmerný lístok nás vyjde 40 leí (čo je asi 8eur) na osobu. Samotná jazda lanovkou je zážitok sám o sebe, nie som si istá, či prešla v poslednej dobe kontrolou bezpečnosti a zároveň nástup a výstup z nej zabezpečujú dvaja pracovníci, ktorí nás tam vyslovene hodia, zaklapnú zábradlie (pokojne s ním dostaneme po hlave) a potom pri výstupe schmatnú za ruky a ťahajú z nej 😀
Prvé výhľady
V každom prípade už z vrcholovej stanice lanovky sa nám naskytli krásne výhľady. Všade vládne pokoj, počuť len kravky a ovečky, inak nikde nikto. Aj pastierki haukovia si driemali na lúke, ale vyzerali priateľskejšie než tie potulné pri odpočívadlách. Pokračujeme po ceste k rázcestníku, kde si môžeme vybrať, či pokračujeme spodnou trasou k vodopádu vpravo (väčšina ľudí volí túto trasu, ako neskôr zistíme) alebo k vrchu Gârgalău vľavo do kopca, čo je náš dnešný cieľ. Značka píše 7 km a čas 2 hodiny, čo ale rozhodne bude viac, pri prevýšení asi 800m. Celú našu trasu si môžeš v mapách pozrieť tu. Stúpame teda po modrej značke, ktorá nie je vodorovná ako u nás, ale zvislá.
Parcul National Muntii Rodnei
Dostávame sa z lesa na lúky a prvé pohľady mi úplne pripomenuli Ohnište a bočné hrebene Nízkych Tatier. Pred tabuľou národného parku nachádzame odparkované autá. Čo sa nám potvrdilo počas nášho krátkeho spoznávania hôr v tejto lokalite, rumuni nemajú najmenší problém dostať sa autami čo najďalej a je jedno, či je to terénne auto alebo nie. Kráčame ďalej a stretávame vyššie pár turistov, ktorí na nás najskôr začnú rumunsky (zrejme typovo zapadáme :)), následne každý prepne do angličtiny, čo nás milo prekvapí. Prehodíme pár slov a pokračujeme ďalej. Vychutnávame si scenérie a krajinky podobné našim a dávame si vrámci občerstvovačky čučoriedky, ktoré lemujú chodník.
Stúpame k vrcholu
Okolo jazera len prechádzame, neschádzame k nemu, keďže sa čím skôr chceme dostať hore. Vrchol postupne striedavo zahaľujú oblaky a my dúfame, že predpovedané búrky nás nezastihnú. Všetko zatiaľ vyzerá okej. Dostávame sa na hrebeň, kde si dávame krátku pauzu pred finálnym stúpaním. Oblačnosť sa síce stále prevaľuje, ale o to viac je to celé magické. Ľudí stretávame minimum. Po prekonaní posledných výškových metrov vidíme vlajku, čo znamená, že sme na vrchole!
Vârful Gârgalău
Vrch Gârgalău (2158 mnm) je jedným z mnohých dvojtisícových vrcholov na hlavnom hrebeni pohoria Rodna v severnom Rumunsku. Z jeho vrcholu je fantastický výhľad na severnejšie sa rozkladajúce pohorie Maramureš a ďalej na Ukrajinu. Na ostatné svetové strany sú vidieť stovky rumunských vrcholov, ktoré máme možnosť pozorovať a užiť si ich, kým do pár minút prichádzajú mraky, hmla a zostáva čisté mlieko. Turisti, ktorí prišli po nás, už výhľady za odmenu nedostali. Spravia nám spoločnú fotku. Dáme si niečo pod zub, prezlečieme spotené tričká a poberieme sa dole, keďže v tej hmle ostalo dosť chladno.
O náhodných stretnutiach v horách
Cestou dole stretávame skvelú rodinku z Čiech s dvomi deťmi. Prehodíme pár slov, ponúkneme sa sladkým. Medzitým sa hore vyčasí, tak si idú užiť vrchol a my pokračujeme v klesaní. Prechádzame aj okolo útulne, zrejme bývalý salaš, kde kempuje už pár dní zopár domácich chalanov. Tiež spolu prehodíme pár slov a lúčime sa. Takmer pri jazere sa nám ešte prihovorí poľsko-česko-slovenský párik. Mám veľmi rada tieto náhodné stretnutia v horách, či už so slovenskými alebo „susednými“ turistami mimo našej krajiny. Ale celkovo musím povedať, že sme stretli len samých milých a skvelých turistov počas tejto našej dovolenky, a je jedno akej národnosti 🙂
Skratka o niečo dlhšia…
Nakoniec sa tak vyčasilo, že všetky poobedné strašenia dažďom a búrkami boli preč. Schádzame teda ešte k pliesku. Jasné, že v tej horúčave neodoláme a namáčame si aspoň nohy v jazere. Obďaleč na deke sa opaľuje starší manželský pár, a ďalší oberajú čučoriedky. Vôbec sa nám nechce ponáhľať, tak si líhame na trávu a oddychujeme. Po pol hodinke pokračujeme ďalej, pozdravíme ďalšie kravičky a vraciame sa späť. Dostávam super nápad, zokruhovať si trasu. Značenie vedie extrémne prudkým terénom k vodopádu Cascada Cailor (Konský vodopád) , ktorý by so výškou 90mmal byť najväčší v Rumunsku. Na fotkách vyzerá krásne a všade na mňa vyskakuje ako odporúčané miesto v tejto oblasti. Ehm, naše kolená jasali nadšením.
Cascada Cailor
Chvalabohu to prežijeme bez ujmy a rada by som napísala, že to stálo za to. Ale realita vyzerá tak, že aj napriek tomu, že sem prichádzame o pol piatej, k vodopádu sa dá ľahko dostať od lanovky po širokej ceste za pol hodinu a tak je tu extrémne množstvo (ne)turistov v šatách a sandálkach. My popri nich spotení a zničení po celodennej túre vyznievame komicky. Pokocháme sa, spravíme fotku a utekáme radšej späť k lanovke, kde je opäť jazda zážitkom. Celkovo táto nádherná túra mala asi 16km s prevýšením cez 800 metrov, a naozaj dokonalé výhľady. Po príchode na ubytko si dáme sprchu, večeru, rekapitulujeme dnešné zážitky a rozmýšľame, čo s ďalším dňom.
DEŇ TRETÍ
Všetky cesty vedú do kláštorov
Vstávame do krásneho slnečného rána. Teda, nie úplne skoro, včerajšia túra v kombinácií s teplom a slniečkom nám dala zabrať. Naraňajkujeme sa, a zhodneme sa, že predsa len skúsime dnes vrchol Pietrosul. A keby nevyjdeme úplne hore, užijeme si to aspoň po pleso na polceste. Skrátka nejdeme nič siliť a uvidíme. Samotná modrá značka už vedie z mestečka Borșa, avšak autom sa dá vyviesť až na neplatené parkovisko pri kláštore Schitul Borsa Pietroasa. Ušetríme si tým čas aj nejaké to stúpanie. Celú trasu v mapách si môžeš pozrieť tu. Mám pocit, že v Rumunsku je kláštor na „každom roku“ (Aspoň podľa značiek, ktoré sme aj pri cestách kade tade videli). Samozrejme nás na parkovisku vítajú haukovia. Jednému z nich dávame nezjedenú žemľu zo včera, a tak na začiatok trasy získavame adoptovaného psíka. Potom niekam zdrhne.
Úvodné stúpanie lesom
Vyrážame pomerne neskoro, na tak dlhú túru. Je už takmer pred desiatou a už teraz je extrémne horúco. Podľa značenia by mal výstup trvať 4 hodiny, no niekto prepísal čas na 5/6 hodín. Sme nejakí unavení, to teplo nepridáva, tak prvé metre (aj výškové) ideme veľmi pomaly. Nasledujeme modrú značku. V tomto momente naozaj neverím, že to dáme až hore. Prechádzame okolo kravičiek, pár turistov nás predbieha. Hovoríme si, že asi až tak neskoro asi nejdeme. Lesík je nádherný, sme vďační, že ideme aspoň časť cesty v tieni. Ale čo je smutná realita, to množstvo smetí a bordelu, ktoré sú všade. Celkovo popri trase tam obaly zo sladkostí, tam plechovka, tam vreckovky.. 🙁 A to aj napriek tabuľkám upozorňujúcim na to, že odpadky patria do koša.
Československá Tatra na rumunských cestách
Vstupujeme konečne na hranicu národného parku. Cesta, ktorou ideme v mapách vyzerala ako spevnená cesta, kadiaľ v pohode prejdú autá. Aj ja som si ju predstavovala ako nejakú fajnú lesnú cestu. V skutočnosti to boli kamene a sutina, spolu s nekonečným prísnym stúpaním a takmer žiadne výhľady. Dáva nám riadne zabrať, plus to teplo, žeby sa tričká dali žmýkať. Na polceste si robíme pauzu, našli sme miesto, kde sa dá ako tak zložiť. Dopĺňame cukor a vodu. O chvíľku počujeme nejaké divné zvuky, nejaké auto sa trepe zhora po tejto prudkej štrkovej kolmej ceste. Čakala som nejakých turistov, po včerajšej skúsenosti s tým, že niektorí tu ozaj sú schopní sa vyviesť aj na nemožné miesta. Nakoniec je to dodávka Tatry, ako sa neskôr ukázalo, s pracovníkmi meteostanice hore pri jazere. Ale aj tak klobúk dole, že fakt túto cestu na aute prešli.
