Divočina na Slovensku s takmer nedotknutou prírodou bez rúbanísk a lykožrútovej kalamity. Krásne husté smrekové lesy a pralesy s papradím. Rozkvitnuté lúky s horskými a lúčnymi kvetmi ako z rozprávky. Hrebeňové hole s kríkmi plných čučoriedok a okrem stôp divokej zvery medveďov a vlkov, takmer bez stretu s turistami a s minimálnymi prevýšeniami. Že to znie nereálne? Nie, presne taký bol náš dvojdňový prechod hrebeňom Oravskej Magury – z Námestova do Zázrivej. Plus ešte kopec blata, dažďa a štípancov, ale predsa najväčšie zážitky prichádzajú práve s neideálnym počasím 🙂
Priznám sa, že ani mňa Oravská Magura pôvodne veľmi nelákala. Neponúka totiž najkrajšie výhľady, preto ak hľadáš tie, nenájdeš ich. Ale ak ľúbiš všetko spomenuté vyššie, miesta tajomné a nekomerčné, o to krajšie, rada ťa presvedčím v článku o návšteve tohto pohoria. A ak si netrúfaš na dvojdňovky, isto si v ňom nájdeš tipy na jednoduché jednodňové výlety aj s deťmi. Celú trasu si môžeš pozrieť tu.
O tom, ako sme ďaleko zaparkovali a dva dni sa museli k autu vracať
Túru máme plánovanú začiatkom júla a počasie rozhodne nehlásia ideálne – sobotné predpovede dažďov a búrok vzbudzujú pochybnosti. Máme rezervované ubytko v penzióne Príslop na pol ceste, nespíme teda v stanoch pod holým nebom a ideme do toho s tým, že uvidíme, čo to dá.
Je okolo siedmej a autá parkujeme pri jednote v Zázrivej. Začína pršať, pozeráme na zamračenú Malú Fatru a vykúkajúce Rozsutce. Pár z nás kupuje dáždnik, domáci nás núkajú alkoholom a jedna pani vyzvedá, kam sa chystáme a varuje nás pred vlkmi, ktoré pár dní dozadu roztrhali ovce. No, vskutku zaujímavý začiatok dobrodružstva. 🙂 Pred ôsmou prichádza autobus, nastupujeme. Pán šofér je podľa mňa prekvapený, neviem či v sobotu ráno videl už takú divnú skupinku štrnástich turistov. Prestupujeme v Dolnom Kubíne na druhý autobus, ktorý nás vysadí v obci Vavrečka. Dážď neprestáva a keď babičke čakajúcej na zastávke vysvetľujeme, že mierime do 42 kilometrov vzdialenej Zázrivej cez kopce, kde sa budeme dva dni vracať k autám, nechápavo krúti hlavou a poznamená, že sme sa mali lepšie modliť, aby nám nepršalo. Tieto stretnutia s ľuďmi ma strašne bavia 🙂
Zlé značenie = objavenie nových krásnych miest
Hneď ako vystupujeme z autobusu, obliekame pršiplášte. Naštastie, kým sa vychystáme, dážď ustáva. Skôr je to také mrholenie, asi dva alebo trikrát sa len obliekame a vyzliekame. Je totiž veľmi dusno, horúco a vlhko ako v pralese. Rozhodujem sa preto, či je lepšie zmoknúť alebo byť mokrá zo spotenia v pršiplášti. Kráčame po žltej značke, ale kde sme ju omylom stratili. Ideme ale po nádhernom chodníku s kalváriou popri potoku, ktorý pripomína Jánošíkové diery v malom.
Domáca pani sa nás z okna v dedine pýtala, či sa ideme kúpať. Smejeme sa v domnení, že si robí srandu, že zmokneme. O chvíľku však náhodne objavujeme krásne miesto, kde sa naozaj dá kúpať, aj keď v studenej vode (V mapách miesto nájdeš ako nádrž na otužovanie). Vybudovaná je tu chatka, hojdačky, krásne upravené okolie, miesto na opekanie, úle so včelami. Minimálne toto miesto stojí za krátky výlet, ak sa budeš nachádzať niekde v okolí.
