Existuje v tejto krajine niekto, kto nikdy nepočul o pohorí Tríbeč ?
Určite áno, ale vo všeobecnosti zrejme väčšina ľudí vie, o čom je reč. Tajomné pohorie pri Nitre, v ktorom sa desiatky rokov strácajú ľudia. A keby len to…turisti a rôzni dobrodruhovia hlásia nevysvetliteľné javy ako podivné svetlá medzi stromami, časové slučky, miesta, kde zrazu nič nepočujete, prízraky, hlasy,… Kto sa v tríbečských lesoch stratil a po čase z nich našiel cestu von, už nikdy nebol ako predtým…
Začalo to Trhlinou…
Najväčšie klišé aké existuje.
No nebudem si vymýšľať zaujímavejší dôvod. Roky som sa bránila filmu Trhlina, až kým na mňa nevyskočil pri brázdení Netflixom. Reku, dobre. Zapínam. Pozerám. Vypínam. Viac mi nebolo treba. Ako človek, ktorý miluje hory, lesy, turistiku a hlavne dobrodružstvo, som sa v sekunde rozhodla, že zosnovám trip priamo na Tríbeč a zistím, o čo tam vlastne ide. Okamžite som písala partii s tým, aký mám nápad. V momente sa chytili a dohodli sme si dátum. Bol január 2023…
Trochu iná turistika…
Na Tríbeč sme sa poctivo pripravovali. Určili sme si smer trasy, čo chceme vidieť a kam dôjsť. Zlatno – Čierny hrad – Javorový vrch – Mišov vrch – Medvedí vrch – útulňa Včica. Predsa je to iná túra, než na aké som bola zvyknutá. Dosť veľkú rolu hral aj dátum našej malej „expedície“ a s ním spojené počasie. Bol január…ja som nechcela čakať do jari. To poznáme, povieme si, že veď pôjdeme potom keď bude jar, leto…a nakoniec sa nepôjde nikam. V pláne bolo na Tribeči prespať. Každý z nás má Tríbeč mierne „od ruky“ a keďže sa v ňom nachádzajú útulne, rozhodli sme sa jednu z nich využiť. My sme si vybrali útulňu Vlčica pod Medvedím vrchom. Takže sme museli riešiť aj výbavu na prespanie vonku v zime. Nikdy sme v zime vonku nespali. Malo to byť naše tenkrát poprvé. A rovno v jame levovej 🙂 Veď keď už niečo robiť prvý krát, tak rovno na Tríbeči 🙂
Začiatok v obci Zlatno
Rozhodli sme sa ísť po stopách známej Trhliny.
Viem, viem…niekto práve pretočil očami kolem dokola…Nám sa táto trasa ale páčila. Čakalo nás po nej niekoľko zaujímavých miest. Odparkovali sme teda auto pri futbalovom ihrisku za obcou Zlatno. Je tam postavená celkom nová útulňa, fakt krásna len veľmi blízko dediny. Oproti tomu, čo nás večer čakalo bol toto hotel Ritz 🙂
Kufor nášho auta vyzeral, ako by sme sa snažili ilegálne opustiť krajinu 🙂 Balík špekačiek a toaletný papier nesmeli pri úteku chýbať haha. Keď som sa do neho pozerala šlo mi hlavou len jedno…ako toto všetko ponesieme lesom, kopcami a snehom do nášho cieľa ? No, dali sme sa na to, nebolo na výber. Dotiahneme to do konca. Vyrážame do neznáma…
Prvý cieľ – Čierny hrad ( 573 mnm )
Ruksaky na pleciach, auto zamknuté, každý z nás plný rôznych očakávaní a zvedavosti, vyrážame do útrob tríbečských lesov a ako prvý máme na zozname Čierny hrad. Cesta od auta na Čierny hrad nám trvala nejakých 45 minút po žltej značke. Polovica cesty po asfaltovej ceste až kým sme došli na rázcestie a odbočili smerom doľava, do lesa. Dávajte pozor, aby ste odbočku neminuli, nie je až tak dobre viditeľne označená. Tam začal byť terén postupne strmejší.
Ako tak kráčame snehom v koľajách od auta, spozorujeme v diaľke červený sneh. Nie, ešte sme nepili. Vravíme si, skvelý začiatok našej expedície Tríbeč. Prvá, takzvaná haluz…krvavý sneh. Reálne bola všade krv. Boli sme na ceste tak pol hodiny a toto…toto nevymyslíš 🙂
Veľmi by som chcela zahrať „drama queen“ a povedať Vám, že sa tu udial záhadný trestný čin, ale realita nebola až tak záhadná. Stopy od kolies áut v snehu, noha a toto miesto činu samotné naznačovali, že tu zrejme úradovali len poľovníci. Neskôr na Čiernom hrade sme stretli troch chalanov, ktorí nám povedali, že na Javorovom vrchu ich otočila lesná stráž a poľovníci kôli prasačiemu moru. Záhada sa teda nekonala, len smutný koniec príbehu lesnej zvery.
Po minútke ticha za ukončený zvierací život ( nesrandujem, fakt sme mali chvíľku ticha ) sme prešli cez potôčik a po žltej značke sme si to namierili do kopca na Čierny hrad. Po ceste sme narazili na legendárnu maringotku, ktorá stojí na rázcestí pod Čiernym hradom. V tom sychravom, pochmúrnom počasí tam pôsobí fakt desivo, podozrivo…Ako sa tam dostala ? Prečo vlastne ? Žije v nej niečo nadprirodzené ? Ani toto asi nebude záhada. Je dosť možné, že je tam kôli rekonštrukčným prácam na Čiernom hrade, ktoré sa buď vykonávali, alebo sa stále nejak robia a v maringotke sú proste náradia. Jednoznačne je za tým logické vysvetlenie. Ale okolie a atmosféru táto maringotka dotvára skvele 🙂
Čierny hrad ( 573 mnm )
Nečakajte žiaden krásny, honosný hrad plný rôznych miestností a zákutí. Je to malá zrúcanina. Nachádza sa tam ohnisko s lavičkami, informačná tabuľa, ktorá Vás informuje o histórii a pôvode hradu. V podstate sa ale nedozvieme nič, o hrade sa totižto nevie takmer nič. Nevieme kto ho postavil a ani prečo. Sú len rôzne dohady a špekulácie. Poobzerali sme sa tam, ale kedže nebolo čo obzerať, vyrazili sme ďalej.
Javorový vrch ( 730 mnm )
Pôvodný plán bol ísť z Čierneho hradu na Javorový vrch, na ktorom stojí kríž. K tomuto miestu sa viaže legenda. Kedysi dávno prechádzala Tríbečom po furmanskej ceste z jarmoku v Topolčiankach do dediny na opačnej strane Tríbeča skupinka 8 ľudí , ktorých ale našli po pár dňoch mŕtvych práve na Javorovom vrchu. Nikdy sa nevysvetlilo, prečo a ako zomreli. Preto tam dodnes stojí kríž. Keďže nám chalani, ktorých sme stretli povedali, že tam sa kôli prasačiemu moru teraz nedostaneme, tak sme zmenili trasu a toto miesto vynechali. Šli sme priamo na Mišov vrch cez rázcestie Pod kamennými vrátami ( 611 mnm ) .
Mišov vrch ( 679mnm)
Cestou z Čierneho hradu na Mišov vrch po zelenej značke sa začala meniť snehová situácia. Čím vyššie sme stúpali, tým viac snehu bolo. Logicky. Je ale pravda, že tento sneh napadol dva dni pred našim príchodom na Tríbeč a od miestnych sme sa neskôr dozvedeli, že toľko snehu tam nezvykne byť. Čiže zase raz sme vychytali na túre to najlepšie počasie, aké sa dalo 🙂 Ako pre nás…
Na Mišov vrch sme dorazili približne po hodine kráčania po zelenej , nevychodenou cestou a snehom miestami až po kolená. Okolitá príroda bez ľudí ale bola dokonalá. Nebudem klamať, ten les mal svoju atmosféru. Tu nám začali prvý krát štrajkovať mapy aj GPS. Stáli sme pri tabuli Mišov vrch, ale na mapách našu polohu ukazovalo úplne inde. Takže ver navigácii, ktorá ťa posiela smerom do lesa pred nami, kde nebola v snehu žiadna vychodená cesta 🙂 Týmto okamihom si dovolím povedať, začala tá povestná „zábava“ .
