Velický zub a prvé tatranské lezenie s horským vodcom

0 Shares

Ani by mi nenapadlo, že budem liezť na Velický zub. Mala to byť túra na Gerlachovský štít. Taký trocha mainstream, ale povedala som si, že turistiku do šírky (viacdňové túry) už mám zvládnutú a tak skúsim výšku. Zavolala som Jankovi Kořínkovi, horskému vodcovi, ktorého poznám z lavínového kurzu a dohodla sa na dátume. 20. máj mal byť ten deň.

Chcela som ísť za výškou

Na Gerlachovský štít som sa tešila, ale čím viac som o ňom uvažovala, tým väčšie pochybnosti prišli. Môj typický overthinking. Je najvyšším bodom Slovenska to áno, ale aká je jeho pridaná hodnota? Turisti tam chodia za dobrodružstvom, neturisti za fotkami s krížom. Ja som tam chcela ísť za výškou, ale tá sa dá predsa zažiť aj na inom štíte. Termín som si zvolila naschvál pred letnou sezónou, aby tam aspoň nebol Disneyland (rozumej veľa ľudí čakajúcich na vrcholovku), ale aj tak som si tým výberom nebola už taká istá.  

Namiesto Gerlachovského štítu na Velický zub

Ako zvyčajne život rozhodol za mňa. Pobalila som sa a vyrazila na cestu do Tatier. V rannom vlaku z Ba mi zvoní telefón. Volá mi Janko, reku niečo nie je v poriadku. A nebolo! Volá, že je na Gerlachu s dvoma klientmi a celé zle. Pár dní dozadu zapršalo, zmrzlo to a teraz je tam tak tvrdo, že majú problém zísť komfortne dole. Či teda nezmeníme plán a nepolezieme „len“ na Velický zub. V momente moje srdce zaplesalo a ja som vedela, že Velický zub je to miesto, kde chcem zajtra byť. Už pred tým som pozerala videá ako ho lezeckí amatéri ako ja zdolávajú plní entuziazmu a odhodlania. Hneď som súhlasila.

Nie je to také echt lezenie

Keď zložil, telom mi prešla elektrina. Určite to poznáte, takú tú dobrú vzrušujúcu energiu. Necelé dva mesiace, čo som začala liezť na lezeckej stene a už idem „liezť“ do Tatier. Píšem to v úvodzovkách. Kto pozná to miesto vie, že to nie je také echt lezenie, skôr VHT, ale ako prvý dotyk so skalou, expreskami a lezením vonku na mojej úrovni je to postačujúce.

Detská radosť z nepoznaného

Dlho mi stačila turistika, ale posledné obdobie ma čoraz viac zaujímali filmy o lezení, čítam knihy o horolezectve a sama som sa navnadila na stenu. Raz pri pive som o tom povedala kamoške a začali sme chodiť liezť. Prvé lezenie na stene určenej pre deti bolo asi najväčšou búrkou emócií. Úchyty v tvare hadíkov, korytnačiek a hrošíkov, vzrúšo z nepoznaného, adrenalín kolujúci v žilách pri každom kroku vyššie a radosť rozplývajúca sa telom po úspešnom zlezení sa podpísali pod to, že sme tomu prepadli. Pocity začiatočníka a učenie sa novej aktivite, pomalé zlepšovanie, naberanie istoty, ale aj zvykanie si na určitý druh neistoty pri lezení je nádherný.

Všetko to má rýchly spád

Je piatok ráno a zo Sliezskeho domu smerujeme k Velickému zubu. Trochu pofukuje, ale slnko sa krásne rozlieva dolinou.

Pohľad na Velické pleso a Velický vodopád

Pre Janka je to pomerne klasický deň, ale ja som vo vytržení. Neviem, čo čakať, ale som ready! Prejdeme okolo Velického plesa, hore po snehu popri vodopáde a za ním zídeme z turistického chodníka doprava. Prejdeme cez snehové pole. Všetko to má rýchly spád. Nasadzujem si prilbu a sedák, vyberám nepotrebné mačky z vaku, presúvame sa pod skalu. Rýchla inštruktáž o tom, čo mám a čo nemám robiť. Janko je už na skale a vzďaľuje sa mi. Zaistí sa a zakričí, že môžem liezť. Hneď prvý krok znamená problém. Čo to poskúšam, kým zdvihnem „kufor“ hore. Rozmýšľam, analyzujem, robím opatrné kroky, ale podvedome sa celý čas usmievam.

Vyškerená od ucha k uchu!

Vychutnávam si výhľady navôkol

Pocity mám také, že sa sama čudujem, že nevybuchnem. Zdolávame jednu dĺžku za druhou. Ide to na moje prekvapenie celkom rýchlo. Tep mi stúpa a potom klesá, kvapky potu mi stekajú po líci, slnko pečie na ruky. Cítim ako ma Janko občas jemne ťahá a dopomáha mi, keď si nie som istá ako ďalej. Popritom všetkom si vychutnávam výhľady navôkol.

Trochu rozklepaná na štande.

Toto je úplne iná perspektíva. Tatry sú krásne! Ešte krajšie ako boli včera. Aspoň ja mám taký pocit. Ani neviem ako, dávame si päťku na vrchole.

Už som skoro hore!

Sme na Velickom zube vo výške 2 002 m.n.m. a prekonali sme približne 135 m prevýšenie na skale. Polovica cesty za nami. Medzičasom sa zamračí a my rezko zliezame skôr turistickou cestou, po snehových poliach a premočenej tráve. Dole sa ide fajne. Nožičky sa mi klepú od toľkého vzrúša.

Nie je to len šport, ale aj životný štýl

Na ceste späť sa v hangu v snehu šmýkame, ja raz padnem, samozrejme. Jemne popŕcha, ale už to je jedno. Už sme pri hotely. Pomaly spracovávam pocity. Bol to silný zážitok. Pohyb po skale, odreté ruky a obité kolená. Treba to vyskúšať! Prichádzam na to, že to nie je len šport, ale aj životný štýl. Tá komunita ľudí, ich rôzna motivácia, ale rovnaké zapálenie. Je na tom kus krásy.

Určite si prečítaj!

Rada by som tu ešte šupla tip na knihu o horolezectve, ktorú mám rozčítanú. Je o ženských horolezeckých prvenstvách na najvyšších vrchoch sveta napísaná Slovenkou, dlhé roky žijúcou v Českej republike, preto je v češtine aj písaná. Volá sa Touhy a úděl od Diny Štěrbovej. Doplnená je krásnymi fotografiami. Ak nebudeš mať čo počas cesty za svojim ďalším dobrodružstvom, tak ju skús. Určite ťa poteší!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *