Liečivé putovanie hrebeňom Nízkych Tatier

„Príroda je ako tunel, ktorý Ťa spája s vlastnou dušou.“ …a ja nemôžem nesúhlasiť. Ak niekto z Vás pozná lepší recept na to, ako sa dostať do svojej duše inak, než je putovanie prírodou s batohom na chrbte, tak šup, sem s ním. Ja zatiaľ nič lepšie ako toto nepoznám.

Mne osobne tento rok priniesol veľa zmien. Tým však nemyslím tie zmeny, ktoré na mne uvidíte navonok. Myslím tým tie zmeny, ktoré sa dejú v mojom vnútri a o ktorých viem asi len ja sama. Prešla som si veľkým sebapoznávaním a skúmaním niečoho nového. No nestačí to len objavovať, treba to všetko vedieť aj spracovať a využiť pre svoj rast. A to ma priviedlo k tomu, že som si povedala, že tento rok ju konečne prejdem – hrebeňovku Nízkych Tatier.

No a už pri tom, ako vznikol tento nápad, som vedela, že používať budem len starý tlačidlový telefón, aby som si nachvíľu oddýchla od všetkých tých správ a e-mailov.

A či sa mi to celé podarilo a aj to, či moje putovanie naozaj liečivé bolo, Vám teraz porozprávam v mojom blogu…

Prečo práve hrebeň Nízkych Tatier?

Prejsť týmto hrebeňom (dokopy vyše 95 km s prevýšením + 4729 metrov a -4627 metrov) nemusí pre niekoho znamenať nič špeciálne a pre niekoho to môže znamenať veľmi veľa. Ak prekonáte nejaký ťažší zdravotný problém, verte mi, že svoj život prehodnotíte od základov a budete si vážiť aj také maličkosti, ktoré ste si predtým ani len nevšimli. Napríklad budete neskutočne vďační aj za to, že vôbec môžete chodiť, tak ako aj ja. Zmení to Vás aj Vaše celkové vnímanie.

Okolie sa bude síce na Vás pozerať stále rovnako, ale Vy budete vedieť, že ste tým hrdinom, ktorý to všetko sám zvládol a ktorému to prinieslo samé pozitívne zmeny do života.

Babie leto = ideálny čas na prechod Nízkych Tatier

Asi ste už počuli o tom, že najstabilnejšie počasie na horách je počas jesene. A úplne najideálnejšie je to počas babieho leta, kedy je tam hore aj niekoľko dní po sebe krásne slnečno.

Priznám sa, že úplne sama som takýto dlhší náročnejší trek nechcela ísť, pretože som si naozaj nebola istá, ako na tom počas neho budem zdravotne. Ale zase naopak, nechcela som ako spoločnosť žiadneho chlapa, ani inú početnejšiu skupinu turistov, aby to malo to správne čaro. Oslovila som teda zopár kamarátok, z ktorých môj termín vyhovoval len Hanke. A tak sa začalo naše spoločné plánovanie.

Večer pred odchodom som teda zbalila svoj 45-litrový batoh a ráno 6. septembra 2023 sme sa prepravili najskôr vlakom zo Žiliny do Popradu a odtiaľ autobusom do Telgártu, odkiaľ sme s veľkým odhodlaním vyrazili na svoje putovanie.

Ja som si teda nakoniec zobrala okrem tlačidlového telefónu aj smartfón, ale celý čas som ho mala zapnutý na letový režim a používala som ho len na určenie polohy a fotenie, aby som Vám dojem a pocity z nášho putovania mohla teraz priblížiť čo najviac.

Tak čo myslíte, prešli sme to spolu úspešne až do konca?

1. deň hrebeňovky: Z Telgártu cez Kráľovu hoľu až na útulňu Andrejcová.

Možno to kilometrovo (vyše 15 km) ani výškovo (+1200 metrov a -600 metrov) nie je veľmi náročná trasa, ale keďže som použila slovíčko až, mám na to svoje dôvody, prečo tak trochu náročná bola. Je totižto úplne iné, ísť s malým polozprázdnym batohom, než niesť ťažký 15 kg batoh. Telo sa mu musí sčasti prispôsobiť a vzhľadom na to, že teploty v ten deň tiež neboli veľmi nízke, museli sme sa s tými batohmi hneď na začiatku celkom popasovať.

Samozrejme, ak by ste si svoju trasu naplánovali tak, že sa najete každý deň na nejakej chate, tak si nemusíte brať toľko jedla. My sme sa však dohodli, že keď bude možnosť, dáme si len 1 teplé jedlo za deň a všetko ostatné si ponesieme so sebou.

A tak sme vyrazili z dediny trasou, kde rastliny križovali turistický chodník a miestami boli oveľa vyššie ako my, takže to tam zarastené rastlinami vyzeralo celkom strašidelne. Náš strach umocnil aj fakt, že sme cestou natrafili na čerstvý medvedí odtlačok labky v blate a nestretli sme počas nášho stúpania na Kráľovu hoľu žiadneho človeka.

Strach, ktorý sme pri tom cítili, bol však akýsi iný. Bol to strach, ktorý Vám dopĺňa silu a ženie Vás vpred. Aspoň ja som to teda cítila nejako takto. Vďaka strachu som ten ťažký batoh na chrbte takmer vôbec nevnímala. Sústredila som sa len na rýchle kroky a tešila som sa, kedy konečne uvidíme vrchol Kráľovej hole. Podarilo sa, a už onedlho sme sa napchávali prvým jedlom s nádherným výhľadom na celé Vysoké Tatry.

Po krátkom oddychu sme vyrazili už len po hrebeni, ďalej na Andrejcovú. Cesta sa nám zdala byť celkom nekonečná, ale výhľady najmä po pravej strane nás neustále fascinovali, takže sa nám kráčalo vlastne celkom veselo. Cestou sme obdivovali aj svišťa, ktorý si ako šéf sedel na vrchu jednej skaly a ohrieval si tam svoje guľky. Alebo len nasával energiu zo slniečka, tak ako aj my? 🙂

Cestou sme stretli viacerých turistov a s takmer všetkými sme sa potom stretli aj na útulni Andrejcová, kde nás privítal nádherný západ slnka a po výbornej kapustnici a pivku sme si dopriali aj zaslúžený spánok. Nasledujúce ráno bolo snáď ešte krajšie. Kuk. 🙂

Na Andrejcovej sme stretli aj Lucku z Česka, ktorá bola na treku sama. Ale to, akú rolu zohrala v tomto putovaní ona, Vám porozprávam až neskôr.

2. deň hrebeňovky: Z útulne Andrejcová až na útulňu Terezka.

Znova používam slovíčko až. Ale tentokrát naozaj oprávnene, lebo toto už bola naozaj celkom dlhá 26 km trasa s prevýšením približne +1200 metrov a -1300 metrov. Avšak počasie nám zase prialo a tak vďaka krásnym výhľadom a príjemnej teplote, sa nám táto časť hrebeňa naozaj veľmi páčila.

Ak Vám budú Vaši známi hovoriť, že je to úplne nezáživná trasa, tak ako aj nám, tak na niektorých úsekoch to tak možno je, ale takých bolo podľa mňa len veľmi málo. Veď posúďte sami. 🙂

Na vrchu Zadná hoľa sa nám páčilo až tak veľmi, že sme si tam ľahli na jemnú trávičku a urobili asi hodinovú prestávku na občerstvenie. Bolo fakt super konečne si vyzuť topánky. 🙂

Ďalšiu zastávku sme plánovali až na Ramži, kde sme si chceli nabrať aj vodu, ale vďaka jednému turistovi, ktorý nám išiel oproti, sme sa dozvedeli, že na Ramži momentálne čistá voda netečie a že ak nemáme filter, tak si musíme nabrať vodu skôr ako sme plánovali. Keď sa na to teraz pozriem, tak ten pán nás naozaj zachránil, lebo inak by sme do ďalšieho rána ostali úplne bez vody. Z celého srdca Vám ďakujeme. 🙂

Na Ramži sme si teda len schladili nohy v potoku a pokračovali ďalej. Tam sa však prihodila Hanke taká nešťastná príhoda, že sa jej odtrhla podrážka na turistických topánkach. Nuž a keďže lepidlo nemal pri sebe nikto, koho sme stretli, bolo už takmer jasné, že Hanka asi nebude môcť toto putovanie so mnou dokončiť.

Napriek všetkému, sme sa z Ramže vybrali na útulňu Terezka, kde sme plánovali ďalšiu noc prespať. Cesta to však bola nekonečná. Trvalo nám to približne 1,5 hodiny.