Tu sa to začalo komplikovať…
Do zotmenia ostávali dve hodiny, my sme stáli na zákrute pri značke „Mišov vrch“ a vedeli sme len, že sa musíme dostať čo najskôr na Medvedí vrch. Každé hodinky, či mapy ukazovali niečo iné. Stále nás to navádzalo priamo do lesa, ale bez nejakej viditeľne vyšliapanej cesty v snehu. Šli by ste ? Ja som mala jasno, že toto zaváňalo prúserom a spali by sme niekde v snehu v lese, nevediac kde sme 😀 Pár jedincov bolo za to, ísť lesom podľa máp, ale vyhral zdravý rozum a pud sebazáchovy. Šli sme teda po bežnej asfaltovej ceste, kde značky cyklotrasy ukazovali smer Medvedí vrch v nádeji, že tam dôjdeme, aj keď nejak naokolo. Stretli sme pána, ktorý vyzeral ako poľovník, či lesník a pýtali sa na cestu k útulni Vlčica. Pán, podotýkam domáci nemal tušenie, o čom hovoríme, že taká útulňa tu nie je. Nejdem Vám hovoriť, ako sme sa cítili po tejto správe. Premočení, vymrznutí, na pleciach naložení ako utečenci sme tam stáli a pozerali na neho v nádeji, že si spomenie, že taká útulňa existuje 🙂 Trval na tom, že určite nie. Hodina do zotmenia…
Došiel prvý stres…
Kráčali sme po ceste smerom dole…
Keď ideš na nejaký, hociaký vrch, tak čakáš cestu HORE kopcom. My sme však stále klesali. Nedávalo to zmysel. V hlave sa mi pomaly tvorili rôzne scenáre reálneho núdzového prespávania v snehu niekde pod jedličkou. Asi sme mali ísť predsa do toho lesa… už som nevedela , ktorá možnosť bola lepšia. Na nohách nejakých pár hodín v snehu po kolená, nevyšliapanými cestami…na ramenách náklad a pred očami vidina teplej instantnej polievky, či dokonca možno ohňa. Po pravde, sranda skončila…obavy došli aj na jedincov v mentálnom nastavení „neriešim“ . Zrazu sa naproti nám objavili cyklisti, ktorí odbočili doľava do lesa. Značka smer Medvedí vrch nám vrátila vietor do plachiet. Míňali nás ďalší cyklisti a už sme sa aj pýtali na cestu k útulni Vlčica. S malou dušičkou. Keďže pán predtým zahlásil, že taká tam nikde nie je. Bola. Vďaka Bohu…
Cieľ – útulňa Vlčica
Pravdu ?
My sme netušili, kde Vlčica je. Takto… na mapách ju nenájdete. Ja som o nej našla pár blogov na internete. Fakt, že pár. Vedela som, že leží niekde pod Medvedím vrchom. Mimo hlavnú trasu smerom na Veľký Tríbeč. Ale kde presne…Čiže sme ju pred zotmením ešte museli nájsť. Preto sme pri prvých patáliách začali mať mierny stres. Hľadať na Tríbeči pod Medvedím vrchom po tme útulňu, o ktorej sme ani neboli úplne presvedčení, že reálne existuje…To sme proste my. Nakoniec nás k nej naviedli milí ľudia na bajkoch, ktorí keď zistili, že tam ideme prespať, boli viac ako v šoku. A keď nám povedali, že ale Vlčica nemá jednu stenu sme zas boli v šoku my 😀
Vlčica vyzerala ako drevený stánok na trhoch, či na kúpalisku.
Čiže mala jednu stranu otvorenú, akoby ste cez okná predávali langoše 🙂 ALE EXISTOVALA !!! Dnu bolo nasnežené. Z každej strany prefukoval vietor. Ľadový vietor. Ako sme tak stáli pred ňou a uvedomovali si, že tu dnes spíme…nevedeli sme, či sa začneme smiať, alebo zborovo plakať 😀 …
Oj, do rána bola teda dlhá chvíľa…Došli sme na ňu okolo pol piatej večer…
Noc na Tríbeči…
Našťastie ( toho šťastia sme v ten deň mali viac ako dosť ) boli na útulni dvaja zálesáci. Chalani z dediny dole pod pohorím. Došli si tam len vo flanelových košielkach opiecť mäso. Extrémne sa čudovali, ako sa ľudia z rôznych kútov Slovenska dozvedeli o Vlčici. Ževraj o nej vedia len ľudia z okolia. Je pravda, že nebude komerčne známa, keďže sa o nej dá zistiť len veľmi málo. Chalani rozložili oheň ! Takže sme sa nemuseli po príchode báť, že umrzneme ako banda deviantov. Chlapci, po 56 krát, ďakujeme ! O tom, že sme ho po ich odchode moc nevedeli udržať pri živote sa baviť nebudeme…
Plán bol ostať mimo spacákov, čo najdlhšie to šlo. Ono ležať v posteli v mínus 10 stupňoch od šiestej večer do ôsmej rána nebola príjemná predstava. Takže sme mrzli, ale popri tom sme sa neuveriteľne bavili 😀 Smiali sme sa na celej tej situácii, v ktorej sme tam boli. Nad tým samotným nápadom tam vôbec ísť. “ Sme večer v snehu na Tríbeči “ … Nedávno som pozerala Trhlinu a teraz tu sedím po tme uprostred lesa. Postupne sme si začali uvedomovať, kde vlastne sme. Počas pochodu lesom si to človek tak neuvedomoval. Ale rýchlo sme sa zrazili s realitou.
Útulňa Vlčica má dve poschodia. Mňa, ako jedinú zástupkyňu nežného pohlavia chalani poslali spať hore do „bezpečia“. Ale miesto som dostala rovno pri diere v streche, ktorú starostlivo prekryli malou doskou, ktorá samozrejme nebola na diere na doraz. Strecha šla šykmo a doska tiež 🙂 V druhú stranu 😀 Takže na jednej strane gantlemani, na druhú stranu mi vybrali miesto pri diere cez ktorú dnu celú noc fúkalo a snežilo. Dík chalani. Ešte pred spaním sme si uvarili na plynovom variči lahodné instantné polievky, ktoré ale dvihli morálku každého zúčastneného. Padli na úžitok. V danej situácii viac, ako inokedy, pretože náš neudržaný, ba priam vyhasnutý oheň nám nedovolil opiecť špekáčiky 🙂 Jedli sme ich surové 😀
Samozrejme padol aj nejaký ten aperitiv. Skupina expedičného typu tvorená záhorákmi a východniarkou nemôže ostať svojej povesti nič dlžná. Dolné poschodie nášho luxusného ubytovania, teda poschodie bez jednej steny, okupovali dvaja chalani, ktorí tvorenie záhoráckej povesti zobrali až moc vážne ( rozumej – opili sa ) a jediná desivá vec na celej noci bol ich spev, chrápanie a podcast o zmiznutiach na Tríbeči vypeckovaný nahlas. Aj keby Tríbeč obývali tie najstrašnejšie entity tohto aj oného sveta, náš pobyt ich určite odplašil a emigrovali o pohorie ďalej…Zobrali si reflektory, ktorými strašili turistov a odišli do preč…
Noc bola ako inak, dlhá. Tie zimné noci sú celkovo nekonečné. O to viac, keď ležíš niekde uprostred lesa v spacáku a do tváre ti fúka sneh. Dole sa privátna párty ukludnila, chalani zaspali a zaspali sme aj my hore. Ráno okolo ôsmej som sa zobudila na to, že mi námraza, ktorá bola na plechovej streche nado mnu kvapká na hlavu. Príjemné prebudenie. Bolo veľmi ťažké otvoriť ten spacák. Bola chladná noc aj chladné ráno bez slnka. Dokonca začalo romanticky snežiť. No nabrala som vôľu a vstala, pobehala okolo útulne a zahriala sa. Začali sme pomaly baliť všetky veci, vyhodnocovali sme noc. Ja som im nadávala za to, ako precízne odháňali všetky zlé sily svojim spevom. Vďaka nim vlastne nemám paranormálny kontent 😀
Cesta naspäť k autu…
Po zbalení sa a zapísaní sa do pamätnej knihy, ktorá je súčasťou útulne sme vyrazili do snehu. Našťastie sme už poznali cestu naspäť, šli sme s väčším pokojom na duši, hoci so stále mokrými topánkami.
Šli sme tak isto, ako sme prišli na Medvedí vrch. Akurát sme si už nerobili zastávku na Čiernom hrade.
Naozaj na Tríbeči straší ???
Nie. Teda my sme nič nadprirodzené, bohužiaľ, nezažili a to sme tam šli s extrémne otvorenou mysľou. Veľmi rada by som túto turistiku, túto expedíciu ukončila mysterióznym príbehom, ale to by som si ho musela vymyslieť. Jediná desivá vec bolo Milanovo chrápanie.
Oplatí sa vyraziť na Tríbeč ?
Zato to bola skvelá turistika plná zážitkov, objavovania nových miest, prekonávania samého seba, pre nás extrémneho počasia a spoznávania nových ľudí. Na Tríbeči som bola prvý krát v živote a teším sa, že sme to vymysleli a následne zrealizovali presne takým spôsobom, akým to bolo. Toto bola celkovo moja prvá prespávačka takto v spacáku na útulni a ešte k tomu v zime, ktorá odštartovala moje ďaľšie prespávačky, ktoré nasledovali. Dodnes si pri každej vyhrotenej situácii na túrach hovorím, že keď som prežila zimnú noc na Tríbeči, prežijem všetko.
Dodnes na to spomíname. Dodnes túto skúsenosť berieme ako náš najbláznivejší nápad. Jednoznačne sa táto naša mini expedícia na Tríbeč pre nás zapíše ako jeden z najintenzívnejších zážitkov roku 2023.
Jednoznačne odporúčam každému zažiť Tríbeč a jeho armosféru na vlastnej koži, či už na noc na nejakej z útulní, alebo na dennej turistike. V každom ročnom období ma určite svoje čaro…a možno zažijete niečo paranormálne vy…nikdy nevieš 😉
Boli ste na Tríbeči ? Zažili ste niečo zvláštne, mysteriózne, paranormálne ? Podeľte sa o to v komentároch, budem rada 🙂
Videá z tejto turistiky nájdeš aj na mojom Instagrame @na_ture_s_rysavou vo výberoch Tribeč.
Pridaj komentár