Tento blog o putovaní odvážnej dievčiny neznámou divočinou pre #hikemates napísala šikovná bloggerka Kamila Dulová.
Písal sa rok 2019. O covide ešte nikto nepočul. Svet nebol v rovnováhe, ale ani tak vykoľajený ako teraz. No a mne sa v júli toho roku končil ročný program v USA a zostal mi posledný mesiac na cestovanie. Rozhodla som sa ho stráviť na Aljaške. Vo vačku som mala spiatočné letenky a 900$. Plán bol vidieť čo najviac, ale aj zastať a nasať aljašský vzduch.
Cesta za pomalým a krásnym aljašským životom
Vďaka stránke workaway.info som našla Gusa, ktorý ma na 9 dní prichýlil a ukázal mi pomalý a krásny život v strede ničoho. Gus je týpek, ktorý precestoval svet, ale v určitom bode sa s tým, ako ľudia svetu ubližujú nevedel stotožniť. Utiahol sa na Aljašku a postavil 2 malé kabíny v lese na polostrove Kenai, ktoré nazval domovom. Sú bez vody, bez elektriny.
Má tam však psy, s ktorými závodí v záprahoch počas zimy, skleník, záhradku, malú kabínu, čo slúži ako sprcha s výhľadom, ktorý stojí za všechny prachy. Počas týždňa som tam kŕmila psy, ale aj pomáhala s výstavbou ich vytúženého mäsiarstva, natierala obklady, polievala záhradu aj skleník, veľa sa prechádzala a čítala.
Vtedy som bola odvážna.
Počas víkendu ma ale nepotrebovali. A tak som sa rozhodla vyraziť na môj prvý trip na Aljaške. Rozhodla som sa navštíviť štátny park Kachemak Bay na južnom cípe polostrova a stanovať tam. Vtedy som bola odvážna. A možno aj hlúpa. Ťažko povedať.
A tak som si zbalila stan, spacák, jedlo, napísala na kartón Homer, čo bol východiskový bod cesty a za stále prítomného svetla, kvôli polárnemu dňu, šla spať.
Z kabíny som vychádzala po daždi. Na jedinú hlavnú cestu, čo viedla polostrovom, som sa dostala za 20 minút, samozrejme na peši. Postavila sa ku krajnici a zdvihla kartón aj prst. Predtým som to nikdy nespravila. Pamätám si, že som z toho mala strašne zmiešané pocity.
Prešlo jedno auto, druhé, potom prešla polhodina a nič. Na Aljaške je veľmi nízka hustota zaľudnenia a v sobotu ráno som nemohla čakať nič iné. Asi po 40 minútach mi zastavil jeden pán. Najlepší prvý stop v živote. Objavil sa neskutočný príval šťastia, spokojnosti a slobody.
Štátny park dostupný len loďou
Kachemak Bay bol prvým štátnym parkom na Aljaške. Pre mňa bol zaujímavý tým, že sa k nemu dá dostať len na loďke. Tá Vás v danú hodinu nalodí na jednej strane pobrežia a vysadí na druhej strane. V konkrétny deň a hodinu po vás príde na vopred dohodnuté miesto. Ak by ste sa tam neobjavili, je to prúser.
V štátnom parku sa nachádza len pár dediniek, ktoré sú dosť roztrúsené po pobreží. Len v týchto dedinkách chytíte signál na telefón. Pre prípad núdze sa odporúča satelitný. Ja som síce nešla až tak hlboko do parku, ale ani satelitný telefón som nemala a ani signál na normálnom.
Pri kúpe lístka na loďku na mňa pani, čo mi ho predávala, pozerala veľmi zmätene. Išla som sama, bez satelitného telefónu, bez spreja na medvede. Bol to extrém, na ktorý som asi nebola dostatočne pripravená. Očividne si to myslela aj pani, lebo sa zľutovala a podarovala mi jeden sprej. Dala mi aj krátku inštruktáž ako s ním manipulovať. Mám však pocit, že skôr by som sa sama poranila v tej panike ako odstrašila medveďa. Tieto dohady však zostanú nezodpovedané, keďže som ho ani razu nemusela použiť. Chvalabohu!
Vyrážam za dobrodružstvom
Na loďke sme sa stretli piati zúfalci. Všetci sme to mali namierené niekde inde a tak som mala možnosť vidieť viacero krásnych miest pozdĺž pobrežia. Posledná zastávka bola moja. Kapitán mi stihol povedať “pekný” príbeh ako sa v minulom storočí odtrhol obrovský kus z ľadovca Grewingk, pri ktorom som chcela stanovať. Padol do ľadovcového jazera a to zalialo celú dolinu. Potom mi pomohol vyjsť na breh ako keby sa nechumelilo, zakýval mi a odišiel. Zostala som tam sama! Hlava mi pracovala na 110%.
Nešlo o fyzickú náročnosť, ale psychickú
Pozbierala som všetku odvahu, ktorú som v sebe našla, poobzerala sa po okolí a vybrala sa k lesu. Kapitán ma vyhodil tesne pri informačnej tabuli. Tá ma informovala, že moja túra má 9,5 km. Tam vlastne nešlo o fyzickú náročnosť, ale psychickú. Majú tam aj taký zvyk, že na tabuliach sa nechávajú varovania, kto kde a kedy videl medveďa a koľko kusov. Keď som si to všetko prečítala, lepilo mi. Dve medvede čierne spozorované včera 300 m od informačnej tabule na pláži. Medvedica s malými videná pol kilometra od pláže dva dni dozadu atď. No proste toto nechceš čítať, keď si tam. Taktiež tam je turistická kniha, kde som sa zapísala aj s podrobným plánom túry. Je to kvôli bezpečnosti, aby vedeli kde hľadať, ak by som sa zajtra nedostavila na nalodenie.
Keďže loďka ma mala vyzdvihnúť na konci Saddle trailu, nemala som na výber a musela vyraziť. So spevom samozrejme. Nič lepšie mi nenapadlo. Hustý les všade, kde sa pozriem a ticho prerušované kvapkami dažďa padajúcimi na listy stromov. Aj hmla padla. Aké typické počasie pre mňa.
Celý trail je celkom dobre značený, s oranžovými značkami a tabuľami s približnými časmi. Začína lesnou cestou, z ktorej sa terén mení na kamenistý. Asi dva kilometre pred ľadovcom Grewingk začína mierne stúpanie. Pre lepšiu predstavu – pri každom rázcesníku bola taktiež informácia o spozorovaných medveďoch.
Prvýkrát pri ľadovci
Asi po hodine a pol som sa dostala k ľadovcovému jazeru. Prvýkrát som videla ľadovec a dostal ma! Síce to bolo za dažďa a hmly, ale aj tak! Na jazere plávali obrovské kryhy ľadu a ďalšie sa s desivým praskotom neustále odlamovali z ľadovca, ktorý sa rozprestieral asi pol kilometra predo mnou. Fantázia!
Prešla som sa po okolí a obdivovala tú divokosť prírody. Aj tých pár ľudí, ktorých som videla na pláži sa po chvíli vyparili. Zostala som tam celkom sama. Pri jednom sympatickom kríčku som si postavila stan. Bolo dosť chladno, aj keď bol júl. Všetku kozmetiku a jedlo som si odniesla do bezpečnostnej skrinky proti medveďom, kde zas boli oznamy, že kvôli bezpečnosti návštevníkov tri dni dozadu zaháňali medvedicu s mladými z pláže vrtuľníkom.
Bolo niečo po 18:00, keď som zaliezla do stanu s tým, že možno po takom náročnom dni hneď zaspím. Blbosť! Všade prítomné svetlo, praskajúce kryhy ľadovca, hluk prílivu na kamenistej pláži mi nedovolili zatvoriť oči. Ten príliv znel úplne ako keby sa medveď prechádzal po pláži. Do toho kvapky dažďa dopadajúceho na môj stan. No celú noc som oka nezažmúrila. Bola mi zima a myslela som aj na príbeh zaliatej doliny.
,,Postoj chvíľa si krásna!“
Takto som prečkala až do 7:00 rána. Bol to boj! Tešila som sa, keď konečne vyjdem zo stanu. Ten som otvárala s rečami ako: ,,Medveď už idem von tak odíď!” a pod. Prv som len vykukla a ubezpečila sa, že tam nie je ani medveď ani žiadne iné zviera a potom som stíchla. Ľadovec sa mi ukázal v celej kráse a ja som sa naozaj cítila ako jediný človek na planéte. Ešte dlho som sedela zababušená v spacáku a pozerala naň. Na kryhy plávajúce po jazere a na hory okolo. Postoj chvíľa si krásna!
Potom som sa najedla, zbalila a s neskutočnou vďačnosťou mu zakývala a vyrazila ďalej. Zvyšok túry som išla z kopca za slnečného počasia. Videla som pár turistov, pár medvedích hovien a pár krásnych výhľadom na rovnomennú zátoku Kachemak Bay.
Sedela som tam a tešila sa zo svojej odvahy
Všetko je to o hlave. Treba jej zakázať myslieť na to negatívne! Byť prítomný v okamihu a užívať si všetko, čo život ponúka. Na miesto vyzdvihnutia som prišla o čosi skôr, ale vôbec mi to nevadilo. Sedela som tam po tichu, načúvala prírode a tešila sa zo svojej odvahy.
Tento blog pre vás napísala naša bloggerka Kamila Dulová. Pridaj sa aj ty k #hikemates bloggerom a podeľ sa o svoje zážitky, inšpiruj ostatných svojim príbehom! Stačí, ak pošleš email s tvojou predstavou na zuzka@hikemates.com. Tešíme sa na tvoje príbehy.
Darčeky máš už nakúpené? Máme pre teba super typy – členstvo Hikemates, magazín Hikemates, alebo jednu z našich knižiek či poustrov! Viac sa dozvieš TU.
Pridaj komentár