Kráčali sme rýchlo, ale aj s veľkým strachom, pretože cestou sme natrafili na mackove výkaly, mackov vyležaný peliešok v tráve a posledných 15 minút sme ho aj počuli ručať celkom blízko nás. Asi si ani neviete predstaviť tú radosť, keď sme konečne vyšli z lesa a našli túto nádhernú a západom slnka zaliatu útulňu Terezka, v ktorej nás na prekvapenie čakala Lucka, ktorú som Vám spomínala už na Andrejcovej. Nuž, bol to naozaj veľmi silný zážitok.

TIP: Tak ako som Vám už napísala, v okolí útulne Terezka nie je žiadny prameň vody, preto ak tam budete chcieť prespať, je potrebné, si to s vodou dobre vypočítať už pred Ramžou.

Adrenalínová noc na útulni

Večer na útulni Terezka bol veľmi príjemný. Konečne len my 3 ženy a naša ženská energia. A tá bola silná až natoľko, že nás v noci prišiel navštíviť aj nejaký ten macko, ktorý nám škrabal labami o stenu útulne. Ale keďže sme boli dobre zamknuté, dnu by sa nedostal a my sme si užívali bezpečie a čaro tejto krásnej novej útulne, v ktorej okrem 4-5 miest na spanie nič nie je.

Medveďom Vás však nechcem nijako strašiť alebo odradiť. Práveže naopak. Zažiť takýto adrenalín je pre život naozaj veľmi prospešné, aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá. V takýchto situáciách si vždy najviac uvedomíte, že žiadne materiálne veci, ktoré máte doma, Vám tam nepomôžu. Musíte si vystačiť len s tým, čo máte so sebou v batohu. A to je v dnešnej konzumnej dobe naozaj veľmi oslobodzujúci pocit, verte mi.

3. deň hrebeňovky: Z útulne Terezka, cez Chopok až na útulňu Ďurková pod Chabencom.

Večer sa Hanka definitívne rozhodla, že ráno už so mnou v hrebeňovke pokračovať nebude. Bola to škoda, ale chápali sme to, pretože aj zdravotne nebola úplne fit a tak by sa s tou odtrhnutou podrážkou len zbytočne trápila. Dostali sme veľa signálov, prečo by nemala pokračovať a preto Ti chcem Hani odkázať, že raz to prejdeš, lebo na to máš a tým som si istá. Týmto Ťa pozdravujem a ďakujem za silné zážitky počas prvých dvoch dní našej hrebeňovky. 🙂

Pokračujem s Luckou

A tak do hry vstúpila Lucka. A ja musím povedať, že lepšiu „náhradu“ som si ani nemohla priať, pretože nám to vo všetkom klapalo úplne skvele. Len pre zaujímavosť, Lucka sa deň pred hrebeňovkou len vrátila z treku v Kyrgysztane. A ja som hneď vedela, že s ňou to bude parádna jazda. A tak aj bolo…

Ráno sme teda všetky 3 vyrazili z útulne Terezka do sedla Čertovica, kde sme sa rozlúčili s Hankou a ja s Luckou sme odhodlané vyrazili prejsť zvyšok hrebeňovky za ďalšie 2 dni.

Hneď ráno sme si to teda vystúpali hore pod Chatu M. R. Štefánika a cestou sme si užívali naozaj krásne výhľady počas ďalšieho pekného slnečného dňa. Čakal nás však veľmi dlhý deň a tak sme sa nikde nemohli dlho zdržať. Táto časť hrebeňovky mala vyše 27 km a prevýšenie cca +1500 metrov a -1200 metrov.

Na chate sme sa posilnili polievkou a potom nastalo to najväčšie utrpenie, pretože väčšinu nasledujúcej trasy tvorili kamene, kvôli ktorým sme po niekoľkých hodinách mali pocit, ako keby sme chodili po uhlíkoch.

Tento deň však stále pokračoval, útulňa Ďurková bola stále akosi ďaleko a moje nohy toho začínali mať už plné zuby. Postupne ma opúšťali sily a keď ma už viac ako západ slnka zaujímala voda a jedlo na Ďurkovej, tak naozaj musím konštatovať, že tretí deň bol pre mňa mimoriadne kritický. No príroda bola stále fascinujúca, čo poviete?

Musím povedať, že Lucka a radosť z kamzíkov, ktoré sme v ten večer stretli, ma podržali nad vodou. Keď sme to konečne vyšlapali na posledný vrch Chabenec – nemohli sme to nechať len tak a schuti sme si tam na vrchole obidve zakričali.

No a že som sa na konci dňa naozaj ledva plazila na tú útulňu, svedčí určite aj fotka nižšie. Po príchode na útulňu som sa na chvíľu rozplakala a všetko to tam na mňa doľahlo. Zničené a vysilené sme sa tam zložili a v ten deň sme asi nemali väčšiu radosť ako vtedy, keď sme sa spolu nahé konečne po 3 dňoch vykúpali v prameni.

Vlastne áno, mali, hneď potom, ako nám chatári pripravili chutnú teplú večeru. Mňaaam, ani vo sne mi cestou na útulňu nenapadlo, že tam budú mať v ponuke cestoviny s boloňskou omáčkou. A potom rovno šup na matrac a spať.

TIP: Ak budete niekedy spať na útulni Ďurková, tak Vám odporúčam buď štuple do uší, alebo rovno zobrať stan a prespať vonku. Je úplne super, že je tam veľa matracov, ale bez štuplí do uší tam asi pokojný spánok mať nebudete, vzhľadom na veľký počet turistov. Takže ja si tam nabudúce určite beriem stan alebo tarp. Lebo aj keď som si to veľmi priala, tak sme sa tam bohužiaľ až tak dobre nevyspali.

4. deň hrebeňovky: Z útulne Ďurková pod Chabencom na Donovaly.

Už sme si za tie 3 dni zvykli, že každé ráno bolo krásne. A nebolo tomu inak ani v tento deň. Takto podľa mňa vyzerajú luxusné raňajky v 5* hoteli s famóznym výhľadom. Ja nič viac nepotrebujem. A čo Vy?

Po raňajkách nás čakal posledný deň nášho putovania. Avšak moje kolienka to už poriadne cítili, tak som to kvôli ich únave ešte musela poistiť. Čakalo nás totižto znova vyše 27 km a náročné prevýšenie najmä cestou dole (+1040 metrov a -1670 metrov).

Už teda viete ako na prvý pohľad spoznáte človeka, ktorý je 4. deň na hrebeňovke Nízkych Tatier? Má zatejpované obidve kolená a oblečenie mu už dávno nevonia tak, ako všetkým tým lanovkovým turistom, ktorých sme stretli medzi Ďumbierom a Chopkom. Aspoň sme z toho mali s Luckou srandovnú hru, keď nám išiel niekto oproti. Podľa vône alebo smradu sme ho hneď vedeli zaradiť, či sa flákal, alebo nie. 🙂

My sme teda putovali ďalej a stále nás tie krásne výhľady neomrzeli. Práveže naopak, aha.

Ako sme tak šlapali na Prašivú, prihovorili sa mi zrazu dvaja chlapi, či nie som tá Peťa z Hikemates. A ja že: „Čo? Vy ma poznáte?“ No jasné, potom mi to došlo, že sa fakt poznáme. Veď to bol Matúš a Tomáš, ktorých poznáte možno aj Vy z komunitných výstupov. Chlapi, pozdravujem Vás. Stále sa usmievam, keď si na toto milé stretnutie spomeniem. 🙂

No a teraz už viem, prečo sa Prašivá volá Prašivou. Pretože ten kamenistý zostup z nej je fakt prašivý! Tam sa začala kríza č. 2, keď to moje a už ani Luckine chodidlá nezvládali. Našťastie sme vedeli, že čoskoro prídeme ku prameňu, kde si schladíme horúce nohy. Legenda hovorí, že nebyť toho prameňa, tak sme v tom lese doteraz. 🙂

To sa však nestalo a my sme sa už veľkou rýchlosťou blížili k finále. Naozaj si to neviem vysvetliť, ale časy na značkách nám počas celej hrebeňovky vôbec nesedeli a to sme vôbec nešli tak pomaly. Medzi aplikáciou mapy.cz a značkami na označníkoch boli niekedy aj hodinové rozdiely.

Avšak len doteraz. Keď sme to na Kozí chrbát vyšlapali oveľa skôr a čas na posledný vrch Kečka nám trval len polovicu toho času, ktorý bol uvedený na značke. Každopádne, tam som si uvedomila, aké silné je ľudské telo. Že keď si aj myslíte, že už nevládzete a ste na konci so silami, tak to telo sa zatne a ide bomby až dokonca.

A tak sme to spolu s Luckou na 4. deň dobojovali… Toľko šťastia a hrdosti, som v sebe už dávno nemala. Čo viac dodať. Sme proste hrdinky!

A toto bola Naša Cesta hrdiniek, ktorú sme zakončili večer na námestí v Banskej Bystrici na koncerte Billy Barman a dievčat zo SĽUK-u. Veď čo by to bola za hrebeňovka Nízkych Tatier, keby som Lucku z Čiech nezobrala za slovenským folklórom? 🙂

Poďakovanie Lucke

Lucka moja, neviem či sa mi niekedy stalo, že by som sa s nejakou ženou na turistike zladila lepšie ako s Tebou. Nielen týmto blogom Ti chcem poďakovať a povedať, že som naozaj rada, že sme sa na tej Andrejcovej stretli. Už pri prvom stretnutí som si sama pre seba povedala, že Ty si pre mňa veľmi zaujímavý človek a budem sa tešiť, ak sa spolu ešte budeme môcť porozprávať. A aha, mali sme na to celé 2 ďalšie dni.

Všetko sa teda pre niečo deje a ako sa hovorí, čo vyžaruješ, to si priťahuješ. Preto som naozaj rada, že naše kamarátstvo aj teraz po pár mesiacoch stále upevňujeme. Okrem iného Ti ďakujem aj za všetky proteínové tyčinky, s ktorými si sa so mnou podelila a za všetky super fotky a videjká, čo si mi urobila. Aj vďaka nim mohol vzniknúť tento blog, ktorý bude spomienkou na toto naše spoločné dobrodružstvo. A ja verím, že nebude posledné. 🙂

Pár slov na záver

Tak ako som povedala, pre niekoho nemusí takáto hrebeňovka znamenať vôbec nič a niekto z toho môže byť šťastný aj o pár mesiacov, keď si na to spomenie. Je teda viac než jasné, že ja patrím práve do tej druhej skupiny ľudí.

TIP: Ak by som Vám však mohla ešte na záver niečo poradiť, tak si to naplánujte radšej na 5-6 dní a možno si vezmite menej jedla so sebou a viac si dajte na chatách. Tá možnosť tam je, tak prečo ju nevyužiť? My sme si s Hankou aj Luckou povedali, že to chceme prejsť za 4 dni a tomu sme prispôsobili aj jedlo. Ale ten 3. deň bol naozaj dlhý a únavný, keď prišla moja kríza. Preto si aj ja z tohto treku beriem menšie ponaučenie.

Počas kráčania som mala dostatok času na premýšľanie a veľa som si toho uvedomila. Vám teda môžem povedať len jedno:

Výstup z komfortnej zóny je to najviac, čo môžete pre seba a svoj rozvoj urobiť. Pretože po návrate domov si budete oveľa viac vážiť všetky maličkosti, ktoré okolo seba máte. Každý tú možnosť nemá, myslite na to. V teple svojho útulného domova si vychutnáte kúpeľňu, urobíte si čaj a ľahnete si do vlastnej voňavej postele. Vtedy už naozaj viete, že nič viac k životu nepotrebujete. A práve po tomto uvedomení, ste to vyhrali.

Tak ako aj ja v tomto videjku. 🙂

Poďakovanie sebe a mojim anjelom strážnym

Na záver chcem už len poďakovať svojmu telu, ktoré to zvládlo a mojim anjelom strážnym, že na mňa dávali pozor. Že mi zdravie umožnilo dobojovať to úspešne až do konca a za to, že sme počas nášho putovania mali nad hlavami veľa veľa slniečka a vďaka nemu každý deň to najluxusnejšie počasie, aké sme si len mohli priať. Ďakujem zo srdca. Za to všetko.

…a tiež Vám všetkým, ktorí to čítate až do konca. Snáď sa Vám to aj páčilo. Dajte mi vedieť.

Vaša blogerka, Peťa. 🙂

A na úplný záver ešte jedno videjko, ktoré som si urobila hneď po príchode domov. Nech sa páči. 🙂