Sú to už dva týždne, čo sme pristáli na letisku v Bombaji. Značnú časť krajiny stále sužujú monzúny a tak nám skúsenejší cestovatelia poradili vydať sa na sever. V severnej časti Indie sa práve končí leto. Za dva mesiace napadne sneh, ktorý krajinu Himalájí na pár mesiacov kompletne odreže od sveta. A tak sme tu, v oblasti známej ako Ladakh, ktorá sa vďaka budhistickým modlitebným vlajočkám podobá skôr na neďaleký Nepál či Tibet. Ešte včera sme netušili, že sa o dva dni vydáme na dvojdňový prechod cez sedlo Hibti La. Iba my dve a náš nový kamarát na nenápadnom chodníku, ktorý nás prevedie horami severnej Indie.
Ako to začalo
Už druhé poobedie trávime v kaviarni Boddhi terrace. Síce dlhodobo cestujeme, no našu robotu si všade nosíme so sebou. Naše putovanie je tak spravidla pomalšie, na jednom mieste strávime aj týždeň a niekedy náš deň vyzerá rovnako ako ten váš v kancelárii. Pri troche šťastia máme len krajšie výhľady.
Obe sme pohrúžené do roboty. Je koniec mesiaca, čo so sebou prináša povinnosti, ktoré musíme odovzdať na čas. S Nikou sme už skoro hodinu neprehodili ani slovo. Obe sme ponorené do sveta vo svojich obrazovkách. Škvŕkanie v bruchu mi pripomenulo, že sme zabudli dokonca aj obedovať.
„Hello. Excuse me for interrupting.“
Pri našom stole sa zjavil mladý, chudý chalan. Tipla som mu o 2 – 3 roky viac ako máme my. Takto sme spoznali Nitay-a. Cestovateľa z Izraela, ktorý bol už na prvý pohľad naša krvná skupina. Vyrušil nás, aby nás pozval na večerný ecstatic dance, ktorý sa s kamarátom rozhodol zorganizovať iba včera.
O tri hodiny na to sme spolu s ďalšími 9 ľuďmi sedeli v útulnom podkroví malej lokálnej kaviarničky. O ďalšie tri hodiny sme mali 9 nových kamarátov a krásny zážitok za nami. Po ecstatic tanci sme išli ešte na spoločnú večeru, kde Nitay prvýkrát zmienil zaujímavý trek, ktorý absolvoval pár dní dozadu.
Krátky briefing
V mestečku Leh sme už niekoľko dní a blíži sa čas pohnúť sa ďalej. Na druhej strane ale nechceme odísť bez toho, aby sme si do spomienok ukrojili ešte kúsok z okolitých hôr. Zároveň sa chceme vyhnúť všetkým turisticky vychyteným miestam, na ktoré treba cestovať hodiny autom iba preto, aby sme tam boli. A nás lákal pokoj, ticho a hory. Rozhodli sme sa napísať Nitay-ovi.
Je krátko po 11-tej do obedu, keď si k nám Nitay prisadne. Sedíme v Bodhi terrace, pijeme džús a esspreso, a vyznačujeme si dôležité body v offline mapách. Trek, ktorým nám Nitay poradil totiž nie je veľmi známy a na internete o ňom nie sú žiadne zmienky. Začínam sa tešiť.
Balíme
Je takmer 9 hodín večer. Jeden batoh mám už zbalený. Ten, čo ostáva zajtra na recepcii. Do druhého, ktorý si zajtra beriem, tlačím nepremokavku, tričko na spanie a foťák. Nika mi oznámila, že jej napísal Šachar – druhý nový izraelský kamarát z ecstatic dance, ktorý by sa chcel pridať.
Na ďalší deň ráno objímam Šachara pred hostelom. Všetci traja sme nesmelo vykročili smerom ku hlavnej ceste, kde si chceme stopnúť odvoz do 80 kilometrov vzdialenej dedinky. Rozprávame sa o našich doterajších zážitkoch z Indie, čo nás sem zaviedlo a čo sme nechali doma. Sme nadšení z výletu, no zároveň neisto vystrkujeme palec na cestu do neznáma, lebo ani jeden z nás poriadne netuší, kam vlastne ideme a čo nás čaká.
Stopujeme
Ako prvú sme stopli veľmi milú staršiu pani, ktorá išla na sobotné stretnutie miestnych učiteliek. Odviezla nás len pár kilometrov, a tak opäť stojíme pri krajnici s palcom hore. Zastavuje mladý pár. Ako sme sa dozvedeli, idú na návštevu do vedľajšej dediny. Hoci to je veselé stretnutie, ani oni nás neodviezli ďaleko.
Tretíkrát už stopujeme pomerne dlho. Už asi polhodinu stojíme na krajnici a otáčame sa za autami, čo prefrčali okolo a ani len nepribrzdili. Ale nejako nám to neprekáža. Dnes sa nikde neponáhľame a miestami mám pocit, že viac debatíme ako stopujeme.
Máme šťastie. Náš tretí a posledný stop je lokálec, ktorý nás vie zobrať až na miesto. A tak sa štyria tlačíme vpredu na sedačkách, ja na Nikinych kolenách, nalepená na palubovke. O hodinu na to vystupujeme na mieste, všetci traja dolámaní a so stŕpnutým zadkom.
Smer dedinka Tar
Vykročili sme na visutý most ponad rieku Indus. Na chvíľu som sa zastavila a pozrela dole na hnedú rozbúrenú masu vody. Raftovačka by mohla byť zážitok, no spadnúť dole z tohto mosta by som nechcela, hovorím si. Pofidérny most sa nezrútil a my sme na druhej strane položili nohu na chodník, ktorý znamenal oficiálny začiatok našej výpravy.
Prvý deň by nemal byť náročný. Potrebujeme sa dostať do malej dedinky Tar, ukrytej 4 kilometre od hlavnej cesty. S prevýšením necelých 500 metrov nás čakali 2 hodinky na dobre prechodenom a vyznačenom chodníku.
Neprešla ani pol hodina, čo kráčame po mierne stúpajúcom kamenistom chodníku. Stretáme dvoch domácich, otca s dcérou. Šachar sa im prihovára a zisťuje, že dievča ide za prácou do Lehu a otec ju ide odprevadiť k ceste. Zabudla som spomenúť, že dedinka Tar je so svetom spojená iba týmto úzkym chodníkom, po ktorom práve kráčame. Žiadna iná cesta neexistuje.
Cesta do dedinky je príjemná. Všade je ticho, za nami hory a pred nami sa objavuje vysoký kaňon. Chodník nás vedie priamo doňho. O chvíľu na to sa ocitáme v tieni vysokých červených skál, ktoré sa týčia desiatky metrov nad nás a takmer zakrývajú modrú oblohu.
Sadli sme si k malému vodopádu. Rozprávame sa a desiatujeme. Ako som už písala, neponáhľame sa. Podľa mapy sme už takmer v dedine.
Musíme nájsť nocľah
Prichádzame do dedinky. Domy sú ukryté medzi vysokými topoľmi a ich počet by sme vedeli zrátať na prstoch dvoch rúk. Je tu ticho a dedinka pôsobí opustene. Z jedného z domov vyšla zhrbená starenka bez zubov. Netušíme, čo hovorí, no zhodli sme sa, že nám ponúka izbu na prenocovanie. Spojili sme dlane, uklonili sa na znak poďakovania a pokračovali ďalej.
Aha, áno, ani o nocľahu som ešte nič nespomenula. V Tare neexistuje niečo ako Booking ani Agoda. Zaklopete na dvere a pýtate sa, či nemá niekto voľnú posteľ. Aj pre to sme sa rozhodli trochu rozhliadnuť po dedine, nasať atmosféru a nadobudnúť nejaký dojem, ktorý nám, snáď, pomôže rozhodnúť sa, čo ďalej.
Kráčame po úzkych, vychodených chodníčkoch v hline, ktoré nás vedú popri domoch. Väčšina z nich vyzerá tak, že ich obyvatelia už nejaký čas majú nový domov niekde inde. Zrazu sa z jedného domu vyrúti staršia pani a v rukách drží akúsi cestovnú tašku. Doslova uteká za nami.