Vytúžená budova meteostanice
Stúpame ďalej, studnička pri ceste nás veľmi poteší. Osviežujeme sa a konečne sa otvárajú prvé výhľady a vidíme aj kláštor, kde sme nechali auto. Nastúpaných máme asi 700 metrov a ešte nás minimálne raz toľko čaká. Ale aká som šťastná, keď sa konečne vynorí budova s červenou strechou, slúžiaca ako meteostanica. Oproti vidieť drevenú chatku, kde na poschodí sa dá prenocovať. Skamošíme sa s domácou mačkou a šteniatkami, a dávame si pauzu na obed a kocháme sa okolitými výhľadmi. S turistami, ktorí si tu tiež robia pauzu debatujeme.
Pleso a ďalšie serpentínové stúpanie
Akonáhle sa otvorili výhľady, podobné našim v Západných alebo Nízkych Tatrách, hneď sa mi šľape lepšie. Dokonca ani čas nie je taký zlý a máme v prípade núdze čelovky. Rozhodujeme sa, že ideme skúsiť vrchol. Prechádzame okolo plesa Lacul Lezer, dlhšie sa nezdržiavame, čakajú nás krásne serpentíny a stúpaníčko. Na moje prekvapenie to nie je až také zle, stúpame pomaly v teple vyššie a vyššie, čím ďalej sa odkrývajú krajšie výhľady. Ľudí hore ide stále dosť, niektorí už klesajú dole. Konečne sa dostávame na hrebeň a zdolávame posledné metre. Po necelých 5 hodinách a asi 1400m stúpania sme hore, a užívame si takmer nízkotatranské pohľadnice.
Vârful Pietrosul Rodnei
Vrch Pietrosul(2303 mnm) je najvyšším vrcholom v pohorí Rodna. Ponúka nádherný kruhový výhľad do všetkých strán, vidieť môžeme priľahlé vrcholy Piatra Albă a Rebra, hlboko v doline pod nami rozťahanú Borşu. Na vrchole takisto tróni malý murovaný domček, svojho času vraj nejaká meteorologická búdka. V súčasnosti si ho ľudia, bohužiaľ, pomýlili s odpadkovým košom…
Tým, že prichádzame relatívne neskoro, okolo tretej, kým si dáme niečo pod zub, oddychujeme, počasie praje, vrchol sa už vyprázdňuje. Zostáva s nami už len jedna rodinka, inak si vrchol môžeme užiť sami pre seba. Vôbec sa nám dole nechce, pretože sa nevieme vynadívať. Niečo pred štvrtou sa pomaly balíme a začíname schádzať tou istou trasou.
Zostup späť k autu
Kratšiu prestávku aj s ovlažením nôh si doprajeme pri jazere. Medzitým sa hore zatiahlo a prišli mraky. Dokonalo načasované. Cesta dole je zdĺhavá, nemá konca kraja, našťastie to zvládame a v poriadku prichádzame k autu. Cestou ešte stretávame dve väčšie partie, nabalené na ťažko, ktoré sa chystajú hore prespať. Je to oficiálne povolené, medzi meteostanicou a jazerom sa nachádza značka, povoľujúca kempovanie. Spokojní a zničení sedíme v aute a prepravíme sa k ubytku. Naozaj výživných 18km a 1400 metrov stúpania.
DEŇ ŠTVRTÝ
Rumunsko treba zažiť
Na Rumunsko je pár dní naozaj veľmi málo. Musím sa však priznať, že mi aj táto krátka ochutnávka stačila na to, aby som si ho zamilovala so všetkým, čo nám ponúklo. Určite sa čoskoro vrátime, viem si predstaviť nejakú viacdňovú túru v pohorí Fagaras či nakuknúť aj na známejšie miesta a hrady.
Ako bonus by som ešte pridala dve miesta v rumunskom Maramureši. Prvým z nich je kláštorný komplex Manastiera Barsana, kde je bezplatné parkovisko a takisto aj vstupné a rozhodne stojí za návštevu.
Druhým je Veselý cintorín v meste Săpânța, ktorý sme bohužiaľ nestihli, ale na fotkách vyzerajú farebné ručne maľované kríže veľmi krásne a preslávili tento cintorín.
A posledné miesto, ktoré stojí za zmienku sme stihli cestou domov a nachádza sa už v Maďarsku v Tokaji. Nad nádhernými vinicami nachádzajúca sa kaplnka sv. Terezie (Szent Teréz-Kápolna) z 18.storočia je ideálnym miestom na sledovanie západu slnka. A hoci to bolo úplne spontánne, rozhodne to bol krásny zážitok na záver nášho predĺženého víkendu.
Ak chceš vidieť viac fotiek a videí z Rumunska, či iné tipy na túry a výlety, budem rada ak ma budeš sledovať na mojom instagrame @radoska_z 🙂
Pridaj komentár