Národný park Denali ako synonymum divočiny

0 Shares

Tento blog pre #hikemates napísala šikovná bloggerka Kamila Dulová.

Sú to presne dva roky čo som navštívila jeden z najkrajších národných parkov v srdci Aljašky – Denali. Jeho rozloha je neuveriteľných 24 464 km2. Leží tu najvyšší vrch Severnej Ameriky Denali, ktorý poznáte aj pod názvom Mt. McKinley. Denali je prvotný názov, ktorý bol zmenený po vymenovaní  prezidenta USA Williama McKinleyho. V roku 2015 si obyvatelia vybojovali zmenu na pôvodný názor vrchu.

Sú jeden z mála národných parkov, v ktorom nájdete turistické trasy len na začiatku parku a pár vo vnútri. Spolu tvoria približne 80 km. Všetko ostatné je nespútaná príroda. Do parku sa dá dostať diaľnicou z najväčšieho mesta Anchorage do mesta Fairbanks. 206 km pred Fairbanks je odbočka na Denali Park Road. Nachádza sa tam návštevnícke centrum, zopár kempov, reštaurácií a luxusných hotelov. Od návštevníckeho centra vedie len jedna cesta, pozdĺž ktorej je rozložených 8 kempov. Posledný kemp končí 128 km od diaľnice. Je to aj posledný bod, do ktorého premávajú autobusy pre turistov. Autá smú ísť maximálne po kemp číslo 3.

Stopom do kempu

Všetky kempy vo vnútri parku si turisti musia dopredu rezervovať. Počas letných mesiacov aj niekoľko dní, či týždňov pred očakávaným príchodom. Park je totiž v lete najnavštevovanejší, vďaka relatívne teplému počasiu. Ja som to trošku riskla a nerezervovala si nič, nakoľko som na Aljaške stopovala. Nebola si istá, aké budem mať šťastie. Nemusela som sa však báť! Prvý stop som chytila hneď v Anchorage. Bol len polhodinový, ale šofér, postarší pán, bol veľmi milý. Dokonca mi dal kontakt, ak by som mala nejaký problém, nech sa mu ozvem. Ten druhý bol ešte lepší. Skoro štvorhodinový s chalanom, s ktorým sme prebrali hádam úplne všetko.

Po príchode do národného parku som zistila, že kempy tentokrát neboli plne obsadené. Polovica jedinej cesty Denali Park Road bola pod vodou, kvôli dažďom, ktoré počas uplynulých dní nemali konca kraja. Vzdialenejšie kempy boli teda uzavreté, čo odlákalo potencionálnych návštevníkov. Ale mňa teda nie.

Discovery hike – možnosť, ako spoznať park

Hneď po tom ako som si postavila stan som sa išla prejsť do návštevníckeho centra. Zapísala som sa tam na tzv. Discovery Hike. Je to super príležitosť pre niekoho, kto so sebou nemá potrebné vybavenie na turistiku, ale chce park vidieť zblízka. Dotknúť sa ho, cítiť ho a chodiť po ňom. Discovery Hike je vlastne turistika s ochranárom parku – rangerom. Veľkým plusom je, že sa platí len za cestu autobusom tam a späť. V návštevníckom centre som sa tiež nabila informáciami o parku, preštudovala mapy, historické tabule, prečítala si príbehy návštevníkov. Napríklad aj príbeh Alexandra Supertrampa, ktorý v aljašskej divočine zahynul (Into the wild). Centrum tvorí krásne prostredie prispôsobené charakteru parku.

Na tomto mieste možno nikto nikdy nestál

Celá túra s rangerom trvá väčšinou 5-6 hodín na mieste, ktoré je vopred vybrané. Dbá sa na to, aby tento hike bol stále na iných miestach, aby zbytočne nevznikali vyšľapané chodníčky. Môže teda nastať situácia, kedy budete naozaj prvým človekom, čo vstúpil na trávu, krík či hubu vytŕčajúcu z machu. Našu skupinku autobus vyhodil na kilometri 63,5 a už len myšlienka, že na tomto mieste možno nikto nikdy nestál ma totálne dostala.

Počas túry sme našli veľa kostier a výkalov zvierat, ktoré sme skúmali a snažili sa identifikovať. Na prelome júla a augusta bola práve top sezóna čučoriedok. „Zjedz koľko vládzeš, hlavne nič nevynášaj z parku,“ znelo základné pravidlo.