Zastaví nás, zhodí tašku na zem a vyťahuje ručne pletené čiapky a čelenky. Prišlo mi ľúto, keď som v jej očiach videla, ako zúfalo sa nám snaží niečo predať. Ešte viac ľúto mi bolo, keď zavrela tašku a ťažkým smutným krokom sa vracala naspäť do domu.
Vyšli sme k malému kláštoru nad dedinou. Narazili sme na ohnisko a pár kusov dreva. Všetkým trom naraz nám napadlo, že keby sme mali spacáky, práve sme našli miesto na prenocovanie. Rozhodli sme sa, že si skúsime od domácich nejaký požičať a ak to nebude možné, prenocujeme u miestnych.
Ešte chvíľu sme ostali v tichosti sedieť na múriku pred kláštorom a pozerali sme na domy medzi stromami. Taká malá zelená oáza uprostred vysokých, nehostinných skalisiek. Pohľadom hľadáme chodník, ktorý nás zajtra vezme do sedla. Začína sa stmievať. Mali by sme hľadať nocľah.
Stretnutia
Neveríme vlastným očiam. Pred nami sa zjavili dve turistky s miestnou sprievodkyňou. Úprimne priznávam, že som sa na chvíľku potešila, že vidíme aj iných „bielych“, ktorí rovnako ako my hľadajú strechu nad hlavou. Vymeníme pár slov, rozlúčime sa a vykročíme bližšie k domom.
A zrazu neverím vlastným očiach druhý raz. Pred nami vyšla z domu ďalšia beloška. Dozvedáme sa, že je to američanka Lilly, ktorá je v Tare už pár mesiacov. Spoznáva život domácich, o ktorom bude písať záverečnú prácu. Milujem odvahu niektorých ľudí vykročiť na nekonvenčné chodníky.
Mne, Nike aj Šacharovi je jasné, že by sme všetci traja najradšej ostali v domčeku s Lilly, jej priateľom, ktorý je tu tiež a ich domácou. U nej, bohužiaľ, už nie je miesto, no Lilly nás ubezpečuje, že nám pomôže niečo nájsť. Na chvíľu zmizne v domčeku a po chvíli sa objavuje vo vysokých gumákoch so slovami, že ju máme nasledovať. Vraj tu pozná jednu milú rodinu, kde nám bude dobre.
Našli sme
A tak osud chcel, že sme sa ocitli pred domom tej pani, ktorá za nami pred chvíľou utekala s pletenými čiapkami. Na sekundu som mala pocit, že sme sa my aj ona potešili, že sa zase stretávame. Vzala nás na poschodie a ukázala izbu s tromi matracmi na zemi. Hilton to určite nebol, no veľké rohové okná s výhľadom na hory nám vynahradia skromné podmienky.
Zhodili sme batohy v izbe a vyšli sme ešte na chvíľu von. Chceli sme ešte preskúmať okolie. Sadli sme si pod strom ďalej od domov a rozprávali sa ešte dlho po zotmení. Pozrela som na mobil. Čísla sa približovali k 20:00. Čas ísť „domov“.
Hneď ako sme prekročili prah sa na nás vrhla domáca. Musíme ísť jesť a bodka. Sadli sme si na matrace na zemi v jej skromnej kuchyni. Na poličkách tróni kopa hliníkových nádob a my len hádame, čo v nich je. Ani sme nestihli dohádať a pre nami pristál tanier s tradičným jedlom Ladakhi čitaki.
Je polovica septembra, sme po teplej večeri, sedíme s domácimi v kuchyni niekde na severe Indie a počúvame, ako hrá Šachar na flaute.
Deň druhý
Vstávame ešte pred budíkom. Je krátko pred 6:30 a všetci traja si rozospato umývame zuby pri potoku pred domom. O 7 nás čaká domáca v kuchyni s raňajkami. Natierame si maslo na toastový chlieb kým sa nám lúhuje vrecko čaju. Po raňajkách je čas rozlúčiť sa.
Do batoha si pcháme ešte chapati s džemom, ktorý nám pani domáca zabalila na desiatu. Prstom ukazuje smerom hore do kopcov, kam máme ísť. Zaplatíme za noc aj jedlo, a s krásnym zážitkom a dobrou náladou odchádzame.
Chodník sa s nami nemazná a hneď od začiatku začíname stúpať. Atmosféra je podobná ako včera. Kráčame, rozprávame sa a nastavuje tvár ranným lúčok. Všade ticho, nikde ani nohy. Šachar sa už dávno vyzul a kráča bosý. Čudujem sa, že mu to nohy na tým malých ostrých skalkách dovolia.
Občas sa zastavím a obzerám okolo seba. Hory, v ktorých práve kráčame sú známe tým, že tu žijú snežné leopardy. Očami hľadám náznak pohybu medzi skalami, hoci viem, že šanca zahliadnuť túto výnimočnú šelmu je takmer nulová.
Čím vyššie kráčame, tým strmší je chodník. Prestali sme rozprávať a sústredíme sa už len na dych a naše nohy. Ako sa blížime ku výške 4000 m. n. m., k únave sa pridáva aj ťažšie dýchanie. Posledná polhodina do sedla sa už nesie v zastávkach v intervale každých pár krok, pohľadom smerom hore a s myšlienkami „no kedy tam už budeme“.
Po troch hodinách sme v sedle. Hibti La leží vo výške 4135 m. n. m. a tým, čo to zvládli až sem ponúka výhľady na farebné hory všade okolo, trochu pripomínajúce Dúhovú horu v Peru. Sadli sme si na skalu a vytiahli chatapi s džemom. Studený vietor a naše spotené tričká nám ale nedovolili vysedávať dlho. Koniec koncov, čaká nás ešte dlhá cesta dole.
Osamote horami severnej Indie
Začali sme zostupovať. Opäť sa medzi nás vrátila dobrá nálada a prišla radosť, že od teraz to už bude iba smerom dole. Kam sa len pozrieme sú červené hory, nikde ani náznak civilizácie či živej duše. Kráčame osamote horami severnej Indie. V duchu ďakujem Nitay-iovi, že nám ukázal toto miesto.
Po necelých dvoch hodinách prichádzame do opustenej dedinky Hipti. Podobne ako Tar, aj sem vedie iba peší chodník, 5 kilometrov od najbližšej cesty. Na rozdiel od Taru, táto dedinka svoju izolovanosť neprežila a ľudia sa odsťahovali. Bližšie k ceste, bližšie za prácou, bližšie k zásobám. Je veľmi pravdepodobné, že o chvíľu bude opustená aj dedinka, kde sme strávili túto noc.
Pred nami bol už len posledný úsek cesty. Dostať sa dole ku ceste a nájsť stop, ktorý nás vezme naspäť do Lehu. Znova prechádzame netypicky formovacou krajinou. Chodník vedie pomedzi skaly, ktoré majú v sebe pravidelne usporiadané veľké zárezy. Nikdy som nevidela nič podobné.
Aj teraz kráčame úzkou dolinou a zrázy pomedzi skaly po oboch stranách sú pomerne strmé. Premýšľam, ako tu ľudia fungovali v zime. V tejto oblasti bývajú kruté mrazy a metre snehu. Nenašla som odpoveď.
Cestu končíme tak, ako sme začali. Na visutom moste cez rieku Indus. Za sebou sme nechali 15 kilometrov a necelých 1000 výškových metrov. Cestou hore nás potrápil riedky vzduch a cestou dole ostré slnko, no silnejší ako únava je jeden z najkrajších zážitkov, ktorý si odnášame. Trek opustenými horami severnej Indie, s prenocovaní v malej dedinke ukrytej v ich srdci, s našim novým kamarátom Šacharom.
Inak, ak by ste sa niekedy vybrali do tejto časti Indie, na mojom blogu nájdete presný návod, ako absolvovať tento nepoznaný trek v Ladakhu – z Tar do Hipti.
Pridaj komentár