Oravská priehrada ako na dlani
Kým sa dostávame na značku, začína trošku blúdenie. Značenie je slabé, občas blato. Je vidieť, že Oravská Magura, a hlavne táto jej časť nie je veľmi turistická. Ale lesy, ktorými ideme, sú nádherné. Prichádzame na lúku, kde obdivujeme výhľad na Oravskú priehradu – jeden z mála výhľadov na celej trase. Toto miesto využívame a prezliekame sa do krátkych vecí. Je neuveriteľne vlhko a potíme sa. Ďalej pokračujeme po červenej značke okolo studničky a po miernom stúpaní stojíme na prvom vrchole trasy Magurka, pre ktorý je typický vysielač. Vraj o 300 metrov našim smerom je chata, kde čapujú pivo. Prvá zastávka dňa je tým pádom jasná. 🙂
Novootvorená útulňa pod Magurkou
Prichádzame ku chate, ktorú len nedávno dostal majiteľ do nájmu, ako sme sa dozvedeli. Veľa vecí na nej treba dotiahnuť, avšak pán správca je neskutočne milý. Čapuje tu české remeselné pivo (to ja síce nemôžem, keďže mám alergiu na jačmenný slad, ale ujde sa mi kofolka). Núka nás domácimi skvelými oravskými korbáčikmi. Dokonca tu vieš núdzovo prespať, vonkajším rebríkom do podkrovia. Rozhodne odporúčam toto miesto navštíviť. Dávame si tu obednú pauzu, debatujeme s dvomi cyklistami, ktorý sú jednými z mála turistov počas dnešnej trasy.
Medzinárodná diaľková turistická trasa E3 a EB
Keďže je po daždivom týždni, terén Oravskej Magury je blatistý, niekde s vybrázdenými koľajami od áut a s veľkými kalužami, ale aspoň je to sranda. Blato máme až za ušami, ale neprší, čo hodnotíme ako pozitívum a pokračujeme ďalej. Prechádzame okolo rázcestníka pod Magurkou, míňame krásny altánok u Martušky, a cez ďalšie smrekové lesy sa dostávame na vrch Budín, ktorý so svojou výškou 1221 predstavuje náš najvyšší bod prvého dňa. Výhľady však nečakaj, smerovník sa nachádza uprostred lesíka, avšak aspoň s pekným ohniskom na opekanie. Tu chvíľku posedíme, stretávame jedného turistu, ktorý si šlape väčšiu časť, keďže touto lokalitou prechádza Medzinárodná diaľková turistická trasa E3, ktorá patrí s 6 950 km k najdlhším trasám v Európe a zároveň Medzinárodná horská turistická trasa EB, spájajúca Eisenach-Budapešť s dĺžkou 213 km. (Viac o téme Medzinárodných diaľkových trás sa dočítaš aj na blogu hikemates tu.)
Vytúžený penzión Príslop
Po chvíľke pauzy pokračujeme ďalej. Na miestach, kde už dlho stojí voda nachádzame kaluže s hviezdičkovými rastlinkami. Veľmi sa mi to páči. Z Babínskej hole sa nám odkrýva kúsok výhľadov na okolité kopce – Vysoké a Nízke Tatry, ktoré sú však v mrakoch, a vyzerá, že čo chvíľa dážď opäť dobehne aj nás. Chýba nám posledná hodina do cieľa. Asi dvakrát počujeme, že zahrmí. Pomaly začína popŕchať. Človek by sa aj ponáhľal, ale čo narobí, keď terén je opäť čisté blato. A tak na poslednom kopci (na ktorý som psychicky pripravená nebola!) a lúkach pred sedlom príslop kompletne mokneme. Aj by som sa hnevala, či už hodinku to nemohlo počkať, ale na to, aké desivé lejaky a búrky s krúpami boli v predpovedi, toto už bolo nič. Prichádzame do penziónu Príslop, kde máme rezervované ubytko, dávame si guláš a sprchu. Žiadny luxus, ale ja ďakujem, že spíme v posteliach, a nemusíme v tom daždi a blate vonku kdesi stavať stany.
Stupáčik na úvod dňa
Ráno nás zobúdza slnko a hmla po včerajšom daždi. Dávame si skvelé raňajky na začiatok dňa, balíme veci a obúvame ešte stále mokré topánky. Hneď na začiatok dňa nás čaká stúpanie lesom. Do Zázrivej by to malo byť podľa značenia 5 hodín, ale nemáme sa kam ponáhľať. Prvú odbočku na červenú takmer míňame, vidieť, že táto trasa nie je taká frekventovaná. Prvýkrát za dva dni nachádzame v blate na chodníku medvedie stopy. Inak sme žiadnu zver nestretli. Prichádzame k chatke uprostred lesa, kde si robíme krátku pauzu.
V momente ako sa dostávame na lúky, zostávam posledná v skupine 🙂 Neviem sa na všetky rôzne druhy kvetov vynadívať, hlavne moje obľúbené hadovníky a páperníky. Nasledujú ďalšie úseky smrekových lesov s papradím väčším než ja. Tento úsek trasy je pre mňa najkrajší. Veľmi si ho užívam.
Nie je Minčol ako Minčol
Dostávame sa postupne na Kubínsku hoľu, kde na tabuli náučného chodníka čítame informácie o ďalšom obyvateľovi týchto lesov – vlkovi. Na lúke sa rozkladáme, keďže je čas obeda, a pozeráme sa v diaľke na časť trasy, ktorú sme už prešli. Na tomto mieste už stretávame pár turistov, pravdepodobne kvôli lanovke. Pokračujeme ďalej po červenej a dostávame sa na Minčol s nadmorskou výškou 1392, ktorý je najvyšším bodom našej dvojdňovky. Výhľady však opäť nečakaj, vrcholová tabuľka je uprostred lesa. (Odporúčam ti navštíviť Minčol v Malej Fatre, o ktorom som písala v tomto článku, tam si výhľadov užiješ až až :))
Pozn. Minčolov máme na Slovensku hneď niekoľko. Okrem týchto dvoch spomínaných, sa ďalší nachádza napríklad aj v pohorí Čergov.
V lese počas klesania z Minčola nachádzame pár metrov od chodníka roztrhanú ovcu, respektíve, to čo z nej zostalo. Priznávam sa, bol to veľmi divný pocit a v hlave mi hneď vyskočila informácia od pani z predošlého dňa a jej varovanie pred vlkmi. Ktovie, čo sa tu skutočne stalo…
Rozprávková útulňa kúsok nad Zázrivou
Ďalší z krásnych úsekov, ktoré ma očarili sú lúky plné kvetov s výhľadmi na hrebeň Malej Fatry. Ľahnem si do trávy, nadšená si užívam čaro okamihu…. až kým nezistím, že sedím v mravenisku 😀 Čakajú nás posledné kilometre a ja už ani nečakám, že ma niečo môže prekvapiť. A v tom nachádzame krásnu útulňu s ohniskom na opekanie a s výhľadom na Osnicu, Stoh a Rozsutec… Tu si viem predstaviť stráviť krásny večer ❤ Prípadne je to ideálny tip na výlet. Potom už sa postupne dostávame do civilizácie, prechádzame okolo chát, a asfaltkou smerujúcou do dediny prichádzame k autu, ktoré sme si tu nechali. Samozrejme, kofolka a halušky v cieli, najlepšia odmena.
Napriek tomu, že je už jeseň v plnom prúde, keď spisujem tento článok, stále vo mne prevláda nadšenie z túry hrebeňom Oravskej Magury. A ono, čokoľvek by som napísala, alebo akékoľvek fotky pridala, vôbec to nepopíše to dobrodružstvo a zážitok. Tak len dve veci som na záver ešte chcela: choďte aj na menej známe miesta, a choďte viacdňové túry. Má to čosi do seba ♥
Ak sa ti článok páčil, alebo by si chcela viac tipov na známe i menej známe miesta (nielen) na Slovensku, budem rada, ak ma budeš sledovať na mojom instagrame @radoska_z 🙂
Pridaj komentár