Rangerka sa nám snažila povedať čo najviac o histórií parku a zvieratách, ktoré tu žijú. Aj Grizzlyho som videla, ale chvalabohu, len z bezpečia autobusu. A k tomu aj zopár sobov karibu.

Denali na vlastnú päsť

Túru si môžete zorganizovať aj vo svojej vlastnej réžií, avšak aj tu platia určité pravidlá. Cestu by ste si mali naplánovať a o svojich plánoch sa podeliť s personálom v návštevníckom centre. Musíte tiež požiadať o permit – povolenie ísť na takýto druh turistiky. Celý park sa delí na menšie jednotky, aby sa predišlo preplneniu parku. Každá jednotka má denný limit turistov. Aj jednotlivé kempy majú svoje limity, ktoré sa nikdy neprekračujú. Všetko je to vypočítané tak, aby sme my, ľudia, nijako neobmedzovalo priestor zvierat.

Grizzly, ktorý ešte nestretol človeka.

Ak idete na vlastnú päsť, budete v krátkosti poučený čo robiť, ak stretnete grizzlyho. Keď sa dokonca rozhodnete stanovať v divočine, budú vám zapožičané veľké kovové obedáre, do ktorých si dáte všetko jedlo a parfumované výrobky. Obedár si odložíte zásadne ďalej od miesta, na ktorom spíte. Medveď Grizzly tu žije v prostredí nedotknutom človekom. Preto, ak by ste si napr. kozmetiku nechali pri sebe, bude skúmať, čo sú to za zvláštne pachy. Pravdepodobne sa s nimi za svoj život ešte nestretol, čo môže byť nebezpečné.

Je to určite obrovský adrenalínový zážitok. Takáto túra je však odporúčaná len ľuďom, ktorí majú orientačné cítenie a vedia sa pohybovať pomocou kompasu, či buzoly. Tieto skills sú nevyhnutné na prežitie.

Návšteva parku je pre mňa nezabudnuteľným zážitkom a som nesmierne šťastná, že som mala možnosť tam nakuknúť. 

Keď je “len” 20%-ná šanca vidiel najvyšší vrch Severnej Ameriky

Národný park Denali je známy aj tým, že väčšinu času je zamračené, alebo aspoň hmlisté počasie. Len raz za čas pohorie Denali vykukne spod mrakov. Domáci hovoria o 20%-nej šanci. Niektorým sa to podarilo len párkrát za život. Bola som asi dieťa šťastené, lebo na ceste späť do Anchorage som po prvé stopla karavan so super partiou a za druhé sa nám počas jazdy naskytol pohľad na najvyšší vrch Denali. Bolo to niečo neuveriteľné!

A čo robíme pre našu prírodu my?

Toto sú príklady toho, ako iné štáty pristupujú k svojej prírode. Niekedy je veľmi frustrujúce plánovať výlet do národného parku ako Denali, kvôli všetkým rezerváciám vstupov, kempov, obmedzeniam počtu ľudí. Je to aj finančne náročnejšie, ale ako odmena za to, je dokonalá, krásna divočina.

Milujem naše hory, lesy, Tatry, Fatry, aj ostatné národné parky. Máme ich zadarmo, hocikedy k dispozícií. Keď nás bolí duša, keď chceme prekonávať svoje vlastné limity, alebo si len tak oddýchnuť. Les, kopec či vrch nás privíta s otvorenou náručou. Máme možnosť slobodne kráčať po turistických chodníčkoch a kochať sa všetkým, čo nám príroda cestou ukáže. Bojím sa však, čo z nej zostane pre ďalšie generácie, keď si ju nezačneme spoločne ochraňovať, zastávať sa jej a starať sa o ňu podstatne lepšie ako doteraz.

Tento blog pre vás napísala naša bloggerka Kamila Dulová. Pridaj sa aj ty k #hikemates bloggerom a podeľ sa o svoje zážitky, inšpiruj ostatných svojim príbehom! Stačí, ak pošleš email s tvojou predstavou na zuzka@hikemates.com. Tešíme sa na tvoje príbehy.

Redakcia Hikemates

Pripravujeme pre vás tie najlepšie články o prírode, vybavení a tipoch na výlety.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *